Ešte v apríli preletela médiami informácia, ktorú vtedy ako prvá priniesla televízia Markíza, že odbor vnútornej kontroly ministerstva vnútra ukončil preverovanie zásahu kukláčov v sídle investičnej skupiny Penta z decembra 2020.
Do administratívneho komplexu Digital Park, kde Penta sídli, vtedy vtrhlo do päťdesiat ozbrojených príslušníkov špecializovaného policajného útvaru Lynx Commando.
Vyvolalo to veľký spoločenský ohlas.
Po začiatku razie bol totiž do Digital Parku eskortovaný v sprievode kukláčov spolumajiteľ skupiny Penta Jaroslav Haščák a zúčastnil sa tam policajnej prehliadky svojej kancelárie.
Národná kriminálna agentúra ho totiž krátko pred raziou obvinila a zadržala pre podozrenia z podplácania a legalizácie príjmov z trestnej činnosti v súvislosti s jeho údajnou snahou kúpiť si v roku 2006 nahrávky spravodajskej operácie Gorila.
Haščáka potom sudkyňa Špecializovaného trestného súdu Pamela Záleská vzala do väzby pre obavu, že by verejne mohol komentovať svoje obvinenie a tak ovplyvňovať priebeh ďalšieho vyšetrovania. Najvyšší súd ho po mesiaci z väzby prepustil a jeho trestné stíhanie vyhodnotil ako nepodložené. Generálna prokuratúra neskôr potvrdila, že stíhanie bolo nezákonné a obvinenie Haščáka zrušila.
Nasadenie niekoľko desiatok kukláčov na takúto raziu v kancelárskom komplexe vyvolal už v decembri 2020 polemiku, či bolo nevyhnutné a ospravedlniteľné naozaj podloženými obavami z ozbrojeného odporu (čo vtedy ako dôvod desiatok príslušníkov spomínala polícia) alebo išlo o neprimeranú demonštráciu policajnej sily, aby sa vytvorila vizuálna atmosféra, že Haščák a pracovníci skupiny Penta sú nebezpeční a na ich zvládnutie treba takúto silu.
Ani novinári v tom nemali jasno. Napríklad Monika Tódová z Denníka N natoľko invazívny zásah v tom čase obhajovala, autor tohto článku patril skôr k tým, ktorí o dôvodoch pochybovali.
Oficiálne stanovisko ministerstva vnútra totiž znie takto: „Vykonanou kontrolou bolo zistené porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov a interných predpisov vydaných na ich základe. Zo strany vyšetrovateľa Národnej kriminálnej agentúry došlo administratívnym pochybením v registratúrnom zázname k porušeniu čl. 11 ods. 4 registratúrneho poriadku ministerstva vnútra.“
Ani po nahliadnutí do registratúrneho poriadku ministerstva vnútra nie je čitateľovi jasnejšie, k čomu vlastne kontrola zásahu dospela, pretože čl. 11 ods. 4 registratúrneho poriadku znie: „Spracovateľ zodpovedá za vecnú a jazykovú správnosť, dodržanie všeobecne záväzných právnych predpisov a interných predpisov, ako aj formálnu stránku vybavenia spisov. Spracovateľ vyhotovuje registratúrne záznamy podľa platných technických noriem a v súlade s prílohou č. 7.“ Príloha č. 7 k registratúrnemu poriadku je trojstranový sumár pokynov o úprave úradného listu.
Zjednodušene to znamená, že oficiálne stanovisko ministerstva vnútra k výsledkom kontroly v Digital Parku nemá jednoznačnú interpretáciu a môže zahŕňať v podstate akékoľvek pochybenia – počnúc zanedbateľným a prehliadnuteľným pochybením v štylistickej úprave niektorého z podkladových dokumentov k razii („vecná a jazyková správnosť“), končiac vážnym pochybením v súvislosti s prípadnou nezákonnosťou niektorého podkladového dokumentu („dodržanie všeobecne záväzných predpisov“).
Ministerstvo vnútra neuľahčuje verejnosti snahu porozumieť výsledkom kontroly razie v Digital Parku a postupuje pri tom v rozpore s relatívne čerstvým nálezom Ústavného súdu z (v podstate) totožného prípadu, čo vyvoláva otázky o motiváciách ministerstva – či takto postupuje iba preto, že nechce rešpektovať názor Ústavného súdu alebo preto, že nechce, aby sa výsledky konkrétnej kontroly dostali na verejnosť. To, samozrejme, násobí zvedavosť o tom, čo kontrola v tomto prípade zistila.
Zákon o slobodnom prístupe k informáciám síce umožňuje orgánom verejnej moci nesprístupniť informácie o výkone kontroly, ale to sa nevzťahuje na „informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru“.
Novinári a mimovládne kontrolné organizácie už dve desaťročia zastávajú názor, že táto veta znamená, že orgány verejnej moci teda podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám musia sprístupniť výsledok kontroly – teda celý protokol alebo iný dokument, v ktorom sú zhrnuté všetky výsledky kontroly.
Naproti tomu ministerstvo vnútra (pre korektnosť treba dodať, že takýto zvyk majú aj iné orgány verejnej moci) si už najmenej desať až pätnásť rokov vykladá toto ustanovenie tak, že stačí uviesť, že v určitom prípade kontrola zbehla a krátko zhrnúť jej výsledok. Presne ako v prípade zásahu v Digital Parku – vieme, že kontrola bola ukončená, vieme, že našla nezrovnalosť, ale nevieme, čo konkrétne táto nezrovnalosť znamená.
Ministerstvo vnútra mi práve s touto argumentáciou protokol z kontroly zásahu v Digital Parku nesprístupnilo. Preto ostáva nejasné, čo konkrétne v podkladoch k tomuto zásahu nesedí.
Ministerstvo vnútra tak postupovalo napriek tomu, že v inom, ale skutkovo totožnom prípade, takúto argumentáciu Ústavný súd odmietol. Ide o nález z 3. februára tohto roka v prípade, ktorý iniciovala Aliancia Fair-play a týka sa priamo ministerstva vnútra.
Aliancia Fair-play ešte v roku 2012 požiadala ministerstvo vnútra o sprístupnenie protokolu z preverovania postupu polícia v prípade napadnutia Hedvigy Malinovej. Ministerstvo protokol nesprístupnilo s rovnakou argumentáciou ako teraz protokol o zásahu v Digital Parku.
Ústavný súd však argumentáciu ministerstva odmieta:
- „V žiadnom prípade nemožno prisvedčiť právnemu názoru, že informáciou o výsledky kontroly je oznámenie o tom, že v konaní bol vydaný protokol. Naopak, samotný protokol o výsledku dohľadu, kontroly či dozoru je zhrnutím všetkých zistených nedostatkov v činnosti orgánu verejnej moci a práve tieto v ňom uvedené informácie, ktoré jednotlivé pochybenia popisujú a tak zachytávajú podstatný obsah výsledku kontroly je povinná osoba povinná sprístupniť na základe žiadosti o poskytnutie informácie o výsledku kontroly, ak tomu nebráni vyslovené ustanovenie konkrétneho právneho predpisu v právnej sile zákona.“
- „(…) protokol o výsledku inšpekčnej činnosti popisuje konkrétne pochybenia, teda nesprávnosť alebo nezákonnosť v postupe a činnosti príslušných orgánov verejnej moci, ktoré nemôžu byť predmetom ochrany a utajovania, pretože nesprávnosť či nezákonnosť v postupe nie je možné považovať za žiadúci spôsob výkonu činnosti, ktorý by sa mal opakovane aplikovať v iných veciach.“
- „Nie je úlohou správneho súdu chrániť kabinetný výkon zverenej verejnej moci na strane žalovaného správneho orgánu (ministerstva vnútra, pozn. autora) pred verejnou kontrolou jeho pochybení. Je to potrebné mať na zreteli najmä vo veci sprístupnenia informácií v rámci zákona v kauzách, ktoré vzbudzujú vášnivú verejnú diskusiu, polarizujú spoločnosť a poznanie, ktoré má potenciál katarzného pôsobenia.“
Pozn.: Jaroslav Haščák finančne podporuje Magazín Kontext. Nemá to vplyv na redakčný obsah.
