Európska komisia tento týždeň zverejnila Správu o právnom štáte, čo je pravidelné hodnotenie kvality a pokrokov justície, transparentnosti, vymáhateľnosti práva a podobne. Nepamätám si, že by v minulosti jej vydanie vyvolalo taký živý diskurz ako teraz. K správe sa v krátkom čase vyjadril generálny prokurátor Maroš Žilinka, Nadácia Zastavme korupciu, VIA IURIS, ale aj Smer či SaS a ďalší stakeholderi.
Jedno z vysvetlení aktívneho prístupu k správe znie, že bola zverejnená dva týždne po rozhodnutí Ústavného súdu, podľa ktorého je v poriadku, ak generálny prokurátor má právomoc v mimoriadnych prípadoch rušiť rozhodnutia podriadených prokurátorov (postup podľa paragrafu 363 Trestného poriadku) – Európska komisia naproti tomu odporúča, aby sa pokračovalo v snahách o obmedzenie tohto oprávnenia.
Komisia však priamo nevyzýva na jeho zrušenie. Vyslovene píše iba o zvýšení transparentnosti a predvídateľnosti jeho využívania. Odkazuje pritom na medzinárodné odporúčanie, podľa ktorých podriadení prokurátori by mohli iniciovať súdne alebo iné preskúmanie rozhodnutia nadriadeného, s ktorým nesúhlasia.
Prinajmenšom na jednom mieste je v správe cítiť populistický slovník – keď Komisia píše o „právomociach generálneho prokurátora zrušiť vyšetrovanie korupcie“. V skutočnosti nemá právomoc rušiť vyšetrovanie. Smie zrušiť iba obvinenie konkrétnej osobe. Samotné stíhanie však naďalej pokračuje.
Mimochodom, napríklad v kauze Búrka došlo k využitiu paragrafu 363, no vyšetrovatelia si s tým poradili bez švindľu s uponáhľaním obžaloby; namiesto toho vytýkané chyby odstránili, znova vzniesli obvinenie a obvinený preto s ďalším návrhom na postup podľa paragrafu 363 nepochodil.
Šikanózne trestné oznámenia. Komisia kritizuje, že v súvislosti s ohýbaním práva stále neboli zavedené žiadne efektívne záruky proti zneužitiu. Prevládajú preto obavy, že tento paragraf by mohol uľahčiť neodôvodnenú kriminalizáciu sudcov.
Takéto tendencie sa už ukázali a aj údaje zverejnené v správe vypovedajú o tom, že ohýbanie práva slúži skôr na vyventilovanie nespokojnosti účastníkov súdnych konaní s rozhodovaním sudcov.
Úrad špeciálnej prokuratúry totiž poskytol Komisii dáta, podľa ktorých v rokoch 2021 a 2022 bolo pre podozrenie z ohýbania práva podaných 114 trestných oznámení: „Špeciálna prokuratúra informovala o veľkom zaťažení spojenom s vybavovaním všetkých týchto šikanóznych podaní, ktoré boli doteraz zamietnuté v počiatočných fázach konania.“
Chybný príklad. Časť správy o trestnom čine ohýbania práva ma zaujala najviac, pretože Komisia žiadnym spôsobom nereaguje na paradoxný vývoj výkladu tohto paragrafu. Nevyjadrila sa k tomu ani v časti o protikorupčnom stíhaní niekdajších sudcov v afére Búrka.
Pritom vyslovene píše o „jednom sudcovi odsúdenom za tento trestný čin“. Ide o narážku na bývalú sudkyňu Miriam Repákovú, ktorá v kauze Technopol Servis protiprávne rozhodla v prospech skupiny okolo Mariana Kočnera, priznala vinu, dohodla sa s prokurátorom na treste a dohodu vo februári schválil Špecializovaný trestný súd.
M. Repáková však nie je dobrým príkladom ohýbania práva. Dva roky totiž orgány činné v trestnom konaní vydanie protiprávneho rozsudku v kauze Technopol Servis právne kvalifikovali ako zneužívanie právomoci verejného činiteľa, za čo hrozí prísnejší postih než za ohýbanie práva. Pred uzatvorením dohody o vine a treste však došlo k zmene právnej kvalifikácie. Ukázalo sa, že podľa Úradu špeciálnej prokuratúry a Špecializovaného trestného súdu je ohýbanie práva rovnaký trestný čin ako zneužívanie právomoci, rozdiel je len v tom, že ohýbanie práva je špeciálne napísané proti sudcom a sú tam miernejšie tresty. Keď však tento trestný čin bývalá ministerka spravodlivosti Mária Kolíková presadzovala, nič také neavizovala a komunikovala iný cieľ.
Súdna rada začiatkom tohto roka odhlasovala uznesenie, ktorým vládu vyzvala k prehodnoteniu trestného činu ohýbania práva alebo jeho úplnému vypusteniu z Trestného zákona.
