Smer, Hlas a SNS chcú zmeniť mediálne predpisy tak, aby to novinárov prinútilo k väčšej opatrnosti pri referovaní o obvineniach alebo jednotlivých dôkazoch proti obvineným. Žiadne podrobnosti nateraz nie sú známe.
Zmienka o tom je v Programovom vyhlásení vlády, ale píše sa tam iba to, že „vláda nastaví systém informovania verejnosti o trestnom konaní s akcentom na zachovanie prezumpcie neviny a ľudských práv a slobôd dotknutých osôb vyplývajúcich z európskych ľudsko-právnych štandardov“.
Táto ambícia sa dostala medzi krátkodobé priority v kapitole o trestnej politike štátu hneď po zosúladení trestných sadzieb so západoeurópskymi krajinami, na čom už ministerstvo spravodlivosti pracuje. Znamená to, že konkrétnejší návrh zmien v mediálnych predpisoch by mohol byť známy hneď potom, asi v najbližších mesiacoch.
Ďalší neurčitý záväzok o objektivite informácií a efektívnej ochrane proti porušovaniu prezumpcie neviny je v kapitole o kultúrnej politike, čo môže byť signál, že predstavy Smeru a Hlasu (ministerstvo spravodlivosti, ministerstvo vnútra) o konkrétnom riešení sa môžu líšiť od predstáv SNS (ministerstvo kultúry).
Zuzana Petková z Nadácie Zastavme korupciu sa obáva, že tieto ambície vlády Roberta Fica môžu priniesť zákaz zverejňovania plných mien podozrivých.
Zdá sa mi pravdepodobnejšie, že koalície v tomto prípade novinárom priamo nič nezakáže, ale odkopíruje právnu úpravu z iného štátu Európskej únie – Rakúska, kde má medializácia trestných kauzách podrobnejšie pravidlá už tridsať rokov.
Rakúsky model. Hranice nakreslili až súdy. Ešte v roku 1992 sa do rakúskeho zákona o médiách dostalo ustanovenie, ktoré má názov ochrana prezumpcie neviny a voľne sa dá preložiť takto: kto je podozrivý z trestného činu, ale nie je právoplatne odsúdený a je v médiách označený ako usvedčený, vinný alebo ako páchateľ trestného činu a nielen ako podozrivý, má nárok proti vydavateľovi alebo vysielateľovi na odškodné.
Odškodné má horný limit. Kedysi išlo o najviac 20-tisíc eur, teraz je to od 100 do 40-tisíc eur podľa závažnosti chyby, ktorej sa redakcia dopustila. V prípade veľmi vážnych porušení prezumpcie neviny môže byť odškodnenie až 100-tisíc eur.
Už krátko po účinnosti prešlo ustanovenie testom rakúskeho ústavného súdu a v roku 2000 k nemu nemal výhrady ani Európsky súd pre ľudské práva.
Práve rozhodnutia rakúskych súdov mali na novinársku prax najväčší vplyv, pretože definovali, čo je akceptovateľný spôsob informovania o trestných kauzách. Za vyše tridsať rokov účinnosti je ich veľké množstvo.
Nestačí, že novinár v príspevku formálne napíše alebo povie, že o vine podozrivého nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté, ak celý článok naznačuje, že je vinný. Ak výberom slov, titulkov, fotografií sugeruje vinu podozrivého tak, že vina dotknutej osoby sa nejaví iba ako pravdepodobná, ale nevyhnutná, tak ide o porušenie prezumpcie neviny podľa zákona o médiách, vyplýva z rozhodnutia Vyššieho krajinského súdu vo Viedni z roku 2000.
Podstatné je vždy to, či celková tendencia príspevku ponecháva v priemerne pozornom čitateľovi, divákovi alebo poslucháčovi pochybnosti o vine podozrivého.
Čo by to znamenalo pre slovenskú mediálnu prax? Ilustrovať sa to dá napríklad na tomto článku denníka SME spred dvoch rokov o trestnom stíhaní influencerky Zuzany Strausz Plačkovej. Už len jeho názov Kauza Plačková: Pervitín varili, kokaín dovážili. Zarobili milióny nedáva veľa priestoru na pochybnosti o vine podozrivých. V článku sú ako nezvratné fakty prezentované aj ďalšie informácie, ktoré však neboli preukázané pred súdom. Generálna prokuratúra neskôr obvinenie Z. Strausz Plačkovej a jej manželovi zrušila a dodnes im opätovne vznesené nebolo.
Ako príklad z nedávnej minulosti zas poslúži informovanie o trestnom rozkaze, ktorým sudca Špecializovaného trestného súdu Milan Cisarik od stola odsúdil guvernéra Národnej banky Slovenska Petra Kažimíra. Ten síce proti trestnému rozkazu podal odpor, čo znamená, že akoby k vydaniu rozkazu ani nedošlo, ale dodnes sa objavujú mediálne interpretácie, že P. Kažimír bol neprávoplatne odsúdený za korupciu.
V Rakúsku vyššia ochrana podozrivých pred mediálnym odsúdením neparalyzovala novinárčinu, pretože súdy veľmi rýchlo nakreslili hranice zodpovednosti vydavateľov a vysielateľov. Ak je prostoreký napríklad politik alebo iný hosť v živej diskusii, tak vysielateľ za to nezodpovedá (str. 82 a nasledujúce).
Novinári môžu naďalej široko informovať o jednotlivých dôkazoch, ak sú opatrní pri ich hodnotení. Ešte v roku 1999 viedenský vyšší krajinský súd rozhodol, že pri spravodajstve o trestnom konaní je povolené pravdivo informovať o usvedčujúcich dôkazoch, podanej obžalobe alebo priznaní podozrivého, ak sa novinár zdrží hodnotenia viny podozrivého: „Pravdivé zverejnenie priznania nie je porušením prezumpcie neviny, ale iba informáciou o stave vyšetrovania a nezakladá nárok na odškodnenie.“
Riziká. V Rakúsku o odškodnení za chyby v mediálnych príspevkoch rozhodujú súdy, ide v podstate o trochu odlišnú verziu žaloby na ochranu osobnosti, ktorá funguje aj na Slovensku.
Ak by sa Smer, Hlas a SNS nechali inšpirovať rakúskym modelom, ťažko odhadnúť, či ju odkopírujú aj so súdmi alebo v prvom stupni zveria rozhodovanie o ochrane prezumpcie neviny inej inštitúcie. Súdy sú totiž zahltené a výsledky prípadnej novej legislatívy by sa dostavili až s odstupom pár rokov, čo vláde R. Fica nemusí politicky vyhovovať.
Z iných inštitúcií do úvahy pripadá asi len Rada pre mediálne služby, ktorá už teraz môže pokutovať vysielateľov za porušenie nestrannosti v spravodajstve. Pod mediálnu radu však momentálne nespadajú tlačené a online textové médiá.
Členov rady volí parlament, ale ich funkčné obdobie je nastavené tak, aby inštitúciu nemohla ovládnuť parlamentná väčšina počas jedného volebného obdobia.
Ak by túto tému súčasná koalícia zverila Rade pre mediálne služby, nemuselo by to vyvolať výraznejší protest médií, pretože podľa zákona o mediálnych službách by mohli médiá ešte predtým využiť samosprávnu reguláciu. Iba v prípade, že by zlyhala, zasiahla by do prípadu štátna mediálna rada.
Nemecký trestný čin. Väčší odpor by mohol Smer, Hlas a SNS vyvolať, ak by zašli ďalej a z Nemecka prebrali skutkovú podstatu trestného činu zakázaného informovania o súdnych konaniach.
Vo verejnej debate sa tento príklad prvýkrát objavil už pred piatimi rokmi, keď začali masívne unikať informácie z vyšetrovania vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice, ale nevenovala sa mu väčšia pozornosť.
Prevzatie nemeckej právnej úpravy je aj teraz skôr nepravdepodobné, pretože by na to bolo treba zásah do zákona o slobodnom prístupe k informáciám, čo by bolo politicky citlivé a vyvolalo by to odpor médií, občianskej spoločnosti a pravdepodobne aj medzinárodných inštitúcií.
Voľný preklad nemeckého trestného činu znie tak, že trestné je „zverejnenie doslovného znenia obžaloby alebo iného úradného dokumentu z trestného, priestupkového alebo disciplinárneho konania alebo ich podstatnej časti predtým než boli vo verejnom konaní prerokované alebo bolo konanie ukončené“. Hrozí za to najviac dvanásť mesiacov vo väzení alebo peňažný trest.
Slovensko je však v transparentnosti justície pred západnou Európou – podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám sú verejnosti k dispozícii nielen rozhodnutia súdov o väzbe, kde sú spomínané mnohé detaily o dôkazoch, ale tiež samotné obžaloby bez odôvodnenia.
Pri poslednej novele sa do zákona o slobodnom prístupe k informáciám dostala dlhoročne žiadaná trestnoprávna a občianskoprávna imunita pri ďalšom šírení získaných informácií, takže za zverejňovanie väzobných rozhodnutí či obžalôb nemôžu byť novinári postihovaní. Doterajšie skúsenosti ukazujú, že akákoľvek zmena obmedzujúca právo na informácie je politicky nepriechodná a ani Smer si nikdy doteraz na nič také netrúfol.
Okamžité zmeny. Samostatnou kategóriou sú opatrenia, ktoré môžu inštitúcie prijať bez toho, aby bolo treba meniť zákon a povedie to k posilneniu prezumpcie neviny. Práve to, či ich vláda R. Fica zavedie napovie, či jej ide naozaj o prezumpciu neviny alebo je to len zásterka na revanš médiám.
Agentúra Európskej únie pre základné práva odporúča, aby sa obvinení nepredvádzali na políciu či súd okázalo v putách alebo reťaziach. Ak to je z bezpečnostných dôvodov nevyhnutné, tak „členské štáty by mali umožniť fotografovanie obžalovaných v čase, keď nie sú spútaní“.
Orgány presadzovania práva by sami nemali zverejňovať fotografie a videá, na ktorých zadržiavajú a vedú spútaných podozrivých. „Členské štáty by mali preskúmať možnosť, že by spútaní obvinení použili bočné vchody do pojednávacích miestností alebo oddelené čakárne na ochranu pred verejnosťou. Obžalovaným by malo byť umožnené zakryť si tvár počas prepravy na súd a zo súdu. Orgány by mali urobiť všetky potrebné opatrenia, aby umožnili obžalovaným vybrať si vhodné oblečenie, keď sa dostavia na súd,“ znejú ďalšie odporúčania.
Vo všetkých prípadoch ide o opatrenia, ktoré dokážu presadiť ministri spravodlivosti a vnútra personálnym riadením.
