Pred tromi týždňami som na tomto mieste spomínal príspevok bývalého novinára a českého advokáta Tomáša Němečka k trestnému stíhaniu Roberta Fica za zosnovanie a podporovanie zločineckej skupiny.
V článku pre Postoj.sk Němeček robí paralelu medzi stíhaním Fica a 11 rokov starým prípadom trestného stíhania predsedu medzičasom zaniknutej českej politickej strany Veci verejné Víta Bártu. Podľa prokuratúry si Bárta kupoval lojalitu svojich poslancov tak, že im dával bezúročné pôžičky z vlastných peňazí, bez zmlúv a zabezpečenia.
Prvostupňový Obvodný súd pre Prahu 5 v tom videl podplácanie. Odvolací Mestský súd v Prahe iba intrigánstvo, „ktoré nepodlieha trestnej zodpovednosti, ale zodpovednosti pred voličmi“.
V tom čase som bol novinársky elév v SME a stíhanie Bártu som preto vnímal iba z článkov starších kolegov z oddelenia zahraničného spravodajstva. Teraz po prečítaní Němečkovej paralely ma to zaujalo natoľko, že som si od oboch súdov vypýtal všetky ich rozhodnutia v tomto prípade.
Ale v tomto článku nepíšem o paralelách s Ficom, ale o časti rozsudku Obvodného súdu pre Prahu 5 v súvislosti s kritikou online prenosov (minút) z pojednávaní.
Primali ma k tomu aktuálne ponosy bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika na tento spôsob informovania.
Vo štvrtok počas odvolacieho konania na Najvyššom súde zaznela aj Kováčikova kritika, že Špecializovaný trestný súd vlani nevylúčil verejnosť z hlavného pojednávania v úplatkárskej kauze, kde je neprávoplatne odsúdený na 14 rokov.
Rovnako argumentoval Bárta pred 11 rokmi a Obvodný súd pre Prahu 5 už vtedy ponúkol presvedčivú odpoveď, že online prenosy sú v poriadku.
Nevyhnutné online prenosy a izolácia svedkov
Vít Bárta argumentoval, že online prenosy z hlavného pojednávania sú v rozpore s Trestným poriadkom, podľa ktorého má predseda senátu dbať na to, aby ešte nevypočutý svedok nebol pri výpovedi obžalovaného alebo iného svedka.
Takéto pravidlo je aj v slovenskom Trestnom poriadku a argumentuje ním aj Kováčik (v nedávnej minulosti takto argumentoval napríklad Marian Kočner a je isté, že v budúcnosti budú online prenosy z pojednávaní spochybňovať ďalší a ďalší obžalovaní).
„Táto zásada (dbať na oddelené výsluchy, pozn. autora) bola úplne popretá, keď za mimoriadneho záujmu médií došlo k online prenosu. Vyvstáva preto otázka, či takýmto verejným trestným konaním nebol zmysel tohto pravidla úplne zmarený,“ pýtal sa Bártov obhajca.
To isté tvrdí teraz Kováčik. Konkrétne namieta, že vypočúvaní svedkovia si mohli cez online prenosy čítať kto a čo pred nimi vypovedal. Podľa jeho predstavy mal Špecializovaný trestný súd z hlavného pojednávania vylúčiť verejnosť. K podobnej úvahe pred 11 rokmi smeroval aj Bárta.
Odvolací Mestský súd v Prahe dal ledabolo Bártovi za pravdu a minúty z hlavného pojednávania kritizoval: „Vedenie tzv. online prenosov je možné vo všeobecnosti považovať za mimoriadne nevhodné a v rozpore s Trestným poriadkom.“ Ale, na škodu diskusie, neuviedol k tomu žiaden argument.
Sudca Okresného súdu pre Prahu 5 Jan Šott si naproti tomu dal záležať na argumentácii v prospech online prenosov.
Ale predtým než sa k nej dostanem, ešte pár vlastných myšlienok.
Ak na chvíľu dáme bokom sebecké motívy, pre ktoré jednotliví obžalovaní napádajú online prenosy z hlavných pojednávaní, diskusia o ich pravidlách je v poriadku a súvisí s
- neustálym technologickým pokrokom (zariadenia, ktoré sú schopné kvalitne nahrať alebo dokonca streamovať pojednávania, sú čoraz menšie, klávesnice počítačov sú oproti písacím a stenografickým strojom tiché a tak okamžitý prepis prednesov zo súdu do online prenosov pojednávanie neruší a tak ďalej),
- zrýchlením informačného procesu (kedysi trvalo hodiny, kým sa informácia zo súdu dostala do tlače alebo vysielania televízie alebo rozhlasu, technologický pokrok zapríčinil zlacnenie a zjednodušenie digitálnej distribúcie obsahu, ktorá je v podstate okamžitá),
- a rôznorodými predstavami o transparentnosti justície (poznám niekoľko sudcov, ktorí sú dodnes, aj po desiatich rokoch od účinnosti povinného zverejňovania súdnych rozhodnutí, autenticky presvedčení, že ich zverejňovanie je chyba, online prenosy môžu byť ešte viac rozdeľujúce).
Preto sa sem-tam objavujú otázky, či Trestný poriadok nezaspal dobu, keď na jednej strane dáva predsedovi senátu možnosť nepovoliť zvukový stream z pojednávania alebo zakázať nahrávanie, ale na druhej strane mu nedáva žiadnu právomoc regulovať online prenosy, ktoré môžu byť v podstate rovnako bezprostredné a rýchle ako onen zvukový stream.
Sám sa skôr prikláňam k tomu, že to nie je to isté (presvedčivé argumenty o opaku som ešte nepočul). Pretože online prenosy (minúty) zatiaľ v žiadnom známom prípade nedosiahli takú úroveň bezprostrednosti ako by dosiahol zvukový stream. Je to dané už len tým, že autori rôznych online prenosov sú rôzne rýchli, majú rôzne názory a tak prikladajú rôznu dôležitosť rôznym vyjadreniam predneseným na súde, mnohé ani necitujeme, iba parafrázujeme.
Aj preto ma zaujalo rozhodnutie sudcu pre Prahu 5 Jana Šotta – pretože v podstate hovorí, že súd nemá možnosť žiadnym spôsobom zasiahnuť do online prenosov a v prípadoch, ktoré sa dotýkajú veci verejného záujmu (obžaloba špeciálneho prokurátora, akokoľvek vyskladaná, k nim určite patrí), by takéto zásahy do slobodného šírenia informácií boli vyslovene nežiadúce.
Sudca Obvodného súdu pre Prahu 5 Ján Šott:
- „V prejednávanom prípade boli od počiatku prejednávané záležitosti verejného záujmu a celá kauza sa už od svojho vypuknutia logicky tešila mimoriadnemu záujmu médií. Ústavné i zákonné požiadavky na zaistenie čo najväčšej miery verejnosti a teda aj transparentnosti konania sú podľa názoru Obvodného súdu pre Prahu 5 tým významnejšie.“
- „Média síce o procese skutočne referovali online, ale nie so súhlasom predsedu senátu, ktorý o takejto forme spravodajstva nijak nerozhodoval či ju ani formálne nebral na vedomie, pretože k takémuto postupu nie je oprávnený. Spôsob a forma spravodajstva sú vecou médií, nie vedenia procesu zo strany súdu.“
- „V skutočnosti ide iba o špecifickú formu referovania médií o predchádzajúcom priebehu konania. Oproti akémukoľvek inému spravodajstvu je takáto forma samozrejme výrazne rýchlejšia, takže správy prichádzajú k verejnosti s odstupom minút a nie napríklad súhrnne po polovici pojednávacieho dňa či po jeho skončení. V kontexte procesu, pri ktorom výsluchy svedkov celkovo trvali väčší počet dní, je zjavné, že dosiahnuť v takto mediálne mimoriadne sledovanej kauze to, aby svedok nebol informovaný o predchádzajúcom priebehu konania vrátane obsahu výpovedí obžalovaných a iných svedkov, je nereálne, ak teda súd nehodlá ignorovať ústavné a zákonné zásady upravujúce verejnosť konania a konať vo veciach verejného záujmu hlavné pojednávania s vylúčením verejnosti či snáď dokonca rozhodovať na neverejnom zasadnutí a to za situácie, keď súdu zákon predpisuje konanie (verejného) hlavného pojednávania alebo verejného zasadnutia.“
- „Toto pravidlo (dbať na oddelené výsluchy, pozn. autora) nie je zásadnou normou ústavnoprávneho významu. Trestný poriadok nijak nezakazuje, aby bol v konaní vypočutý svedok, ktorý bol prítomný pri predchádzajúcich výpovediach, naopak, k takejto situácii dochádza nezriedka, najmä, keď sa objaví potreba vypočuť určitého svedka až počas dokazovania.“
- „Rozhodne nejde o pravidlo, ktoré by mohlo obstáť v konflikte s ústavnoprávne zaručenou verejnosťou súdneho konania a taktiež so základným právom vyhľadávať a šíriť informácie a odôvodniť zásahy súdu smerujúce k cenzúre informácií o prebiehajúcom hlavnom pojednávaní. Špeciálne to platí vo veciach zásadného verejného záujmu.“
- „Obvodný súd pre Prahu 5 uzatvára, že naďalej nielenže považuje za súladné s ústavou a so zákonmi upravujúcimi konanie pred súdom viesť hlavné pojednávanie spôsobom, pri ktorom bude čo najširšie zachovaná jeho verejnosť a pri čo najširšom umožnení realizácie práva na šírenie informácií o jeho priebehu, ale takýto postup považuje v kauze natoľko sa dotýkajúcej sa oprávneného verejného záujmu za nevyhnutný. Predstava, že verejnosť bude dôverovať súdnym rozhodnutiam, ktoré sa prijmú v prítmí justičného kabinetu za zamknutými dverami a iba tam budú odôvodnenie, je iba ilúziou.“
Sudca Šott pritom v argumentácii nepôsobí jednostranne, pretože pripúšťa, že existujú situácie, v ktorých naozaj treba dôsledne dbať na oddelené výsluchy, ale za riešenie nepovažuje vylúčenie verejnosti z pojednávania:
- „Pochopiteľne, sú predstaviteľné situácie, v ktorých súd bude považovať za nevyhnutné z dôležitých dôvodov zabrániť tomu, aby napríklad konkrétny svedok by mohol byť prostredníctvom spravodajstva v médiách oboznámený s výpoveďou predchádzajúceho svedka, čo je ale možné dosiahnuť bez ujmy na zásade verejnosti konania a základnom práve na informácie napríklad predvolaním svedkov na rovnakú hodinu a izolovaním neskôr vypočúvaného svedka po dobu tohto výsluchu.“
Podľa sudcu Šotta je úlohou súdu, aby svedecké výpovede vyhodnotil aj v kontexte s medializovanými informáciami a dlhodobým informovaním o tom-ktorom prípade – inak povedané, či svedok naozaj vypovedá to, čo vnímal vlastnými zmyslami alebo iba prerozpráva názory a informácie, ktoré sa o žalovanom deji či obžalovaných dozvedel z médií.
