Tento týždeň ma dve zdanlivo nesúvisiace udalosti popchli k obave, že sme dosiahli novú úroveň verejnej debaty o justícii (ale určite nielen o nej), v ktorej už viac ani vzdialene nebude záležať na faktoch.
Popravde, epizodicky mi to prichádzalo na um od roku 2020, ale dosiaľ vždy som tú obavu po pár dňoch vyhnal z mysle ako prehnanú, pretože vždy ma potom rozhovory s blízkymi aj vzdialenejšími ubezpečili, že síce máme odlišné názory (zjednodušene sme sa rozdelili na tých, ktorí hovoria, že keď sa rúbe les, aj triesky lietajú a tých, ktorým je bližší názor, že cesta je dôležitá rovnako ako cieľ a preto sa nedá dosahovať za akúkoľvek cenu), ale vždy sme sa dokázali zhodnúť na základných faktoch, východiskách. Teraz ma táto obava drží už niekoľko dní a žiadne podobné upokojenie neprichádza.
V pondelok 19. februára denník Sme zverejnil analýzu dát o zverejňovaní zákonov v Zbierke zákonov a konštatoval, že vláda robí pri publikácii noviel trestných predpisov obštrukciu. Noviny pritom korektne opisujú zistenia z analyzovaných dát, že v priebehu rôznych vlád publikácia zákonov trvala aj dva týždne. Článok pritom vyšiel na tretí deň od podpisu noviel prezidentkou. Ako teda došli k tomu, že ide o obštrukciu? Sme tvrdí, že publikácia zákonov schválených v skrátenom legislatívnom konaní (čo je aj prípad noviel trestných predpisov) spravidla trvá najviac tri dni.
Ak sa vezmú do úvahy dáta o zverejňovaní zrýchlených zákonov od roku 2010 (od vlády Ivety Radičovej, cez Roberta Fica II. a III. až po vládu Petra Pellegriniho), nedá sa dopracovať ku konštatovaniu, že by to „spravidla trvalo najviac tri dni“. Priemer je týždeň, ale nebolo výnimočné, že to trvalo aj dlhšie.
Dĺžka publikácie noviel je dôležitý argument, pretože ak by sa skutočne v súvislosti s ňou dialo čosi neštandardné, Ústavnému súdu sa bude ľahšie ospravedlňovať, že aj on v reakcii na to príjme neobvyklé rozhodnutie.
Popchlo ma to natoľko, že som napísal riaditeľovi vydavateľstva Petit Press Alexejovi Fulmekovi, ktorého som vnímal ako oporu pred odchodom zo Sme v roku 2021. „Zamrzol som pri tom, pretože toto je moment, v ktorom akoby už nezáležalo ani na objektívne merateľných dátach a faktoch,“ napísal som.
„Adam, ten náš text som ešte nečítal, takže naň v tejto chvíli neviem zareagovať, ale všeobecne môžem povedať, že sa mi zdá, že vývoj v našej spoločnosti sa blíži parametrami k ‚vojne‘, kedy dominuje propaganda a nie racionalita a fakty. Žiaľ, začína to byť zjavné z oboch strán. Je to niečo, na čo roky upozorňujem, lebo to vedie ku tragédiám a síce nájdete pôvodcu (pre mňa je to smerácka partia), ale obe strany sa začnú dopúšťať pod tlakom tak neospravedlniteľných krokov, že sa nakoniec neviete rozhodnúť, kto má pravdu a kto nie. Ničí to na dlhé roky štruktúru spoločnosti, zdeformuje to prirodzené inštinkty (cit pre to, čo je správne a čo nie), ničí to spravodlivosť, ktorej sa potom dlho nedovoláte,“ odpísal mi.
Vnímam to ako presný opis súčasnej situácie, ale ako z toho von? V posledných rokoch ešte ako-tak fungovala polemika, ktorá aspoň o kúsok zbližovala názorovo znepriatelené strany. Ale druhá udalosť z tohto týždňa ma núti pochybovať, či to ďalej funguje.
V stredu popoludní totiž nakrátko ovládol internet debatný duel medzi poslancom Smeru Erikom Kaliňákom a komentátorom Denníka N Mariánom Leškom na Startitupe. Debata súvisela s kriminalistickou analýzou nahrávky stretnutia medzi prokurátormi Úradu špeciálnej prokuratúre a medzičasom právoplatne odsúdeným expolicajtom Mariánom Kučerkom (o jeho vine právoplatne rozhodol sudca, ktorý podľa Ústavného súdu nebol nestranný a väzobnú časť prípadu už preveruje Európsky súd pre ľudské práva, pozn.).
Špeciálny prokurátor Daniel Lipšic ešte vlani v novembri s odvolaním sa na vyjadrenie Kriminalisticko-expertízneho ústavu povedal, že nahrávka je zostrihaná a upravovaná. „Je to taký zvukový deepfake,“ vyhlásil.
E. Kaliňák tvrdí, že kriminalistická analýza nič také nehovorí a potvrdila iba to, čo Smer netajil – vylepšenie nahrávky v tom zmysle, že potlačili ruchy v pozadí, aby bol rozhovor lepšie počuteľný a zároveň dokopy spojili do jedného dátového súboru dve nahrávky.
Podľa M. Leška kriminalistická expertíza potvrdila aj obsahovú manipuláciu a E. Kaliňáka preto nazval „kriminálnym luhárom,“ čo sa poslanca dotklo a chcel si to vydiskutovať. Debata to síce bola slušná, ale žiaden z diskutujúcich vo svojej pozícii neuhol ani o milimeter. M. Leško nakoniec zotrval na tom, že E. Kaliňák je „kriminálny luhár“. Poslanec Smeru zas avizuje, že preto podá civilnú žalobu, aby sa preukázalo, že neklame.
O odbornom vyjadrení Kriminalisticko-expertízneho ústavu som písal ešte koncom minulého roka: „Vyplýva [z neho], že je to akoby ste si z piatich rôznych obľúbených pesničiek vystrihli refrény a spojili ich do jedného samostatného zvukového súboru. Refrény v takom prípade nebudú falošné, ale súbor bude poznačený manipuláciou – spájaním. Nie je to dôsledok manipulácie v tom zmysle, že by išlo o deepfake, úplný výmysel. Kriminalisticko-expertízny ústav totiž skúmal nahrávku, ktorú policajnej inšpekcii odovzdal priamo Smer. Skúmaný takmer dvojminútový súbor sa skladá z viacerých parciálnych záznamov, čo vtedy opozičná strana netajila a tak to aj prezentovala na tlačovej konferencii. A ‚sporné body‘ sa podľa expertízy nachádzajú práve na miestach, kde došlo k zlepeniu jednotlivých nahrávok. Napríklad rozhovor medzi M. Kučerkom a (prokurátorom) O. Repom je zachytený v prvých päťdesiatich sekundách, potom pokračuje iný rozhovor,“ opísal som vo vydaní newslettra Bez názvu z 10. decembra.
Je možné, že táto interpretácia je chybná? Nezdá sa mi to pravdepodobné, ale sme omylné bytosti a pripúšťam túto možnosť. Obhajca M. Kučerku ešte v decembri hromadne poskytol médiám kópiu expertízneho vyjadrenia, sami si ju preto môžete prečítať, je to krátky dokument.
Ak sa nezhodneme na interpretácii tohto vyjadrenia, v poriadku, ale dokážeme sa potom zhodnúť aspoň na tom, že obe interpretácie sú možné? Ak áno, je správne opovrhovať druhou debatujúcou stranou? Kam nás to vedie a dovedie?
Jeden z mojich posledných textov v Sme bola úvaha o vývoji exponovaných trestných konaní. V jednej z pracovných verzií toho textu som písal, že pozorujem tichú a postupnú zmenu spoločenskej dohody, že je lepšie pustiť desať vinných, než by mal trpieť jeden nevinný, že účel nemá svätiť prostriedky. „Mám o tom pochybnosti. A najviac ma trápi, že o tom nediskutujeme, že sa to deje, preteká nám to cez prsty,“ písal som v koncepte z decembra 2020. Asi som vtedy nemal dostatok odvahy alebo odhodlania, aby to v tom texte takto aj vyšlo.
Medzičasom približne dvadsaťkrát Ústavný súd rozhodol, že v exponovaných kauzách bola vyšetrovacia väzba nedostatočne odôvodnená alebo o nej rozhodoval nezákonný sudca. Nahrávky z odpočúvania vyšetrovateľov NAKA zas ukázali, že v konkrétnych veciach oni sami vnímali väzbu ako nástroj na získanie priznaní.
Prehliadanie alebo opovrhovanie nás doviedlo práve sem, do tohto bodu, v ktorom sa rozsiahla zmena trestnej politiky štátu prijala v skrátenom legislatívnom konaní a s obmedzenou rozpravou v parlamente. Slovami bývalého ministra spravodlivosti a hlasného kritika aktuálnych zmien v trestných predpisoch Viliama Karasa:
„Za posledné tri-štyri roky som vo všetkých verejných vystúpeniach hovoril, že sa držme riadneho a spravodlivého procesu, pretože ak budeme tlačiť na pílu, budeme mediálne naháňať, lynčovať a škandalizovať aj osoby, ktoré sú oprávnene podozrivé, budeme vyvolávať dojem, že už sa nastoľuje spravodlivosť, pretože to vidíme v správach, tak vyvoláme také očakávania, ktoré sa nenaplnia a nastane frustrácia. (…) Žiaľ, doba bola iná, spoločenský tlak bol neprimeraný. Kyvadlo sa vychýlilo tak silno, že dnes udrelo naspäť – a udrelo zase neprimerane. Myslím si, že to, čo sme v našej krajiny za tri-štyri roky videli, bolo neprimerané a v rozpore s normálnym a zdravým prístupom pri vyšetrovaní. Rovnako si však myslím, že tento druhý zásah, ktorý sa prejavuje v radikálnej zmene trestnej politiky štátu, je druhé vychýlenie. Žiaľ, nedokázali sme si ustrážiť jednu stranu, tak to udrelo takto.“
Kam nás to teda vedie a dovedie druhýkrát?
