„V § 31 sa vypúšťa odsek 3.“ Za touto krátkou vetou v novele Trestného poriadku z 8. februára sa skrýva významná zmena. V nasledujúcich týždňoch a mesiacoch vyvolá medzi sudcami, prokurátormi a obhajcami polemiku, ktorá pravdepodobne odsunie aj niektoré pojednávania v exponovaných kauzách. Táto polemika bude mať totiž podobu námietok zaujatosti, vyjadrení k nim a konečného rozhodovania nadriadených súdov o nich.
Táto novelizačná veta spôsobí, že z Trestného poriadku po vyše piatich rokoch zmizne toto ustanovenie: „Dôvodom vylúčenia sudcu alebo senátu nie je skoršie rozhodnutie sudcu alebo senátu o obvinenom, spoluobvinenom alebo o iných obvinených, ktorých trestné činy spolu súvisia.“ Novelizačná veta bude účinná od piatka 15. marca, Ústavný súd jej účinnosť nepozastavil.
Na menších súdoch sa v prípade káuz s väčším počtom obvinených môžu postupne minúť nestranní sudcovia, ak bude prokuratúra obvinených stavať pred súd postupne a nie naraz alebo vo väčších celkoch. Týka sa to aj Špecializovaného trestného súdu, kde je momentálne trinásť sudcov.
Dopady sa dajú ilustrovať na konkrétnom prípade z minulosti.
V roku 2020 senát Špecializovaného trestného súdu zložení z predsedu sudcu Emila Klemaniča a členov sudcov Pamely Záleskej a Jána Buvalu odsúdil Mariana Kočnera a Pavla Ruska za falšovanie zmeniek televízie Markíza. Ten istý senát v roku 2021 odsúdil v samostatnom trestnom konaní ich komplica Štefana Agha, ktorý sa na ich falšovaní tiež podieľal.
Ak by vtedy bola účinná aktuálna novela Trestného poriadku, nebol by takýto postup samozrejmý a Š. Agh by sa mohol dožadovať, aby ho súdili iní sudcovia – senát E. Klemaniča, P. Záleskej a J. Buvalu by mohol byť z rozhodovania vylúčený pre nedostatok nestrannosti, pretože už skôr rozhodol o vine M. Kočnera pre ten istý skutok.
Uzatvorené kauzy však táto zmena Trestného poriadku už neovplyvní, staršie neuzatvorené rozpojednávané prípady áno.
Aké vážne budú dopady na trestné konania, závisí od výsledkov polemiky medzi sudcami, prokurátormi a obhajcami. Rozhodujúce slovo v nej bude mať Najvyšší súd. Práve on nakoniec nakreslí (napíše) hranicu, do ktorej bude platiť predpoklad, že sudcovia sú nestranní, hoci v samostatných trestných konaniach rozhodovali o súvisiacich trestných činoch alebo vine spoluobvinených.
Pred siedmimi rokmi Najvyššiemu súdu stanovenie takejto hranice nevyšlo. Jednoduché to nebude mať ani teraz.
Nevraciame sa späť, pretože diškurz je ďalej. V tomto prípade sa oplatí obzrieť do minulosti. Ukazuje totiž, že právna úprava sa občas príjme, aby sme oddialili skutočné riešenie problému, ktoré je nepopulárne (v tomto prípade zaistenie férového procesu mafiánom aj s rizikom, že budú oslobodení alebo prepustení na slobodu). Tento pohľad zároveň ukazuje, že jednoduchý návrat k pravidlám spred piatich rokoch nie je možný, pretože medzičasom došlo k podstatnej zmene (významnému rozsudku ESĽP)
Ustanovenie, ktoré Smer, Hlas a SNS teraz vyškrtli z Trestného poriadku je účinné vyše päť rokov a do zákona sa dostalo na návrh ministerstva spravodlivosti pod vedením Gábora Gála (Most-Híd) v roku 2018, keď bola pri moci koalícia strán Smer, Most-Híd a SNS. Ministerstvo vtedy túto zmenu odôvodňovalo snahou o zamedzenie „účelových námietok“ zaujatosti proti sudcom.
Začali sa totiž objavovať výhrady, že o vine nespolupracujúcich obvinených nemôžu rozhodovať sudcovia, ktorí predtým schválili dohodu o vine a treste ich spoluobvineným, ktorí sa k trestnej činnosti priznali – jednoducho preto, že pri posudzovaní si robia názor aj na vinu spoluobvinených, ktorí sa k trestnej činnosti nepriznávajú.
Najvyšší súd mal iný názor a v roku 2017 k tomu prijal zjednocujúce stanovisko, že títo sudcovia môžu súdiť aj prípady nespolupracujúcich obvinených. Ministerstvo to následne v roku 2018 natvrdo napísalo do Trestného poriadku, aby sa už justičný systém nezaťažoval „účelovými námietkami“.
Už vtedy to bola polarizujúca téma. Opačný názor totiž prezentoval vtedajší sudca Najvyššieho súdu a bývalý minister spravodlivosti za HZDS v prvej vláde Roberta Fica Štefan Harabin, ktorého senát preto opakovane zrušil odsudzujúce rozhodnutia v kauze mafiána Róberta Lališa.
Medzi trestnými právnikmi však už vtedy existovala nie malá skupina, ktorá hovorila, že zjednotený prístup Najvyššieho súdu a ministerstva je len odďaľovaním skutočného riešenia. No v tej dobe neexistoval širší priestor klásť takéto otázky, pretože by to bolo stotožňované so snahou obhajovať zločincov a verejnej debate vtedy dominoval dopyt po očiste spoločnosti za akúkoľvek cenu, ktorý akcelerovala vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice (málokto by sa chcel v tej dobe ocitnúť na rovnakej strane argumentácie ako Š. Harabin).
O necelé dva roky však začalo byť zrejmé, že postoj Najvyššieho súdu a ministerstva nebol správny. Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) v decembri 2020 oznámil, že sa bude zaoberať sťažnosťou Pavla Muchu. Poukazoval v nej, že za členstvo v mafiánskej skupine a ďalšie trestné činy bol odsúdený senátom, ktorý predtým schvaľoval dohodu s jeho komplicmi, ktorí sa k trestnej činnosti priznávali. V roku 2021 ESĽP rozhodol, že to nebolo v poriadku a títo sudcovia neboli nestranní.
Odvtedy sa súdy podobným situáciám snažia predchádzať napríklad citlivejšie formulovanými rozsudkami o schválení dohody o vine a treste.
Reagujú najmä na dohody, ale bude to všetko? Práve rozsudkom Mucha proti Slovenskej republike vysvetľuje ministerstvo spravodlivosti pod vedením Borisa Suska zo Smeru vyškrtnutie tohto ustanovenia z Trestného poriadku.
Do praxe to môže priniesť napríklad to, že nebude stačiť už len citlivejšie formulovaný rozsudok, ale sudcovia, ktorí schvaľovali dohody obvineným, ktorí sa priznávajú, nebudú môcť súdiť obvinených, ktorí sa nepriznávajú. Konečné slovo bude mať Najvyšší súd.
Európsky súd pre ľudské práva má už od 90. rokov rezervovaný postoj k posudzovaniu nestrannosti sudcov, ktorí už skôr rozhodovali o vine spoluobvinených – podľa ESĽP to nie je problém, ak sú pri odvodnení svojich rozhodnutí zdržanliví a nevyjadrujú sa k vine ostatných stíhaných osôb.
Obhajcovia sa môžu pokúsiť zájsť ešte ďalej a argumentačne nadviazať na právnu úpravu spred roka 2003. O obžalobe podľa nej nesmel rozhodovať sudca, ktorý pri vyšetrovaní toho istého skutku bral obvineného do väzby alebo nariadil domovú prehliadku.
Je isté, že paušálne by takýto argument neuspel. Európsky súd pre ľudské práva totiž od začiatku 90. rokov rozhoduje, že nie je problém, ak o obžalobe rozhoduje sudca, ktorý predtým schvaľoval domovú prehliadku alebo rozhodoval o väzbe (napríklad tu alebo tu, ale ide o tému, ktorá desaťročia delí aj štrasburských sudcov, k obom linkovaným rozhodnutiam sú totiž pripojené odlišné stanoviská). Ani podľa ESĽP to neplatí univerzálne a v ojedinelých prípadoch by s takouto námietkou obvinený uspieť mohol – napríklad v situácii, že sudca pri rozhodovaní o väzbe zvolí necitlivý slovník pri hodnotení dôkaznej situácie a zasiahne do prezumpcie neviny obvineného.
Nová právna úprava ovplyvní aj kauzy, v ktorých nejde o dohody, ale ten istý senát alebo sudca rozhodujú v rôznych samostatných konaniach o vine niekoľkých spoluobvinených pre ten istý alebo súvisiaci trestný čin.
Pôjde napríklad o kauzu údajnej zločineckej skupiny takzvaných takáčovcov. Členkou senátu Špecializovaného trestného súdu je v tomto prípade sudkyňa P. Záleská. Tá však v inom konaní odsúdila za podporu tejto údajnej zločineckej skupiny bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika.
Súčasný štýl trestných stíhaní. Celá téma je teraz vypuklejšia pre štýl trestných stíhaní, ktorý bol viditeľný v exponovaných kauzách v posledných rokoch. Trestné stíhania sa v nich totiž rôzne delili na menšie konania a preto za ten istý skutok sú rôzne osoby stíhané v dvoch či troch samotných trestných konaniach. Aj na súdy preto prichádzajú v rôznom čase.
Napríklad v kauzách Očistec alebo Mýtnik už majú niektorí spolupracujúci obvinení schválené dohody o vine a treste. Podľa novej právnej úpravy to znamená, že sudcovia, ktorí im tieto dohody schvaľovali, by neskôr nemali rozhodovať o vine obžalovaných, ktorí sa k trestnej činnosti nepriznávajú.
Toto delenie trestných stíhaní má aj druhú vážnu medzeru. Ak spolupracujúci obvinený proti údajným komplicom vypovedá najprv v spoločnom trestnom konaní, ale neskôr je vylúčený na samostatné stíhanie, tak zvyšní spoluobvinení v pôvodnom stíhaní nesmú poukazovať na nezrovnalosti v jeho prvotnej výpovedi, hoci by sa aj výrazne líšila od jeho aktuálnych vyjadrení.
