Ešte začiatkom marca Ústavný súd odmietol poslednú alebo jednu z posledných sťažností v súvislosti s epidemiologickými opatreniami pri pandémii ochorenia covid-19 (III. ÚS 94/2023). V tomto prípade išlo o sťažnosť proti uzneseniu vlády o celoplošnom testovaní z konca októbra 2020, na ktoré nadväzovali vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva s ďalšími obmedzeniami. Napríklad podmienili prístup na bohoslužby negatívnym testom na covid-19.
K uzneseniu o odmietnutí pripojil odlišné stanovisko sudca Peter Straka a dalo sa tušiť, že to bude podnetné čítanie, keďže dovedna pripojil disent k desiatim podobným sťažnostiam. Uznesenie a odlišné stanovisko v tomto prípade však bolo napísané až 10. mája a tak k jeho sprístupneniu došlo až v uplynulých dňoch.
V právnickej rovine je jedenáste odlišné stanovisku P. Straku ku covidovým opatreniam zaujímavé v tom, že ani po odznení pandémie nezmenil názor a nástojí na tom, že Ústavný súd chybuje, keď odmieta individuálne sťažnosti proti obmedzeniam, ktoré vyplývajú z uznesení vlády: „Miestami by som dokonca asi bol aj tvrdší, keďže v mojom ponímajú ústavný súd neurobil pre ochranu základných práv toľko, koľko mal a mohol,“ píše v súvislosti so svojimi predchádzajúcimi desiatimi disentmi.
V laickej rovine odlišné stanovisko osloví preto, že je napísané zrozumiteľne a na jeho konci P. Straka pravdepodobne prvýkrát otvorene prezentuje aj svoj kritický postoj ku konkrétnemu covidovému opatreniu:
„Ústavný súd konal v mojich očiach nedostatočne (…). (…) vyvinul nemalé úsilie v súvislosti s hľadaním procesnej cesty, ktorá by viedla k odmietnutiu veci z dôvodu bájnej subsidiarity. (…) tak ako covid-19 nás primäl prispôsobiť sa v otázkach, kde sme to možno nikdy nečakali, aj ústavný súd mal aplikovať svoju doktrínu subsidiarity empatickejšie a tzv. profilové kauzy riešiť prostredníctvom meritórneho prieskumu, nie poučkami o subsidiarite. Striktnou aplikáciou subsidiárnej právomoci totiž odsunul rozhodovanie o covidových otázkach v ústavnoprávnom kontexte na roky po pandémií, čo nepovažujem za vhodné riešenie.“
„Aktuálne nastavenie doktríny, že sa na vnútroštátnej úrovni ani pilotne nepreskúmavajú akty výkonnej moci v konaní o ústavnej sťažnosti považujem za problematické vo svete článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv (právo na účinný opravný prostriedok, pozn. autora newslettra). (…) vždy som si dával veľký pozor, aby som otvorene neprezentoval svoje meritórne názory na konkrétne otázky, nanajvýš som niečo naznačil. Teraz, keď sa bavíme ‚o covide po covide‘, môžem uviesť, že boli viaceré opatrenia, kde som indikoval problém so zákazom diskriminácie, slobodou vierovyznania alebo ochranou súkromia. Problémom nebolo samotné zavedenie opatrení, keďže tie skutočne boli adekvátne svetovo rizikovej situácii, ale najmä ich proporcionalita, kde si neraz štát svoju situáciu zjednodušil – a to aj za cenu intenzívneho zásahu do ľudských práv jednotlivca. Namiesto veľkého množstva príkladov uvediem jeden, konkrétne si spomínam na – kvôli metráži – zatvorené malé obchodíky, ktoré žiadali svoje otvorenie pokojne aj za dodržania prísnych protipandemických opatrení, pričom veľké hypermarkety boli otvorené takmer neustále a reálne sa v nich nepredávali len potraviny, ale aj iný tovar (knihy, šatstvo a pod.). To bola napríklad situácia, keď som videl nielen diskriminačné nastavenie pravidiel a zásah do práva na podnikanie, ale predmetné opatrenie bolo aj neracionálne. Za premárnenú príležitosť však považujem najmä to, čo vyplynulo z vyššie uvedeného – že sme to meritum neskúmali, aj keď som presvedčený o tom, že tú možnosť, ale hlavne povinnosť, sme mali.“
Keď je reč o zúčtovaní s pandémiou, Aktuality.sk tento týždeň priniesli rozhovor s Radom Baťom, ktorý organizuje petíciu Mali ešte žiť!. Požaduje prešetrenie zlého prístupu vlády v reakcii na covid-19, ktorý podľa kvalifikovaných odhadov spôsobil až 20-tisíc zbytočných úmrtí.
