Minulý týždeň som v newslettri spomínal tri politicky chúlostivé novely, ktoré Mária Kolíková (SaS) posunula do pripomienkového konania pred odchodom z ministerstva spravodlivosti – Trestného zákona, Trestného poriadku a zákona o slobodnom prístupe k informáciám.
Kým zmeny v prvých dvoch zákonoch sú teraz špeciálne citlivé pre pretrvávajúce napätie medzi orgánmi presadzovania práva, novelizácia infozákona taká bola aj kedykoľvek v minulosti. Pretože sa pri nej vždy miešali protichodné záujmy skupín, z ktorých každá vie byť aj sama dostatočne spoločensky hlučná – na jednej strane starostovia a primátori, ministerstvo vnútra a verejné podniky v pozadí s činovníkmi, ktorí si ich ochočili a na druhej strane protikorupčné a kontrolné mimovládne organizácie, miestni aktivisti a novinári.
Nie je náhoda, že poslednú poriadnu novelu infozákona sa podarilo presadiť pred dvanástimi rokmi za premiérky Ivety Radičovej a ministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej, pre ktoré bolo povinné zverejňovanie zmlúv a zlepšenie verejnej kontroly dôležitou politickou témou – ktorá vtedy, po odchode netransparentnej vlády Smer-HZDS-SNS s viacerými kauzami za desiatky miliónov eur, mala širokú verejnú podporu.
Infozákon síce odvtedy prešiel desiatkou iných noviel, ale išlo o drobnosti bez zásadnejšieho vplyvu na právo na informácie alebo o zmeny, ktoré súviseli s európskymi smernicami.
Vláda Eduarda Hegera síce má ambíciu zlepšiť infozákon zapísanú aj vo svojom programovom vyhlásení a novela, ktorú pripravilo ministerstvo spravodlivosti pôsobí ako rozumný kompromis medzi fanúšikmi a odporcami transparentnosti. Ale aj tak sa mi zdá, že tento legislatívny proces bude zaujímavé sledovať.
Už základné východisko je iné než pred dvanástimi rokmi – „protikorupčný obraz“ OĽaNO je spájaný skôr s revanšom, konkrétnymi trestnými stíhaniami niekdajších funkcionárov Smeru a veľkolepými policajnými zásahmi než so snahou o systémové zlepšenia, ktoré zvyknú prinášať výsledky až s oneskorením.
Vlastnú novelu infozákona, akoby naschvál Kolíkovej, predložili aj poslanci OĽaNO.
K tomu treba pripočítať, že vláda je závislá od ad-hoc parlamentných dohôd a pre väčšinu ľudí už nie je téma transparentnosti kľúčová, pretože sa cítia existenčne ohrození – zdražovaním energií či potravín.
Viac výnimiek
Ale naspäť k samotnej novele infozákona a zmenám, ktoré v nej ministerstvo spravodlivosti navrhuje:
- Vyjasniť sa má základná definícia subjektov, ktoré musia poskytovať informácie podľa infozákona tak, že bude jednoznačne zahŕňať všetky verejné podniky. Aj 22 rokov od prijatia zákona sa totiž vedú nekonečné argumentačné spory, či sa zákon vzťahuje na štátne akciové spoločnosti – štát síce je akcionárom a pri založení do nich spravidla vkladá verejné peniaze alebo štátny majetok, ale momentom vloženia majetku do firmy to už formálne prestáva byť štátny majetok, stáva sa majetkom obchodnej spoločnosti, ktorý je oddelený od štátu.
- Táto zmena je síce nevyhnutná, ale argumentačné spory budú pokračovať a definitívne ich bude musieť vyriešiť až Najvyšší správny súd vo svetle novej právnej úpravy.
- Ministerstvo totiž navrhuje, aby štátne akciové spoločnosti nemuseli poskytnúť informácie, „ak by to mohlo spôsobiť ujmu v hospodárskej súťaži“ a zároveň záujem na neposkytnutí informácie prevažuje nad právom verejnosti na prístup k nej. Táto výnimka však nemá platiť v prípade informácií o hospodárení s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom štátu a podobne.
- Napríklad v prípade štátnych letísk, železničných dopravcov alebo energetických podnikov budú po novele vznikať diskusie, či poskytnutie tej-ktorej informácie ich môže znevýhodniť oproti konkurencii zo súkromného sektora. Novinári a protikorupčné organizácie budú navyše tvrdiť, že túto výnimku napríklad štátny železničný dopravca ani nemôže využiť, pretože je štátny a tak akékoľvek informácie o jeho hospodárení v istom zmysle sú informáciami o hospodárení s verejnými prostriedkami, resp. majetkom štátu
- Po podozreniach, že na výkupe pozemkov pod obchvatom hlavného mesta diaľnicou D4 a rýchlostnou cestou R7 zarobili špekulanti, ministerstvo navrhuje, aby povinne zverejňovanými zmluvami boli aj zmluvy o nakúpe pôdy Národnou diaľničnou spoločnosťou– túto výnimku mala NDS ešte od roku 2011 a dostala sa tam pre obavu, že zverejňovanie tisícok zmlúv by bolo zbytočné a administratívne náročné. Ukázalo sa, že to nie je zbytočné ani náročné.
- Novela infozákona ovplyvní autorskoprávnu ochranu rôznych analýz, štúdií či vyjadrení, ktoré si štát obstaráva. Teraz tieto dokumenty niektoré inštitúcie utajujú s vysvetlením, že nemajú súhlas na ich zverejnenie od autorov, ktorým za ne zaplatili. Ministerstvo navrhuje, aby všetky inštitúcie mali zákonnú povinnosť dávať do zmlúv klauzulu, že autori súhlasia so zverejnením výsledného diela. Ak sa napriek tomu dohodnú, že dodaný materiál je dôverný, takéto dojednanie má byť neplatné.
- Ministerstvo navrhuje, aby žiadatelia o informácie dostali občianskoprávnu imunitu v súvislosti s ďalším šírením informácií, ktoré získali podľa infozákona. V praxi by to znamenalo, že ak napríklad novinári získajú podľa infozákona dokument, ale niekto sa bude cítiť dotknutý jeho ďalším šírením v médiách, tak po novom by si nepomohol žalobou o peniaze ani o zastavenie ďalšieho šírenia. Imunita má platiť iba v prípade, že informácie sú šírené „v pôvodnom obsahu“ tak, ako boli prvýkrát sprístupnené verejnou inštitúciou.
- Novela prináša aj osem nových výnimiek z infozákona, napríklad na informácie o spravodajských službách, obrane a bezpečnosti a pod. Ministerstvo síce navrhuje, aby inštitúcie povinne skúmali, či v každom jednotlivom prípade neprevažuje „verejný záujem na sprístupnenie informácií“. No v konečnom dôsledku to povedie k nárastu súdnych sporov o informácie, pretože málokto sa spoľahne na to, že inštitúcia, ktorá určitú informáciu vyprodukovala a tvrdí, že má ostať v diskrétnom režime, sama dokáže nestranne zodpovedať otázku, či je jej zverejnenie vo verejnom záujme alebo nie.
- Problém navrhovanej „obrannej výnimky“ je zas ten, že skutočným účelom je uľahčenie utajovania informácií. Už teraz je totiž možné informácie o obranyschopnosti Slovenska utajiť podľa zákona o utajovaných skutočnostiach, ale je to administratívne náročné – každý pohyb takej informácie sa dá spätne vyhľadať, môžu k nej pristupovať napríklad iba úradníci s previerkou. Verejné inštitúcie preto už roky volajú potom, aby existoval akýsi medzistupeň medzi verejnou a formálne utajenou informáciou. Niečo, čo by im umožnilo jednoduchšie neposkytovať informácie verejnosti.
- V súčasnej mediálnej realite vyznieva nepresvedčivo návrh „policajnej výnimky“. Ministerstvo chce, aby sa podľa infozákona neposkytovali informácie o vyšetrovaní, „ak by ich sprístupnenie ohrozilo schopnosť orgánov verejnej moci predchádzať trestnej činnosti“. Aké praktické problémy má táto výnimka vyriešiť, nie je jasné. Polícia totiž už v súčasnosti sprístupňuje máloktoré uznesenie z neskončených trestných konaní. Aj keby mohla, argumentuje, že sprístupnenie by sťažilo ďalšie vyšetrovanie. V praxi sa však mnohé z nich na verejnosť dostávajú účelovo a selektívne prostredníctvom únikov. Ako komentoval v inej súvislosti advokát Martin Škubla: „Polícia nie je otvorená tam, kde to má byť pravidlo, a otvára sa potom iba vtedy, keď otvorená byť chce, často však tam, kde ňou byť nemôže.“
Drobnosť
Cez týždeň mi napadlo, či prvotné vlažné reakcie na novelu Trestného poriadku nemôžu naznačovať, že sa zmenil postoj spoločnosti k sile a úlohe štátu.
Som si totiž istý, že keby napríklad pred desiatimi rokmi ktokoľvek navrhol, aby polícia mohla využívať invazívne oprávnenia akými sú odpočúvanie, sledovanie či zhromažďovanie finančných údajov aj pri menej závažných trestných činoch, vyslúžil by si občiansku aj mediálnu kritiku, a v krátkom čase by sa proti tomu sformoval občiansky nesúhlas v podobe hromadnej pripomienky, resp. petície. Teraz sú nositeľmi prvotného nesúhlasu v podstate iba advokáti.
Ale je celkom možné, že táto moja krátka úvaha je predčasná – Trestný poriadok je možné pripomienkovať až do začiatku decembra, teda aj občiansky sektor má dostatok času na reakciu.
Drobnosť II
Pravdepodobne najviac ma tento týždeň zaujal spôsob, akým Denník N písal o novom ministrovi spravodlivosti advokátovi Viliamovi Karasovi. Už krátko po tom, čo sa stala jeho nominácia verejnou, denník zúžil jeho hodnotenie do vety „zastal sa generálneho prokurátora pri používaní paragrafu 363“.
Po jeho vymenovaní nasledoval článok s názvom „Minister Karas je v súdnom spore s vlastným rezortom. O čo ide, nechce prezradiť“. Tipujem, že ak by Karas nemal zdržanlivý postoj k zmenám paragrafu 363 a patril do skupiny automatických kritikov generálneho prokurátora Maroša Žilinku, teda mal názory, ktoré by boli súladnejšie s názormi Denníka N, článok by ani nevznikol. Dá sa to odvodiť od toho, že keď v roku 2020 nastupovala do funkcie Mária Koliková, tiež prišla z advokácie a tiež mala klientov, ktorých zastupovala v sporoch s ministerstvom spravodlivosti. Informovanie o tom však nemalo žiadnu zápornú tonalitu, nenástojilo na odpovediach, kto všetko sú jej klienti, ale namiesto toho sa obmedzilo na suché konštatovanie, že zo sporov s ministerstvom sa sťahuje.
Medzi dvoma článkami o Karasovi vyšiel aj komentár šéfredaktora Denníka N Matúša Kostolného a okrem iného sa v ňom pýta: „Bude nový minister stáť na strane tých, čo chcú zločincov trestať, alebo tých, čo chcú trestať vyšetrovateľov a prokurátorov?“
Celý tento komentár reprezentujú to, čo som spomínal na tomto mieste už viackrát v minulosti – čoraz širšie akceptovanie názoru „kto nie je s nami, je proti nám“ vo verejnom diskurze, čo vedie len k ďalšiemu názorovému odcudzovaniu. Pritom podľa mňa platí, že ak niekto nástojí na vyšetrovaní podozrení z manipulácie trestných konaní, neznamená to, že nechce trestať zločincov, proti ktorým tieto konania smerujú.
Drobnosť III
Ďalšie rozhodnutie Ústavného súdu, ktorého zdôvodnenie sa oplatí si odsledovať – II. ÚS 373/2022. Senát sudcov Jany Laššákovej, Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho odmietol ústavnú sťažnosť Mateja Zemana a Petra Petrova, ktorí sa okrem iného sťažovali, že im Úrad inšpekčnej služby odoprel právo nazerať do vyšetrovacieho spisu, tiež sa sťažovali na postupy a rozhodnutia Generálnej prokuratúry, Krajskej prokuratúry Bratislava a policajnej inšpekcie.
Identita vlastníkov hausbótov
Kolegovia ma pred časom poprosili, či sa nepokúsim zistiť identitu vlastníkov slovenských hausbótov. Pamätal som si, že ešte v roku 2012 sa vtedajší poslanec Alojz Hlina neúspešne pokúšal zmeniť zákon o vnútrozemskej plavbe tak, aby bol register plavidiel verejný. Vtedy tvrdil, že identitu vlastníkov plavidiel vrátane hausbótov utajili politici zámerne „vzhľadom na to, kto všetko má tieto hausbóty“.
V roku 2014 parlament, ktorého väčšinu ovládal Smer, nakoniec schválil zákon, podľa ktorého je register plavidiel verejný. Bolo to prekvapujúce, pretože táto zmena sa udiala na pôde parlamentného výboru a išlo o zvrat oproti vládnemu návrhu. V pôvodnom znení novely vtedajšieho ministra dopravy Jána Počiatka zo Smeru bolo totiž explicitne napísané, že register je neverejný.
Register je verejne prístupný už osem rokov, no vlastníkov hausbótov odvtedy nikto nezmapoval. Aby som to skrátil – hoci zákon hovorí, že register má byť prístupný „vrátane osobných údajov“ okrem dátumu narodenia, Dopravný úrad mi poskytol iba identitu právnických osôb. Z registra plavidiel sa pritom zdá, že väčšinu hausbótov vlastnia fyzické osoby.
Vzniklo z toho toto odvolanie, o ktorom nakoniec rozhodne predseda Dopravného úradu Pavol Hudák. Píšem v ňom okrem iného, že ak hausbóty uspokojujú rovnaké ľudské potreby ako nehnuteľnosti, ktoré je možné využívať na bývanie, prácu alebo oddych, kataster nehnuteľností je verejný a zákonodarca sa roky systematicky pokúša o takzvanú materiálnu publicitu záložných práv, čo sa mu k nehnuteľnostiam, autám či finančnému majetku už podarilo, potom nie je zrejmé, prečo by mala byť neverejná práve evidencia vlastníkov hausbótov a zložených práv k nim.
