Monika Tódová priniesla cenný postreh k rozhodnutiu Najvyššieho súdu o zrušení čiastočne oslobodzujúceho rozsudku v prípade vraždy Jána Kuciaka. Bez sarkazmu.
Pripomenula zabudnutú epizódu o námietkach zaujatosti zo začiatku druhého procesu v tomto prípade. Najprv došlo k vylúčeniu jej blízkej sudkyne Pamely Záleskej, pretože P. Záleská predtým odsúdila sprostredkovateľa vraždy Zoltána Andruskóa, a teda mala už na prípad vytvorený aký-taký názor.
Potom však namietla prokuratúra ostatných dvoch sudcov v senáte, Ruženu Sabovú a Rastislava Stieranku, z toho istého dôvodu – oni prijímali vyhlásenie o vine Tomáša Szabóa a Miroslava Marčeka, ktorí sa k vražde priznali. Sami sudcovia a neskôr ani Najvyšší súd ich však z konania nevylúčil.
M. Tódová to v komentári dáva do súvisu s rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mucha proti Slovensku z roku 2021. ESĽP v ňom formuloval názor, zjednodušene, že v prípadoch zločinného spolčenia, ak prokuratúra stavia obvinených pred súd postupne a sudca pri rozhodovaní o jednotlivcovi dá najavo, že má názor aj na vinu ostatných z partie, napríklad neuváženou formuláciou rozsudku, tak o tých zvyšných rozhodovať nemôže.
„Mohlo sa stať aj to, že si na Najvyššom súde uvedomili, že [týchto sudcov] naozaj mali kedysi z procesných dôvodov vylúčiť. Ak by [ich] nechali vo veci rozhodovať, mohlo by hroziť, že Európsky súd pre ľudské práva jedného dňa celý rozsudok zruší. A to by bola tragédia,“ píše M. Tódová.
Myslím, že tento postreh M. Tódovej je správny, ale pri čítaní jej komentára mi k tomu napadlo niekoľko myšlienok.
Kategorické pozície (a neústupčivý slovník) nás dobiehajú. Názor vyslovený ESĽP vo veci Mucha proti Slovensku nebol na vnútroštátnej úrovni celkom invenčný. Ešte v roku 2017 niečo podobné vyslovil Najvyšší súd, ale nebolo to prijaté s pochopením, pretože senátu predsedal Štefan Harabin. „Sudcovia aj prokurátori si ťukajú na čelo a nechápu, ako je to v právnom štáte možné,“ napísala k tomu M. Tódová v roku 2017.
Po ôsmich rokoch by takéto rozhodnutie Najvyššieho súdu v inom prípade ocenila.
V bode 57 rozsudku vo veci Mucha proti Slovensku Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil „význam voľby slov“ sudcami pri formulovaní rozsudkov. Myslím, že to neplatí iba o sudcoch.
Spomenul som si na vydanie svojho staršieho newslettra z minulého roka Kauza Lališ ukazuje, že hystéria niektorých právnikov a novinárov nepomohla nájsť spravodlivosť, skôr naopak a spolu s umiernením názoru M. Tódovej ma to podnecuje k otázkam, na ktoré už odpovede nedostaneme:
Ako by vyzeralo súdenie skupinových káuz, ak by sme v rokoch 2017-2021 pristupovali zmierlivejšie a s väčším pochopením k argumentom obhajcov a časti sudcov, že sudcovia, ktorí si dopredu urobia názor na niečiu vinu, už nesmú takú osobu súdiť? Ak by mal tento názor väčšiu podporu relevantných médií, možno názorových lídrov ako je M. Tódová, zmenilo by to niečo na rozhodnutí Najvyššieho súdu z roku 2022 o nevylúčení sudcov z prípadu vraždy J. Kuciaka? Ak áno, boli by sme dnes inde ako sme?
Kauza Lališ ukazuje, že hystéria niektorých právnikov a novinárov nepomohla nájsť spravodlivosť, skôr naopak
Náročnosť obsiahnutia komplexnosti právnej interpretácie. „Význam voľby slov“ je dôležitý, pretože niekedy je pre novinára objektívne náročné pokryť komplexnosť právnej interpretácie o tom-ktorom probléme. A nemusí v tom byť zlý úmysel.
Presne to je aj prípad vylučovania sudcov z konania proti hlavnému podozrivému v prípade, že predtým rozhodovali o jeho pomocníkoch na základe vyhlásenia o vine.
Prikláňam sa skôr k názoru M. Tódovej, že aj v takomto prípade by sudcovia mali byť vylúčení, ale existuje aj opačný názor.
„[Prijatie vyhlásenia o vine] nenarúša zásadu prezumpcie neviny, pretože [jeho] prijatím sa nerozhoduje meritórne o vine žiadneho z obžalovaných,“ uviedol Ústavný súd (bod 21 nálezu III. ÚS 589/2023).
Mali by sme sa brodiť rôznorodou právnou argumentáciou? Alebo uprednostniť iba jednu z línií, ktorá práve tu a teraz najviac vyhovuje?
Dopredu utvorený názor sudcu o vine obvineného nie je banalita. „Čiže ak niekto odsúdil vrahov Tomáša Szabóa a Miroslava Marčeka a v rozsudku si nedal pozor, ako pomenoval Mariana Kočnera, je to dôvod na vylúčenie. Z pohľadu zvonku je to totálna banalita a hlúposť, ale stalo sa,“ píše M. Tódová.
Myslím si, že sa mýli. Asi to súvisí s tým, že časť stakeholderov nie celkom správne uchopuje rozsudok vo veci Mucha proti Slovensku. Akoby sa redukoval iba na debatu o tom, či v rozsudku má byť nejaká konkrétna formulácia alebo upozornenie (disclaimer), že o vine ostatných obvinených ešte nebolo rozhodnuté.
Spomínal som to už v newslettri o kauze Lališ: „V minulosti to bolo zľahčované ako formalita. No nie je. Veď skúste úprimne odpovedať. Ako by ste vnímali, ak by vás súdil sudca, ktorý už predtým odsúdil vašich kolegov a do rozsudku napísal, že ste ich na trestný čin naviedli? Verili by ste, že taký sudca bude nestranne hodnotiť dôkazy proti vám aj vo váš prospech? Ak nie, nemal by rovnaký štandard spravodlivosti, ktorý žiadame sami pre seba, dostať aj vrah, korupčník alebo defraudant, ktorý je nám nesympatický a pohŕdame ním?“
Práve to je podstata argumentačnej línie ESĽP vo veci Mucha proti Slovensku. ESĽP ju ďalej rozvil v nedávnom rozsudku vo veci Gorše proti Slovinsku (slovenské zhrnutie od Eriky Krutkovej je dostupné na Právnych listoch):
Nie je banalitou, ak hlavného podozrivého súdi sudca, ktorý si o jeho vine urobil názor predtým pri súdení jeho pomocníkov.
Zdržanlivosť pri informovaní alebo povinnosť súdov prijímať iba už vyhotovené rozhodnutia? Odvolací súd má podľa Trestného poriadku právo nariadiť prejednanie prípadu „v inom zložení senátu“ iba z „dôležitých dôvodov“. Odborná literatúra a rozhodovacia prax súdov sa zhodujú, že takými dôležitými dôvodmi sú buď nerešpektovanie predchádzajúceho pokynu odvolacieho súdu alebo pochybnosti o nezaujatosti sudcu alebo senátu.
Najvyšší súd v tlačovej správe k rozhodnutiu o zrušení čiastočne oslobodzujúceho rozsudku v prípade vraždy J. Kuciaka konštatuje, že v tomto prípade sa k tomuto kroku odhodlal „z dôvodu neuposlúchnutia záväzného pokynu Najvyššieho súdu v predchádzajúcom [zrušujúcom] rozsudku“.
Najvyšší súd však má 30 dní na vyhotovenie písomného rozhodnutia, v tomto čase teda neexistuje bližšie zdôvodnenie.
Bude preto dôležité sledovať, či vôbec a ako sa do písomného vyhotovenia premietne úvaha, ktorú predostrela M. Tódová.
Ak sa tam dostane, hoci Najvyšší súd nestrannosť senátu Špecializovaného trestného súdu v tlačovej správe nespomínal, mali by sme si položiť otázku, ktorá sa sem-tam objavuje aj v právnych kruhoch:
Ako predísť tomu, aby dochádzalo k ovplyvňovaniu výsledného znenia odôvodnenia konkrétneho súdneho rozhodnutia v rámci 30-dňovej lehoty na jeho vyhotovenie? Inak povedané, ako predísť tomu, aby súdy prispôsobovali úplné písomné odôvodnenie rozhodnutia otázkam, ktoré sa objavia po medializácii výroku takého rozhodnutia a prípadne jeho krátkeho odôvodnenia?
O kauzách píše opäť, vysvetlenie chýba. Zasväteným komentárom prípadu vraždy J. Kuciaka M. Tódová potvrdila, že už neplatí vyjadrenie šéfredaktora Denníka N z roku 2023, že M. Tódová pre svoj vzťah so sudkyňou P. Záleskou „musela prestať písať texty o kauzách, ktoré by mohli končiť na súde. Napríklad aj na tom, kde rozhoduje Pamela Záleská.“
Tentokrát napísala nielen o Špecializovanom trestnom súde, ale rovno o prípade, o časti ktorého rozhodovala jej blízka osoba. Bez toho, aby „o možnom konflikte záujmov primerane informovala“ (čl. III ods. 13 Etického kódexu novinára) alebo vysvetlila zmenu stanoviska z roku 2023.
Pozn.: Vznik Magazínu Kontext finančne podporil Jaroslav Haščák, ktorého v decembri 2020 sudkyňa Pamela Záleská vzala do väzby. Najvyšší súd rozhodnutie zrušil ako nepodložené a nezákonné, a konštatoval, že ani samotné trestné stíhanie nebolo vedené dôvodne.
Pridajte sa k darcom, vďaka ktorým je odomknutý tento článok
Magazín Kontext môžete podporiť ľubovoľnou sumou. Dar je príjmom nášho občianske združenia, cez ktoré financujeme študentské predplatné a tiež odomykanie vybraných dôležitých článkov. Poskytnutím daru však automaticky nezískavate predplatné.
