Táto cesta na Súdny dvor Únie škrípe. Prípad straty občianstva L. L. po queer manželstve

• L. L. prišiel o slovenské občianstvo po získaní britského občianstva; výnimku pre nadobudnutie občianstva manžela mu štát nepriznal, pretože jeho manželstvo s mužom neuznal.

• Ústavný súd sa obrátil na Súdny dvor EÚ, hoci sťažovateľ pôvodne namietal práva podľa slovenskej ústavy, Dohovoru a Medzinárodného paktu, nie práva podľa Charty či Zmluvy o fungovaní EÚ.

• Presah do práva Únie môže existovať cez stratu statusu občana EÚ podľa čl. 20 Zmluvy o fungovaní EÚ, no odôvodnenie dostatočne nevysvetľuje, ako ďaleko tento presah siaha. So zákazom diskriminácia podľa Charty nepracuje vôbec.

• Ústavný súd pritom postavil otázku aj na čl. 21 Zmluvy o fungovaní EÚ o voľnom pohybe, hoci rozhodujúce udalosti sa odohrali v Spojenom kráľovstve po brexite; judikatúra o strate občianstva stojí skôr na čl. 20 Zmluvy o fungovaní EÚ.

• V odôvodnení chýba výraznejšia práca s čl. 5 Ústavy SR, ktorý zakazuje odňať občianstvo proti vôli jeho držiteľa, hoci sám L. L. na možný rozpor upozorňoval.

• Ústavný súd nevysvetlil ani význam novely ústavy z roku 2025 o národnej identite, hoci práve tento argument Slovensko pravdepodobne použije pred Súdnym dvorom.

• Senát zároveň prelomil zásadu subsidiarity napriek tomu, že o veci stále koná Správny súd v Bratislave; tým vzniká otázka, podľa akých pravidiel Ústavný súd podobné výnimky pripúšťa.

• Napokon požiadal o „naliehavé prejudiciálne konanie“, hoci tento režim je vyhradený inému okruhu vecí; pravdepodobne mal na mysli skrátené konanie. Samotný Ústavný súd sa však k prípadu nestavia tak, že by o ňom bolo treba rozhodnúť rýchlo.

Ústavný súd SR zverejnil odôvodnenie rozhodnutia, ktorým sa pred šiestimi týždňami obrátil na Súdny dvor Európskej únie (EÚ) s prejudiciálnou otázkou o diskriminácii párov rovnakého pohlavia pri strate štátneho občianstva po uzavretí manželstva v cudzine. 

Ide o prípad L. L., o ktorom Magazín Kontext informoval už skôr.

Verejná diskusia o rozhodnutí začala zostra. Od konzervatívnej časti verejnosti prišla kritika ešte pred zverejnením odôvodnenia. 

Web Marker.sk napísal, že ústavní sudcovia sa pridali ku queer aktivistom, aby „nasilu“ pretlačili do vnútroštátneho práva manželstvá osôb rovnakého pohlavia.

„Nepoznám zvrchovaný štát, ktorý by si nechal diktovať niekým iným, kto má byť alebo nemá byť jeho občan,“ reagoval v diskusii pre Postoj.sk predseda KDH Viliam Karas. Podľa neho „máme problém aj so sebavedomím ústavného súdu a jeho schopnosťou pochopiť, kde má a kde nemá konzultovať“ so Súdnym dvorom Únie. 

Mária Koliková zo SaS jeho interpretáciu odmietla. Do Únie sme podľa nej vstupovali s tým, že v spoločných témach budeme hľadať zhodu a občianstvo Únie k nim patrí. „Suverenita to nemôže prevalcovať,“ dodala.

V takto vyhrotenej diskusii je ťažké vysloviť vecnú kritiku, pretože ten, kto ju vysloví, bude časťou verejnosti vnímaný ako odporca prirodzeného zrovnoprávnenia párov rovnakého pohlavia. Problém tohto rozhodnutia však nespočíva v tom, že sa ním ústavný súd nepriamo zastal muža, ktorý si vzal muža. Problém je, že rozhodnutie je nedopracované a preto nepresvedčivé, a práve to snahe o prirodzené zrovnoprávnenie queer partnerstiev škodí.

Rozhodnutie naozaj pôsobí ako súdny aktivizmus, no nie preto, že by do vnútroštátneho práva „nasilu pretláčalo“ manželstvá osôb rovnakého pohlavia. Pojem súdny aktivizmus totiž nie je synonymom pre nesprávny výsledok. 

Označuje spôsob súdneho rozhodovania, pri ktorom súd neuplatní zdržanlivý výklad a aplikáciu existujúceho práva, a svojim rozhodnutím výraznejšie dotvára jeho obsah, rozširuje jeho dosah alebo oslabuje existujúce obmedzenia vlastnej rozhodovacej právomoci. Napríklad preto, aby mohol rozhodnúť o otázke, ktorú považuje konajúci senát alebo sudca za právne alebo spoločensky významnú.

Odôvodnenie prejudiciálnej otázky v prípade L. L. túto definíciu spĺňa vo viacerých aspektoch:

Prejudiciálna otázka žiada o výklad článku 21 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorý zakotvuje právo pohybovať sa po členských štátoch Únie, hoci L. L. sa zosobášil, naturalizoval aj usadil v Spojenom kráľovstve, ktoré členským štátom v rozhodujúcom čase už nebolo.

Prelomenie subsidiarity ústavného súdnictva sudcovia odôvodnili tým, že správny súd v citlivom prípade občianstva nerozhodol ani po dvoch rokoch. Na zdĺhavé súdne konanie však slúži iný typ ústavnej sťažnosti, po ktorej môže ústavný súd prikázať všeobecnému súdu konať, nie prevziať vec za neho.

Ústavný súd napokon požiadal kolegov v Luxemburgu, aby prípad preskúmali v naliehavom konaní. To je osobitný, veľmi rýchly postup, ktorý Súdny dvor Únie používa iba výnimočne a len vo veciach azylu, hraníc a justičnej spolupráce. Sám ústavný súd sa navyše k prípadu doteraz nestaval tak, že by bol o jeho naliehavosti presvedčený. Prejudiciálnu otázku predložil bezmála dva roky po prijatí ústavnej sťažnosti.

Je pravdepodobné, že všetky tieto výhrady zaznejú aj v konaní pred Súdnym dvorom EÚ. K prejudiciálnej otázke sa totiž môžu vyjadriť všetky členské štáty, dotknuté vnútroštátne orgány a tiež Európska komisia.

Časť členských štátov bude zrejme tvrdiť, že otázka je neprípustná a nemala by byť vôbec zodpovedaná, keďže zasahuje do ich chápania manželstva ako zväzku muža a ženy. Tak to bolo vždy doteraz. 

V prípade uznania queer manželstva na účely pobytu sa vyjadrovalo šesť členských štátov vrátane Rumunska, ktoré odmietalo priznať právo na pobyt manželovi muža (prípad Coman)

Vlani, vo veci matričného uznávania manželstiev osôb rovnakého pohlavia, vystupovalo päť členských štátov vrátane Poľska, ktoré zápis odmietlo (prípad Trojan).

Štandardné prejudiciálne konanie trvá v priemere 16 až 18 mesiacov.

Entrée 

Slovák L. L. uzavrel so svojím partnerom v lete 2022 manželstvo v Spojenom kráľovstve. V nadväznosti naň získal podľa tamojšieho práva aj britské štátne občianstvo a chcel zostať bipolitom – osobou so slovenským aj britským občianstvom.

Ministerstvo vnútra mu však oznámilo, že si slovenské občianstvo nemôže ponechať. Na jeho situáciu sa podľa ministerstva nevzťahuje žiadna z výnimiek uvedených v zákone o štátnom občianstve.

Zákon síce stanovuje, že „k strate občianstva Slovenskej republiky nedôjde, ak štátny občan nadobudol cudzie občianstvo manžela za trvania spoločného manželstva“ a to bol aj prípad L. L. 

Ministerstvo vnútra však odmietlo, že by sa toto ustanovenie vzťahovalo aj na zväzok osôb rovnakého pohlavia. Odvolalo sa pritom na právnu úpravu, ktorá už v tom čase definoval manželstvo ako zväzok muža a ženy.

Čo v odôvodnení chýba I.

Ústavný súd v odôvodnení v rámci prehľadu právnej úpravy cituje článok 5 Ústavy SR, podľa ktorého „nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli“. Viac sa však k nemu nevrátil.

Pritom práve toto ustanovenie je v prípade L. L. kľúčové. Sťažovateľ totiž slovenským úradom výslovne oznámil, že si občianstvo ponechať chce a požiadal ich, aby mu jeho trvanie potvrdili. Napriek tomu oň prišiel. 

Ak niekto o občianstvo nechce prísť a napriek tomu dôjde k jeho odňatiu, prirodzene sa ponúka otázka súladu takéhoto postupu s článkom 5 Ústavy SR – bez ohľadu na to, že formálne sa občianstvo neodníma rozhodnutím, ale na základe zákona.

Samotný L. L. pritom v ústavnej sťažnosti vyslovil pochybnosť, že ustanovenia zákona o štátnom občianstve, na základe ktorých prišiel o občianstvo, sú v rozpore práve s článkom 5 Ústavy SR. Dodal, že sám nemôže iniciovať konanie o ich súlade s ústavou. Je to uvedené v uznesení, ktorým senát Ústavného súdu SR ešte v auguste 2024 prijal sťažnosť L. L. na ďalšie konanie v celkom rozsahu.

V čase podania sťažnosti mal L. L. pravdu. Od 1. januára 2025 to však už neplatí. Senát ústavného súdu odvtedy môže na návrh sťažovateľa konanie prerušiť a obrátiť sa na plénum ústavného súdu s návrhom, aby vyslovilo nesúlad zákona s ústavou. 

Senát zložený z Petra Molnára, Petra Straku a Ľuboša Szigetiho nevysvetlil, prečo namiesto toho predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ. 

Práve vnútroštátne a vnútropoliticky je podstatné, aby sa ústavný súd vyjadril k súladu zákonných ustanovení o strate občianstva s ústavou – pretože je to už pätnásť rokov citlivá téma, ktorá rozdeľuje právnu aj laickú verejnosť.

Parlament v roku 2010 zaviedol inštitút straty občianstva v snahe zamedziť dvojitému občianstvu slovenských Maďarov. Rovnaký následok však právna úprava vyvoláva voči všetkým bipolitom.

V odborných kruhoch sa však ani po rokoch nenašla zhoda alebo dostatok odhodlania pomenovať, či je strata občianstva po nadobudnutí cudzieho občianstva v súlade s Ústavou SR.

Táto téma už bola predmetom konania pred Ústavným súdom SR, ani ten však v minulosti autoritatívnu odpoveď neposkytol. 

Sudca spravodajca Ľubomír Dobrík vtedy predložil návrh na vyslovenie, že strata občianstva je v súlade s Ústavou SR. Existoval však aj opačný návrh vtedajšieho ústavného sudcu Lajosa Mészárosa.

Ani jeden z nich nezískal dostatočnú podporu medzi ústavnými sudcami a návrh bol napokon zamietnutý z procesných dôvodov.

Vzhľadom na túto predchádzajúcu situáciu je teoreticky možné, že senát Ústavného súdu SR v prípade L. L. taktizuje – uprednostnil vtiahnutie Súdneho dvora EÚ do spor o odnímanie občianstva pred čisto vnútroštátnym ústavnoprávnym výkladom, pretože má obavu, že ani teraz by sa nenašla zhoda v pléne na vyslovenie nesúladu ustanovení zákona o štátnom občianstve.

Kde je tu presah do práva Únie

Prejudiciálna otázka je nástrojom, ktorým vnútroštátny súd členského štátu vedie so Súdnym dvorom EÚ dialóg v snahe zabezpečiť jednotný výklad a uplatňovanie práva Únie. Podstatné je, že musí ísť o otázku výkladu práva Únie, ktorej zodpovedanie je potrebné na rozhodnutie vnútroštátneho sporu. 

Ak spor do pôsobnosti práva Únie nespadá, Súdny dvor Únie doň prostredníctvom prejudiciálneho konania vstupovať nemá.

V prípade L. L. však spôsob, akým ústavný súd európsky rozmer veci vytvoril, vyvoláva viacero otázok.

Z uznesenia z augusta 2024, ktorým ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie v celom rozsahu, vyplýva, že medzi právami, ktorých porušenie L. L. namietal, boli iba práva podľa Ústavy SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. O Charte základných práv EÚ ani Zmluve o fungovaní EÚ sa uznesenie nezmieňuje.