V uplynulých dňoch akoby som sledoval zhmotnenie obáv z posledných troch rokov, ktoré som aj na tomto mieste viackrát spomínal: záležalo a záleží na tom, akými cestami sa po roku 2020 pristúpilo k vyšetrovaniu korupcie, nehospodárneho nakladania s verejnými prostriedkami a zneužívania právomocí, pretože pomyselné povýšenie cieľa nad cestu, akou sa k tomu cieľu dopracujeme, nevyhnutne vedie k tomu, čo práve sledujeme – otáča sa to proti tým, ktorí to síce mysleli dobre, ale nie vždy volili správne metódy.
Ak si pre korupčníka prišli policajti aj s vrtuľníkom; ak na prehliadku jedinej kancelárie Penty pre roky staré podozrenia z ekonomickej kriminality bolo treba šesťdesiat kukláčov; ak sa polícia sama pochválila fotkami Kajetána Kičuru v župane a papučiach; ak zásah proti rodine oligarchu Jozefa Brhela viedol k ošetreniu jeho netere, čo vzbudilo záujem aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), nikoho by nemalo prekvapiť, že súčasná partia na Úrade inšpekčnej služby vyrazí v spolupráci s prokurátorom do terénu, aby tam riešila banálne podozrenie zo zneužitia služobného vozidla svojho kolegu z iného názorového tábora.
Áno, zjavne išlo o prehnaný a ostentatívny zásah, ale čo s tým, ak podobne ostentatívne zásahy boli doteraz legitimizované? Problém je to vo všetkých prípadoch. Ale pred tromi alebo štyrmi rokmi to nebolo v centre záujmu, pretože sa to dialo tým „zlým“.
Tento článok je dostupný po registrácii.
Bezplatnou registráciou získate prístup k redakciou vybraným článkom a pravidelnému týždennému newsletteru.
