Tento komentár Daniela Švábyho k dovolaciemu rozsudku v kauze Dušana Kováčika je asi zatiaľ to najpodnetnejšie, čo som od kritikov tohto rozhodnutia dosiaľ čítal. Od včera mi k nemu ide v hlave mnoho myšlienok. Skúsim tu zhmotniť niektoré z nich.
D. Šváby v komentári tvrdí, že dovolací senát pri hodnotení vzťahu Pamely Záleskej a Moniky Tódovej „značne nadsadil“ význam vonkajšieho, teda objektívneho zdania nestrannosti sudcu. Rozsudku porozumel tak, že od sudcov sa po novom vyžaduje, aby procesným stranám oznamovali citlivé údaje zo svojho súkromia – s kým a odkedy žijú, prípadne s kým sa v súkromí stretávajú, inak sa môžu dodatočne vystaviť pochybnostiam o svojej nestrannosti.
Táto námietka je naozaj zmysluplná. Sama osebe však nespochybňuje správnosť rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v časti súvisiacej s neoznámením vzťahu medzi sudkyňou a novinárkou. Skôr ukazuje, že ide o problém, ktorý si vyžaduje poctivejšie a jemnejšie rozobratie než autorom ponúknutú jednoduchú dilemu medzi ochranou súkromia sudcu a právom strán na nestranný súd.
Už pred tromi týždňami som to načrtol s Rastislavom Striškom v 24 podcaste televízie JOJ 24:
„Predstavme si, že sudca by mal milenecký pomer s obžalovaným. Alebo s niekým z jeho rodiny. Nikto o tom nevie, len tie dve osoby. Dovedené do dôsledkov, podľa rozsudku v kauze D. Kováčika, by to sudca mal oznámiť stranám konania? Mal by povedať: podviedol som manželku, lebo som mal minulý rok pomer s advokátkou obžalovaného? (…) Nespochybňujem dovolací rozsudok v kauze D. Kováčika. Dokonca si myslím, že tento pohľad je správny. Chcel som však, aby zaznelo aj to, že ľudská rovina výkonu tohto rozsudku nie je taká jednoduchá, ako sa to môže zdať z jeho odôvodnenia. To však nespochybňuje samotnú požiadavku, ktorú Najvyšší súd SR formuloval. Požiadavka ‚musíš odkryť ten vzťah‘ je správna. Iba hovorím, že ľudsky by v takej situácii nechcel byť nikto z nás.“
Od vzťahu sudkyne s novinárkou po výpovede „na nečisto“. Prečo zrušili odsúdenie Dušana Kováčika
Ak sa problém naformuluje tak, že na jednej strane stojí ochrana súkromia sudcu a jeho blízkych a na druhej strane zásah do ich intímneho života, väčšina pravdepodobne bez zaváhania odpovie: ochrana súkromia. Je to prirodzené. Ľahšie sa stotožníme s predstavou, že súkromie sudcu nemá žiadny vplyv na jeho rozhodovaciu činnosť, ako s predstavou, že by mal sudca pred účastníkmi konania odkrývať dôverné vzťahy zo svojho osobného života. A kto by sa priklonil k druhej možnosti, ak by v slovenských reáliách mohlo oznámenie sudcu o dôvernostiach viesť k jeho verejnej diskreditácii zo strany obžalovaného, obhajoby alebo politických aktérov? Nikto.
Lenže z rozsudku Najvyššieho súdu SR takáto zjednodušená dilema nevyplýva. Dovolací senát nerozhodol, že samotné neoznámenie vzťahu s novinárkou automaticky znamenalo zaujatosť P. Záleskej. Posudzoval ho v súbehu s ďalšími okolnosťami. Najmä s tým, že podľa jeho názoru dezinterpretovala jeden z dôkazov v neprospech obžalovaného a prehnane ironizovala jeho obhajobu. Nevieme teda, ako by vyzeral dovolací rozsudok, keby neoznámenie vzťahu ostalo osamotené a nepridružili by sa k nemu ďalšie skutočnosti, ktoré podľa dovolacieho senátu podkopávali vonkajšie zdanie nestrannosti sudkyne.
Práve v tom je dôležitý rozdiel. Povinnosť oznámiť dôvernú skutočnosť nemôže znamenať plošnú povinnosť sudcov sprístupňovať stranám konania svoj osobný život. Zo spisov sa nemôže stať register ich vzťahov, známostí, sympatií alebo minulých kontaktov. Zároveň však poctivý pozorovateľ nemôže povedať, že súkromný vzťah sudcu je pre konanie vždy právne irelevantný len preto, že patrí do jeho súkromia. V určitých výnimočných situáciách môže mať aj súkromná väzba procesný význam – nie preto, že by sudca nevyhnutne bol subjektívne zaujatý, ale preto, že objektívne okolnosti môžu u rozumného a informovaného pozorovateľa vyvolať legitímnu pochybnosť o jeho nestrannosti.
Dovolací rozsudok preto naozaj otvára mnoho zložitých otázok o hraniciach sudcovského súkromia. Kde sa začína a kde sa končí povinnosť oznamovať dôverné skutočnosti, ak sa sudca sám necíti zaujatý? Je relevantná už fáza dvorenia, spoznávania alebo vznikajúceho vzťahu? Aká intenzita vzťahu je ešte právne bezvýznamná a aká už môže mať význam pre objektívne zdanie nestrannosti? Ako má sudca postupovať, ak ide o vzťah mileneckej povahy a jeho priznanie by mohlo viesť k rozvratu jeho rodiny alebo k verejnej diskreditácii inej osoby? A existuje procesne čistá cesta, aby sa uvedomelý sudca konkrétneho prípadu vzdal bez toho, aby musel pred účastníkmi konania odhaľovať dôverné detaily svojho súkromia?
To sú legitímne otázky. Autor komentára ich však neformuluje ako otvorený problém, používa ich skôr ako argument proti dovolaciemu senátu. Zo zmysluplnej dilemy sa tak stáva falošná: buď chránime súkromie sudcov alebo prijímame neudržateľný model, v ktorom musia oznamovať aj najintímnejšie okolnosti svojho života. Ibaže málokedy to stojí na takomto binárnom výbere. Stojí to na proporcionalite, kontexte a schopnosti odlíšiť bežné vzťahy od okolností, ktoré môžu v konkrétnej veci objektívne oslabiť dôveru v nestranné rozhodovanie.
Podobne pôsobí tvrdenie, že dovolací súd podľa D. Švábyho „úplne opomenul“ autonómnosť rozhodovania sudcu a „nepripustil samozrejmosť“, že sudcovia v domácom prostredí dodržiavajú profesionálnu diskrétnosť.
Rozumiem tej kritike. Ale nielen dovolací súd, dovedna už jedenásť sudcov najvyšších súdnych autorít vidí v zamlčaní vzťahu medzi sudkyňou a novinárkou problém (päť sudcov dovolacieho súdu v kauze D. Kováčika, šesť sudcov Ústavného súdu SR v kauze Mariana Kočnera). Preto sa mi tvrdenia o „úplnom opomenutí“ či „nepripustení samozrejmosti“ zdajú príliš kategorické a príkre.
Aj toto je totiž otvorený problém. Je to stret pohľadov, či má prevládnuť subjektívny alebo objektívny test nestrannosti. A komentár D. Švábyho nápadne pripomína pohľad väčšiny sedemčlennej komory ESĽP v kauze Rustavi 2 proti Gruzínsku. Sudca Vincent De Gaetano z Malty však k rozsudku spísal odlišné stanovisko, ktorého argumentácia je blízka dovolaciemu senátu:
„Hoci členovia rodiny sudcu môžu slobodne vyjadrovať svoje názory na kontroverzné otázky, sudca musí mať neustále na zreteli možnosť, že v niektorých konaniach môžu aktivity jeho blízkych rodinných príslušníkov nepriaznivo ovplyvniť verejné vnímanie jeho nestrannosti. Väčšina podľa mňa skĺzla z objektívneho testu k subjektívnemu, keď zdôraznila, že neexistuje dôkaz, že sudca bol vyjadreniami svojej manželky ovplyvnený. Očakávala väčšina dôkaz o rozhovoroch medzi sudcom a jeho manželkou v spálni? (…) V tejto veci ide o objektívnu nestrannosť a zároveň možno o najcitlivejší prípad desaťročia pred gruzínskymi súdmi. Stručné vyjadrenie sudcu, že o príspevkoch svojej manželky v čase ich zverejnenia nevedel, nemohlo samo osebe odstrániť z mysle rozumného laického pozorovateľa pochybnosť, že sudca a jeho manželka mohli vlastnícky spor rozoberať v rodinných rozhovoroch. Podľa môjho názoru sa sudca od názorov svojej manželky dostatočne nedištancoval.“
Podrobnosti nie sú podstatné, citujem to iba ako ilustráciu, že téma blízkeho vzťahu sudcu s osobou, ktorá sa verejne vyjadruje o účastníkovi konania, ktoré tento sudca vedie, je na stole aj inde a je úplne legitímne mať na ňu rozličné názory. Preto je dôležité prostredie.
Nachádzanie spravodlivosti totiž podľa mňa nie je iba otázkou výsledku. Je to aj otázka prostredia, v ktorom sudcovia môžu slobodne hľadať správne právne názory a rozhodnutia – vrátane tých, ktoré sú sporné, nepopulárne alebo sa iným právnikom javia ako nesprávne. Ak sa nesúhlas s rozsudkom príliš rýchlo premení na obvinenie z domýšľavosti, už ťažko hovoriť o vecnej kritike. Vzniká tak reputačný tlak na sudcov, ktorých rozhodnutie sa nám nepáči.
Mimochodom, toto je ďalšia zvláštnosť komentára D. Švábyho. Píše, že ak by sudcovia dovolacieho senátu vedeli, že odôvodnenie sa stane podkladom pre trestné oznámenie proti sudkyni, „pravdepodobne by jednotlivé argumenty hodnotili inak, najmä nie tak aktivisticky, domýšľavo a subjektívne“. Nemyslím si, že je to presvedčivý argument alebo že je vôbec vhodný. Autor ním totiž pripúšťa, že sudcovia by mali prispôsobiť súdenie a odôvodňovanie rozhodnutí tomu, čo sa s nimi následne stane vo verejnom priestore. Od toho je iba krôčik k tomu, že by sudcovia mali myslieť na verejnú mienku.
Už píšem dlho. Ak to zhrniem, nejde iba o to, čo o rozsudku hovoríme, ale aj o to, ako to formulujeme. Ak má byť stret „starého“ a „nového“ sveta úspešným sporom o pravidlá demokratickej hry a právneho štátu, potom nový svet nemôže znamenať len ochranu sudcov, s ktorými sympatizujeme alebo ktorých rozhodnutiam rozumieme. Musí znamenať aj takú kultúru polemiky, ktorá dokáže byť tvrdá, ale zároveň férová; ktorá kritizuje argumenty, nie profesijnú česť sudcov; a ktorá nezamieňa nesúhlas s právnym názorom za dôkaz zlyhania sudcovskej nezávislosti.
Podporte šírenie kvalitnej žurnalistiky
Magazín Kontext môžete podporiť ľubovoľnou sumou. Dar je príjmom nášho občianske združenia, cez ktoré financujeme študentské predplatné a tiež odomykanie vybraných dôležitých článkov. Poskytnutím daru však automaticky nezískavate predplatné.
Disclaimers
Autor článku inicioval konanie Tlačovo-digitálnej rady SR proti Denníku N pre podozrenie z porušenia Etického kódexu novinára článkom M. Tódovej z 31. marca 2025. Tlačovo-digitálna rada SR je samoregulačným orgánom v oblasti novinárskej etiky. Konštatovala, že Denník N článkom M. Tódovej porušil Etický kódex novinára v časti o hlavných zásadách novinára, ktorými sú nestrannosť, vyváženosť, objektivita, čestnosť, pravdivosť a dôsledné overovanie faktov.
Vznik Magazínu Kontext finančne podporil Jaroslav Haščák, ktorého v decembri 2020 sudkyňa Pamela Záleská vzala do väzby. Najvyšší súd rozhodnutie zrušil ako nepodložené a nezákonné, a konštatoval, že ani samotné trestné stíhanie nebolo vedené dôvodne.
