J. Haščák: Korupcia je zlá, nezákonné väznenie a iné porušovanie ľudských práv je ešte horšie

Spoluzakladateľ investičnej skupiny Penta JAROSLAV HAŠČÁK v rozhovore vysvetľuje, prečo podporil vznik Magazínu Kontext a čo od neho očakáva. Reaguje aj na opakujúcu sa kritiku, že médiá z portfólia vydavateľstva News & Media Holding sú provládne: „Absolútne túto kritiku odmietam. Aby sme si to dovolili súdiť, potrebovali by sme objektívne kritériá a meranie toho, čo znamená provládny, čo znamená protivládny a čo znamená kritický k vláde. Niektoré médiá na Slovensku, pretože sú závislé od predplatiteľov, ktorí tvoria úzku názorovú skupinu, sa podporujú a hecujú aktivistickým prístupom a ovplyvňovaním verejnej mienky. Potom majú pocit, že tí, čo to tak nerobia, to robia nesprávne.“ 

V rozhovore sa prvýkrát obsiahlo vyjadruje k obdobiu politicky exponovaných trestných stíhaní z rokov 2020 – 2023, ktoré ovplyvnili aj jeho. V decembri 2020 obsadilo sídlo skupiny Penta asi šesťdesiat kukláčov, polícia doviedla J. Haščáka do budovy tak, aby si ho v obkľúčení kukláčov nafotili médiá, vyšetrovateľka niekdajšej Národnej kriminálnej agentúry mu vzniesla obvinenie v súvislosti s údajným obchodovaním s nahrávkami spravodajskej operácie Gorila a sudkyňa Špecializovaného trestného súdu ho vzala do väzby. 

Daniel Lipšic mu ponúkal, aby sa začal kajať – spolupracovať s orgánmi presadzujúcimi právo a vypovedať proti iným osobám. Odmietol. „Nemám sa k čomu priznávať a je mi ľudsky úplne odporné vymeniť svoje utrpenie za utrpenie iných ľudí.“

Najvyšší súd a Generálna prokuratúra obvinenie vyhodnotili ako nepodložené, po necelom mesiaci bol z väzby prepustený na slobodu a ministerstvo spravodlivosti sa mu za nezákonné trestné stíhanie a väznenie ospravedlnilo. Neskôr bol obvinený znova. Aj toto druhé obvinenie bolo zrušené pre jeho nezákonnosť. 

„Lucidný človek nemôže mať žiadnu pochybnosť o tom, že trestné stíhania v rokoch 2020 – 2023 boli premotivované,“ reaguje bez zaváhania.

Korupciu hodnotí negatívne a odpovedá, že tento názor mal aj v rokoch 2005 – 2006, keď Slovenská informačná služba nahrala Gorilu. „Či je korupcia zlá alebo nie? Jednoznačne áno. Pretože je jednou z bŕzd dobre fungujúcej spoločnosti, smerovania k verejnému blahu. Ale keď si dám na jednu stranu korupciu a na druhú porušovanie základných ľudských práv, tak bez mihnutia oka odpovedám, že porušovanie základných ľudských práv je pre spoločnosť výrazne škodlivejšie než korupcia,“ hovorí. 

„Som bytostne presvedčený, že liek na tento neduh nespočíva ani v premotivovaných a drsných ľuďoch na polícii a prokuratúre, ani vo vysokých trestných sadzbách a plných väzniciach. Ale spočíva v tom, aby sme zmenšovali priestor na korupciu, aby sme zmenšovali priestor na zneužitie moci ľuďmi, ktorí ju majú v rukách, aby sme mali efektívnejší a štíhlejší štát,“ dodáva. 

V rozhovore odpovedá aj na otázky, 

• či v súvislosti s Gorilou mal šťastie, že v roku 2006 skončila druhá vláda Mikuláša Dzurindu predčasne, 
• či sa bude usilovať o zničenie nahrávok podobných Gorile, ktoré sa našli u Mariana Kočnera
• a ako sa vysporiada s ich šírením vo verejnom priestore. 

Prečo ste sa rozhodli podporovať Magazín Kontext?

Dôvodov bolo viacero. Predovšetkým je to obsahové zameranie magazínu Kontext. Aj z našich spoločných diskusií som mal možnosť navnímať, že Kontext sa nebude venovať iba trestnému právu, ale aj iným oblastiam spoločenského a ekonomického života, ktoré s právom súvisia, napríklad záležitostiam obchodného práva. Myslím si, že tento typ média alebo obsahu na Slovensku chýba.

Druhým dôvodom bolo, že špecificky oblasť právneho štátu, hoci mne tento pojem nesedí, ide o voľný preklad z anglického výrazu rule of law, sa v rokoch 2020 – 2023 dotkla firmy, ktorej som spolumajiteľ a aj mňa osobne. 

Tretím dôvodom bolo, že vy konkrétne patríte medzi jedného z najlepších odborníkov, ak nie úplne najlepšieho, venujete sa síce týmto témam ako novinár, ale máte do nich hlboký vhľad. Verím, že sa vám podarí vyskladať tím ľudí, ktorí budú podobne odborne zdatní a špecializovaní v oblastiach, ktorými sa bude Kontext zaoberať.

Ako vnímate cieľovú skupinu Kontextu? 

Predpokladám, že bude určený skôr pre odbornú verejnosť. Na Slovensku je približne šesťtisíc advokátov, 1 500 sudcov, tisíc prokurátorov a mnoho ľudí z biznisu a korporátu, ktorí sa zaujímajú o témy súvisiace s právom. 

Mnohí si asi budú klásť otázku, prečo jeden z najbohatších Slovákov, konečný užívateľ výhod najväčšieho multimediálneho vydavateľstva v krajine, News and Media Holding (NMH), podporuje vznik mediálneho mikroprojektu a nerieši to prostredníctvom tohto vydavateľstva. 

Už som to načrtol. Náš mediálny dom síce vydáva denníky, veľa rôznych časopisov a prevádzkuje množstvo portálov, ale žiaden z nich nemá kapacitu špecializovať sa na otázky, ktoré súvisia s právnym štátom, konkurzným právom, obchodným právom či trestným právom v takej miere, ako to zamýšľate vy. 

Najbližšie k tomu by mal TREND, ale TREND je predovšetkým ekonomické médium a právu sa nemá kapacitu venovať takto podrobne. 

To, čo som mal možnosť čítať na webe adamvalcek.sk ukazuje, že váš pohľad je ďaleko hlbší. Takýto prístup nie je celkom kompatibilný s tým, aké produkty máme v rámci NMH a ani s tým, čo si v nich chce čitateľ nájsť, zásah produktov NMH je totiž ďaleko širší.

Poznám odpoveď na ďalšiu otázku, pretože sa o tom veľa rozprávame, ale zaiste zaujíma aj širšie publikum. Ako vnímate reputáciu periodík z portfólia News and Media Holding vo vzťahu k témam, ktoré súvisia s právnym štátom a kritikou, ktorá zaznieva?

Vnímam ju veľmi dobre. Ale musíte byť konkrétny, čo máte na mysli. Akú kritiku? Od koho? 

Napríklad VIA IURIS, ktorá formuluje, že niektoré novinárske výstupy o sudkyni Pamele Záleskej, ktorá vás nezákonne vzala do väzby, sú príliš tvrdé.

Začnem zoširoka. Okolo roku 2015, kedy sme sa rozhodli vstúpiť do médií, som venoval veľa času tomu, aby som sa dovzdelal, akým spôsobom majú médiá fungovať nielen z pohľadu ekonomického, ale aj z pohľadu spoločenskej zodpovednosti. Pretože je pravda, že médiá na rozdiel od iných sektorov podnikania majú aj tento špecifický aspekt. Ako jeden zo spoluvlastníkov túto zodpovednosť cítim. 

Prečítal som si k tomu niekoľko tisíc strán rôznych analýz a príbehov. Pamätám si asi 300- alebo 400-stranovú analýzu, ktorá súvisela s príbehom Mathiasa Döpfnera, ktorý je dodnes CEO vydavateľstva Axel Springer. V tom čase Axel Springer spolu s Ringierom vlastnili vydavateľstvo aj na Slovensku. 

Čítal som, akým spôsobom sa mu podarilo reštrukturalizovať najvýznamnejšieho nemeckého vydavateľa, čítal som si, ako historicky vznikali médiá a snažil som sa nájsť spôsob, akým to v rámci Penty uchopíme – akým spôsobom by mala byť zaručená nestrannosť a objektívnosť fungovania redakcií, ale na druhej strane, akým spôsobom my ako vlastníci prostredníctvom vydavateľstva vieme presadzovať alebo uplatňovať hodnoty, ktorým my sami veríme a ktoré presadzujeme v rámci nášho širšieho podnikania. 

Na čo ste prišli? 

Na sklonku 18. storočia a v 19. storočí, v Európe trochu neskôr, boli médiá predovšetkým nástrojom na šírenie názoru ich zakladateľov. Boli to noviny, ktorých cieľom nebolo iba informovanie, ale najmä ovplyvňovanie verejnej mienky. Spomenul by som napríklad Gazette of the United States alebo Federalist Papers v USA. Ale aj produkt, ktorý sa volal Iskra a ktorého vydavateľom bol na prelome rokov 1895 – 1905 Vladimir Iljič Lenin, prípadne Pravda, ktorá bola plátkom vtedy nelegálnej boľševickej strany ako odnože ruskej robotníckej sociálnej demokracie. 

S technologickým pokrokom, ktorý priniesol ďaleko efektívnejšiu tlač a distribúciu, s rozmachom kapitalizmu sa začali noviny komercializovať. Na rozdiel od toho prvého obdobia ich príjmy už neboli závislé exkluzívne od predplatiteľov, ale od reklamy. Noviny začali raziť viac prístup catch-all, chceli zasiahnuť širšiu skupinu ľudí, aby tak mali príjmy z reklamy. Chceli byť akoby v názorovom strede. Nechceli si pohnevať ani jednu ani druhú stranu, pretože Procter & Gamble alebo Johnson & Johnson, ktorí u nich inzerovali, potrebovali produkt predať ľavičiarom aj pravičiarom, aj ľudom, ktorí mali na určité témy úplne odlišné názory. Vznikal preto tlak na väčšiu neutralitu a na to, aby noviny prinášali správy, informovali, možno niečo komentovali, ale aby sa vzdialili od angažovaného klanového prístupu, ktorý bol typický pre tú prvú etapu vývoja.

Neskôr, v 20. storočí nastúpila korporatizácia novín, nástup televízie, rádií a vznik veľkých mediálnych korporácií ako News Corp, čo je mediálna skupina Ruperta Murdocha, potom CNN, ABC, CNBS a rôznych ďalších mediálnych domov.

Takouto okľukou sa chcem dostať k vysvetleniu vnímania reputácie našich médií, ich nezávislosti, vzťahu medzi vydavateľstvom, vlastníkom a redakciou. Pretože internet a rozmach technológií, najmä sociálnych sietí, akoby časť médií vrátil do obdobia úplných začiatkov. Viaceré sú totiž  postavené výhradne alebo prevažne na subscription modeli, čiže digitálnom predplatnom. V zásade teda fungujú pre relatívne úzku skupinu ľudí, neslúžia na to, aby informovali, komentovali alebo vzdelávali, ale slúžia na to, aby ovplyvňovali verejnú mienku. Ani inú možnosť nemajú, lebo skupina ich predplatiteľov, od ktorej sú ekonomicky závislé, od nich práve toto očakáva. Očakáva vyhranený názor a spoločenský aktivizmus v podobe presadzovania jediného správneho názoru. 

Toto je veľmi dôležité pre odpoveď na otázku, ktorú ste položili – ku kritike, ktorú formulovala VIA IURIS.

My sme na začiatku jasne a transparentne deklarovali naše hodnoty, ktorými sa ako vlastník riadime. Týkajú sa nielen podnikania, ale aj toho, ako by mala byť spravovaná dobre fungujúca spoločnosť. Tieto hodnoty presadzujeme aj pri výbere vydavateľa, pretože my ako vlastníci vyberáme riaditeľa NMH a on si potom vyberá svoj tím, ktorý nám predstavuje a my sa vyjadrujeme, či s tými ľuďmi súhlasíme. 

Občas sa ako konzument vyjadrujem aj k obsahu. Ak si prečítam v TREND-e článok, ktorý sa mi nezdá úplne v súlade s našimi hodnotami, tak k tomu poskytnem vydavateľovi spätnú väzbu. Nedeje sa to často, skôr zriedka – ale áno, občas sa to deje. 

Som presvedčený o tom, že naše médiá sa snažia všetky výstupy robiť v súlade s Etickým kódexom aj našou spoločenskou zodpovednosťou tak, aby čitateľ dostal objektívnu informáciu, aby sme sa držali faktov. Keď nám niekto vyčíta, že sme urobili chybu, nemáme problém to priznať, opraviť ju a ospravedlniť sa. 

Samozrejme, ako to v médiách býva, dostávame sa aj do súdnych sporov. Špecificky preto, že veľká časť našich médií má bulvárny charakter a tak je niekedy diskutabilná a vratká rovnováha medzi ochranou súkromia a spoločenským dopytom po informáciách, či senzáciách. Preto som vysvetľoval ekonomický model – my sme závislí viac od reklamy, náš prístup je preto oveľa viac catch-all, chceme zasiahnuť široké publikum rôznych čitateľov, divákov a poslucháčov v porovnaní s médiami, ktoré sú vyložene závislé od predplatiteľov. 

Nie je však potom riziko aj to, že časť výnosov NMH je tvorená inzertnými príjmami z retailových projektov Penty – Dr. Max, Fortuna, Prima banka a tak ďalej?  

Nie, toto určite nie je problém. Áno, aj na Slovensku sme podnikateľsky aktívni v retaile a tieto spoločnosti sú vo všeobecnosti veľkými zadávateľmi reklamy. Z celkového reklamného trhu, ktorý mal vlani hodnotu 400 miliónov eur, však netvoria ani desať percent. Naše vlastné médiá nepreferujeme pri zadávaní reklamy, odhadujem, že od našich retailových firiem má NMH maximálne do 5 percent inzertných príjmov. Závislosť našich médií od našich spoločností je preto naozaj nízka.

Keď hovoríte, že ex post sa zvyknete ozvať, keď sa vám obsah nepáči – čo sa, mimochodom, deje aj v iných médiách, napríklad v Petit Presse zvykne takúto spätnú väzbu poskytovať riaditeľ vydavateľstva – zvyknete sa ozvať aj ex ante, že niektorá z redakcií vo vydavateľstve by mala spracovať určitú tému? 

Spomínam si na môj historicky asi najväčší konflikt tohto druhu. Súvisel s TREND-om v období, keď bol šéfredaktorom Oliver Brunovský. Jedna z hodnôt, ku ktorej sa hrdo hlásime a transparentne komunikujeme aj našim zamestnancom je podpora súkromného kapitálu v zdravotníctve. Rešpektujem, že konkrétny novinár alebo šéfredaktor môže mať iný názor, ale určite si neželám, aby ľudia, ktorí si myslia, že zdravotníctvo by malo byť len vo vlastníctve štátu, pracovali v redakciách, ktoré sú v našom vydavateľstve. Ja ten názor rešpektujem, hoci viem poskytnúť milión argumentov, prečo s ním nesúhlasím a prečo je nakoniec v neprospech pacienta, ale mám právo sa rozhodnúť, či reprezentant tohto názoru pre nás pracovať bude alebo nebude. V tomto konkrétnom prípade, už si nepamätám meno autora, vyšiel v TREND-e článok, ktorý bol naozaj veľmi za hranou. 

Ľavicový? 

Nenazval by som ho ľavicový, ale etatistický, že zdravotníctvo je špecifický sektor, čo si nemyslím, a preto by ho mal štát vlastniť, vykonávať aj regulovať. Ohradil som sa a dostal som sa do názorového sporu s vtedajším šéfredaktorom. 

Nepamätám si na žiaden prípad, v ktorom by išlo o cenzúru. Vyjadrujem sa k ľuďom, ktorí v jednotlivých redakciách pracujú a myslím si, že na to ako vlastník mám právo. Myslím si, že viem posúdiť kvalitu výstupov, ak sa týkajú podnikania, ekonomiky a špecificky zdravotníctva alebo bankovníctva, v sektoroch, kde pôsobíme. 

Ak cítim, že tá kvalita nie je dostatočná alebo sa odkláňa od princípov, v ktoré aj my veríme, napríklad pokiaľ ide o ukotvenie Slovenska v EÚ alebo NATO, tak sa ozvem a dám spätnú väzbu vydavateľovi. Ak sa poznám so šéfredaktorom, dám ju rovno jemu. Nikdy to nerobím ex ante, vždy iba ex post, vždy sa to týka konkrétneho človeka a prípadu.

Myslím si, že žiadne médium – teraz nechcem menovať žiadne konkrétne – by u seba nezamestnalo redaktora, ktorý má úplne opačný názor a nezdieľa hodnoty, ktoré zdieľa daná redakcia a vydavateľ. Robíme to takto aj my.

Čo hovoríte na kritiku, že vy osobne vybavujete kritické články proti konkrétnym sudcom a prokurátorom? 

Úplne to vylučujem. Nemanažujem redaktorov, aby som im doniesol zoznam prokurátorov a sudcov. Nedeje sa to. Nikdy som to nerobil ani nerobím.

Malo by si vydavateľstvo alebo konkrétna redakcia dávať väčší pozor na to, ak píše o nejakom sudcovi alebo prokurátorovi, ktorý sa mihol vo vašom prípade a to preto, že navonok sa tá kritika môže javiť neobjektívna, hoci v skutočnosti si tí novinári iba robia svoju robotu a nie sú inštruovaní vami?  

Myslím si, že tieto mechanizmy fungujú v rámci normálneho správania sa redakcie. Nevidím v tom nič výnimočné. Každé vydavateľstvo má vlastníka. Po odchode zahraničných majiteľov nastúpili lokálni. Áno, my sme vlastník najväčšieho vydavateľstva na Slovensku a zároveň podnikáme v rôznych sektoroch, kde máme svoje záujmy, takže to môže vyvolávať otázky. 

Ja si však myslím, že je to plus nielen pre nás, ale aj pre spoločnosť ako takú. Snažíme sa prinášať na trh najlepší produkt alebo službu. Málokto to vie, ale sme jeden z najväčších zamestnávateľov. Naše firmy dokopy zamestnávajú viac ľudí ako Volkswagen. Platíme tu obrovské priame dane, tiež sociálne a zdravotné odvody. Preto nám záleží na tom, ako spoločnosť a krajina funguje. 

Máme dosť vyhranený názor na to, ako by to malo byť vo veciach, ktoré sa bytostne dotýkajú podnikania, regulácie, daní a vymožiteľnosti práva. Tieto naše názory sme transparentne popísali v našom vydavateľskom etickom kódexe a realizujeme ich cez výber vydavateľa a kľúčových ľudí vo vydavateľstve. A tiež cez spätnú väzbu, ako som ju popisoval. 

Nevidím v tom žiadnu kontroverziu. Niekto nás podozrieva, že cez média si presadzujeme naše podnikateľské záujmy. Áno, presadzujeme, ale v tom zmysle, že komunikujeme, že na Slovensku je príliš veľa regulácie, máme vysoké daňovo-odvodové zaťaženie, že strácame konkurencieschopnosť a ďalšie témy súvisiace s podnikaním ako takým. Hlásime sa k tomu, nevidím v tom žiadnu kontroverziu ani problém.

Druhý opakujúci sa bod kritiky médií NMH znie, že sú provládne.

Skúste to ilustrovať.