Ústavný súd v tlačovej správe pôvodne chybne informoval, že prijal na ďalšie konanie sťažnosť advokátky Anny Žedényiovej. V skutočnosti jej sťažnosť odmietol už pri predbežnom prerokovaní. K rozhodnutiu pripojil svoje odlišné stanovisko sudca Peter Straka.
Žedényiová bola obvinená za vydieranie a marenie spravodlivosti pre podozrenie, že v kauze okolo trenčianskeho baru Fatima ovplyvňovala kľúčového svedka, ktorý vypovedal, že niekdajšia štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti Monika Jankovská ešte ako sudkyňa vzala za rozhodnutie v tomto prípade úplatok tri milióny korún.
Na Ústavnom súde sa sťažovala, že Úrad špeciálnej prokuratúry sa v jej prípade ponáhľal s podaním obžaloby a pripravil ju tak o možnosť obrátiť sa na generálneho prokurátora, aby preskúmal jej stíhanie podľa známeho paragrafu 363 trestného poriadku.
Ústavný súd v pomere hlasov 2:1 jej sťažnosť odmietol. Vychádzal z predchádzajúcich rozhodnutí za ostatné dva roky z podobných prípadov o paragrafe 363.
Prokurátori podľa interných predpisov síce nesmú podať obžalobu skôr než generálny prokurátor rozhodne o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku. Ale špeciálna prokuratúra to prestala rešpektovať.
Najvyšší súd a neskôr aj Ústavný súd rozhodli, že je to v poriadku a s obžalobou naozaj nemusia čakať, pretože obvinení v konečnom dôsledku nestrádajú – rozhodovanie o zákonnosti stíhania iba prechádza z prokuratúry na súdy.
Sudca Straka s rozhodnutím kolegov sudcov Roberta Šorla a Martina Vernarského nesúhlasil a spísal o tom odlišné stanovisko, ktoré ponúka inšpirujúce čítanie nielen o paragrafe 363 trestného poriadku.
V podstate so všetkými jeho názormi v tom disente súhlasím a je škoda, že podobné umiernené a zrozumiteľné hlasy hľadajúce rovnováhu nie je počuť častejšie a hlasnejšie.
Na začiatok zdôrazňujem dve dôležité poznámky:
- Prvá. V tomto článku vypichujem myšlienky z odlišného stanoviska. Je to stále len odlišné stanovisko. Nie záväzné súdne rozhodnutie. V budúcnosti sa ním môžu inšpirovať iní sudcovia na Ústavnom súde alebo iných súdoch a môže ovplyvniť verejný diškurz. Nateraz nič viac, nič menej.
- Druhá. Sudca Straka odlišným stanoviskom nehovorí, že špeciálna prokuratúra porušila práva advokátky Žedényiovej. Hovorí iba to, že jej sťažnosť bolo treba prijať na ďalšie konanie a detailne sa ňou zaoberať – pretože v jej prípade sa nakopilo niekoľko udalostí, ktoré by si zaslúžili, aby s nimi Ústavný súd konfrontoval špeciálnu prokuratúru.
Snaží sa definovať rozlišovacie kritérium
Sudca Straka v odlišnom stanovisku nepolemizuje s predchádzajúcimi rozhodnutiami Ústavného súdu, podľa ktorých s obžalobou netreba čakať na rozhodnutie generálneho prokurátora o mimoriadnom opravnom prostriedku. Súhlasí s nimi. Ale snaží sa k nim pridať nové rozlišovacie kritérium.
Jeho disent sa dá interpretovať ako hľadanie odpovedí na otázky: Kedy je obídenie generálneho prokurátora v poriadku? A kedy je to už zlomyseľnosť tak intenzívna, že zasahuje do základných ľudských práv obvineného?
Z odlišného stanoviska vyplýva, že napríklad v prípade, že by generálny prokurátor rozhodoval podľa paragrafu 363 trestného poriadku príliš dlho, bolo by podľa sudcu Straku v poriadku, aby prokurátor na jeho rozhodnutie nečakal a obžalobu podal. Alebo v prípade, že neexistujú „dôvodné pochybnosti o skutkovom a právnom základe obžaloby v dôsledku nových dôkazov“.
Keďže Ústavný súd Žedényiovej sťažnosť odmietol, nebudeme vedieť, či niečo z toho platí v jej prípade. Existujú pritom prinajmenšom indície, že v jej prípade išlo o zlomyseľnosť.
Žedényiovej trestné stíhanie totiž generálny prokurátor už dvakrát zrušil. Potom ju špeciálna prokuratúra obvinila tretíkrát a sťažnosť proti obvineniu jej zamietla. Aj tretíkrát sa preto obrátila na generálneho prokurátora, aby jej stíhanie preskúmal. Už to nestihol, pretože špeciálna prokuratúra podala obžalobu.
Generálny prokurátor neskôr prípad odňal špeciálnej prokuratúre a odovzdal Krajskej prokuratúre v Nitre, ktorá obžalobu na Žedényiová vzala späť a generálny prokurátor následne aj tretíkrát jej obvinenie zrušil.
„Po prijatí na ďalšie konanie (na Ústavnom súde, pozn. autora) mohli byť sťažovateľkou formulované pochybnosti prípadne vyvrátené objektívnymi dôvodmi na strane konajúceho prokurátora. Uvedené však zostane z dôvodu odmietnutia ústavnej sťažnosti nezodpovedané,“ píše sudca Straka.
„Je úlohou ústavného súdu, aby poskytol sporu svoju arénu, pričom pokiaľ je to možné – je potrebné tieto spory uzavrieť raz a navždy. Je to ústavný súd, ktorý sa môže pýtať a následne vie formulovať potrebné závery, ktoré môžu pokiaľ nie ukončiť, tak aspoň zmierniť spoločenské napätie,“ dodal.
Žiaden víťaz, všetci prehráme
Z disentu sudcu Straku vyberám ešte niekoľko ďalších myšlienok, ktoré ma oslovili a nepotrebujú ďalší komentár.
O boji s „temnými silami“, čo je pojem, ktorý spomínajú policajný prezident Štefan Hamran a špeciálny prokurátor Daniel Lipšic:
„Pokiaľ vstúpia akékoľvek štátne orgány do názorovej konfrontácie, ktorá sa časom pretransformuje na akýsi „boj dobra so zlom“, tento boj nikdy pre spoločnosť nedopadne pozitívne. Vždy to bude minimálne jedna inštitúcia, ktorej má spoločnosť dôverovať a na konci o dôveru a kredit príde, pričom nezriedka o dôveru prídu obe strany sporu. Inak povedané, pokiaľ orgány presadzovania práva vedú skryté alebo dokonca otvorené konflikty, napokon na to zrejme doplatíme my všetci, keďže tým dôjde k zníženiu dôvery v právo a spravodlivosť.“
O dôvodoch, ktoré vedú špeciálnu prokuratúru k obídeniu generálnej prokuratúry:
„Takýto postup musí byť vždy zdôvodniteľný natoľko, že by presvedčil aj nezainteresovaného pozorovateľa. Ako objektívny dôvod neobstoja obavy o adekvátnosti a frekventovanosti využívania ustanovenia paragrafu 363 trestného poriadku, keďže je úlohou zákonodarcu, aby prípadné spoločenské pochybnosti za predpokladu ich dôvodnosti zhmotnil do právnej podoby. Pokiaľ je teda paragraf 363 trestného poriadku stále platnou a účinnou právnou normou, nemožno jej uplatňovanie systematicky zobsolentňovať (vyhýbať sa jej používaniu, pozn. autora newslettra) z dôvodu spoločenského nesúhlasu s jeho aplikáciou. Iná situácia bude, ak sa spoločenský nesúhlas zhmotní do zákonodarnej iniciatívy, pričom následne dôjde k modifikácii, resp. vypusteniu uvedenej právomoci generálneho prokurátora.“
O kritike, že nie prokurátora, ale súdy majú určovať, aké dôkazy (ne)stačia na trestné stíhanie a súvisiacom argumente, že nepodanie obžaloby bráni hlavnému pojednávaniu, cez ktoré sa s výsledkami vyšetrovania môže oboznámiť verejnosť a tvoriť si tam vlastný názor kto má pravdu:
„Na uvedené nie je možné nahliadať izolovane tak, že nepodaním obžaloby sa len bráni transparentnosti verejného procesu, ale je potrebné vidieť aj záujem štátu predchádzať vedeniu procesov, o ktorých sú už od úvodu pochybnosti a už samotné ich vedenie je vážnym zásahom do práv konkrétnej osoby. Uvedený prístup je potrebné brať do úvahy najmä v súvislosti s kauzami, na ktoré reflektory nesvietia a kde figurujú bežní ľudia, ktorí so zásahom do súkromia až tak nepočítajú.“
O tom, že cesta je rovnako dôležitá ako cieľ:
„Účelom trestného konania a úlohou orgánov činných v trestnom konaní nie je ‚dostať‘ páchateľa trestného činu za akúkoľvek cenu, ale dosiahnuť jeho odsúdenie zákonným a nestranným uplatňovaním prostriedkov trestného práva, plne berúc do úvahy jeho ústavné práva. To platí aj napriek tomu, že formulovaná požiadavka môže oslabovať efektivitu činnosti orgánov činných v trestnom konaní (ba môže viesť až k oslobodeniu spoločensky a morálne odsúdených osôb). Ideálnym stavom by bolo prirodzene rešpektovať oba tieto aspekty (práva obvineného a efektivitu trestného stíhania) v plnej miere, ak to však nie je možné, majú byť v prvom rade akcentované práva obvineného. Odsúdenie páchateľa bez rešpektovania jeho ústavných práv vyvoláva pochybnosti o legitímnom postupe orgánov činných v trestnom konaní a oslabuje legitimitu trestného práva ako odvetvia v očiach verejnosti smerom do budúcnosti.“
O polarizácii spoločnosti:
„Výslovne uvádzam, že toto odlišné stanovisko sa nemá a nemôže interpretovať tak, že sa prikláňam ku ktorejkoľvek zo strán mince, keďže jediné, čo má sudcu ústavného súdu zaujímať, je ochrana ústavnosti, nech sú okolnosti veci akékoľvek. Úlohou polície, prokuratúry, všeobecných súdov, ale aj ústavného súdu nie je byť dobrým alebo zlým, no zakaždým musíme byť spravodliví a napĺňať to, čo nám zákon prikazuje.“
O hranici medzi tvrdohlavosťou a svojvôľou:
„Pokiaľ ale očakávame od prokurátorov, že budú trestnú činnosť rýchlo, kvalitne, ale najmä nekompromisne odhaľovať, je to práve istá miera tvrdohlavosti, ktorú musia bezpochyby v sebe mať. Na druhej strane nesmie byť prekročená hranica, ktorá by nabúravala aj ústavnoprávny koncept právneho štátu a spravodlivého procesu. Tvrdohlavosť sa nikdy nesmie pretransformovať na svojvôľu, pričom to platí nielen o všetkých radových prokurátoroch okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry, špeciálnej prokuratúry alebo aj generálnej prokuratúry, ale aj o najvyšších predstaviteľoch uvedených inštitúcií.“
