Eufória z trestných stíhaní bývalých vysokopostavených funkcionárov či vplyvných oligarchov sťažuje širšiu diskusiu o tom, akými prostriedkami sa k ich odsúdeniu dopracovávame. Často sú tieto otázky zhadzované argumentom, že ide iba o procesné odtienky, na ktorých až tak nezáleží, pretože podľa mnohých pozorovateľov nič nemenia na vine trestne stíhaných osôb. Tá je totiž prinajmenšom zo spoločenskej perspektívy daná bez ohľadu na dôkazy.
Ale keď s odstupom pár rokov práve na základe takýchto odtienkov dôjde k zrušeniu odsudzujúceho rozsudku, rozhodnutia o väzbe alebo Európsky súd pre ľudské práva konštatuje porušenie práv obvineného, objavujú sa otázky, prečo na tieto nedostatky nikto neupozorňoval v čase, keď sa dali odstrániť a prečo k ich odstráneniu nedošlo.
Neznámy prípad. Obhajca Michal Mandzák cez týždeň v príspevku na Právnych listoch upozornil na rozhodnutie Ústavného súdu zo začiatku tohto mesiaca (II. ÚS 36/2023). Z rozhodnutia vyplýva, že prípad zastupoval on, ale nie je to žiadna zo sledovaných káuz – ide v ňom o obvineného, ktorý bol nakoniec odsúdený na sedemnásť rokov väzenia za rozsiahle obchodovanie s kokaínom.
Ústavný súd rozhodol, že Najvyšší súd v dovolacom konaní porušil právo odsúdeného na súdnu ochranu, zákonného sudcu a prezumpciu neviny. Nebude to automatické, ale pravdepodobne to povedie k tomu, že sa neskôr dočká nového súdneho procesu pre obvinenie z obchodovania s drogami.
Ale Ústavný súd v rozhodnutí riešil aj otázku, ktorá sa objavuje aj vo viacerých sledovaných trestných stíhaniach. V závislosti od toho, ako sa k nej definitívne postaví Najvyšší súd a neskôr Ústavný súd, môže to viesť k spochybňovaniu ich výsledkov a rušeniu rozsudkov.
Tento článok je dostupný po registrácii.
Bezplatnou registráciou získate prístup k redakciou vybraným článkom a pravidelnému týždennému newsletteru.
