Denník N pred dvomi týždňami zverejnil sumár vyše štyridsiatich odsúdených v sledovaných prípadoch.
V tom istom čase sa prokurátorka Generálnej prokuratúry Katarína Roskoványi v príspevku na Právnych listoch zamýšľala, akým spôsobom dohody o vine a treste medzi prokurátorom a obvineným ovplyvňujú hľadanie a vnímanie pravdy o trestnej činnosti, ktorú by práve trestné stíhanie malo odhaliť. „Ako prokurátorka pripomínam, že prokurátori majú (…) povinnosť hľadať pravdu a nielen usvedčovať,“ píše K. Roskoványi.
Mestský súd Bratislava I tento týždeň oslobodil bývalého riaditeľa televízie Markíza a exministra hospodárstva Pavla Ruska spod obžaloby za údajnú objednávku vraždy niekdajšej spolumajiteľky televízie Sylvie Klaus-Volzovej. Prokuratúra tvrdí, že mafia ju predtým mala prinútiť, aby obchodný podiel v Markíze prepísala na P. Ruska.
Rozhodovanie Špecializovaného trestného súdu v desiatkach prípadoch po roku 2018 prispelo k spoločenskej atmosfére, v ktorej je priznanie obvineného vnímané ako nezvratný dôkaz pravdy. Rozsudok Mestského súdu Bratislava I práve toto vnímanie narúša. Správne pripomína, že hľadanie pravdy je veľmi krehká disciplína v kauzách, v ktorých od stíhaného skutku uplynulo mnoho rokov a kľúčovými dôkazmi sú výpovede spoluobžalovaných, ktorí sa k trestnej činnosti sami priznávajú. Mestský súd Bratislava I totiž oslobodil spod obžaloby za objednávku vraždy aj mafiánov Róberta Lališa, Mikuláša Černáka a Miloša Kaštana; M. Černák a M. Kaštan sa pritom priznali k účasti na údajnej objednávke vraždy.
Trojčlenný senát ich vyhlásenie odmietol a napriek ich usvedčujúcim výpovediam mal pochybnosti, či si P. Rusko vraždu naozaj objednal. Senátu predsedal profesionálny sudca Pavol Juhás a jeho členmi boli dvaja laickí prísediaci.
„Nastala veľmi neštandardná situácia, lebo dvaja zo štyroch obžalovaných spravili vyhlásenie o vine, čím deklarovali, že sa priznávajú ku skutku, ktorý sa im kladie za vinu. Toto sudca neprijal,“ povedal podľa TASR prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Michal Šúrek. Oslobodzujúci rozsudok nie je právoplatný, M. Šúrek sa proti nemu odvolal. Rozhodovať o odvolaní bude Krajský súd v Bratislave.
Aj Špecializovaný trestný súd mal podobný prípad. Novinárka Júlia Mikolášiková pripomenula, že podobná situácia už v minulosti nastala na Špecializovanom trestnom súde v prípade piešťanskej mafie.
V roku 2015 senát predsedu Jána Hrubalu a členov sudcov Jána Giertliho a Jozefa Šutku oslobodil obžalovaného Miroslava A. Vypovedali proti nemu dvaja spoluobžalovaní, ktorých senát odsúdil – pretože spravili vyhlásenie o vine a vzdali sa tak práva na riadny proces.
Takáto paradoxná situácia zaujala aj samotný senát, J. Hrubala ju v rozsudku analyzuje a zamýšľa sa (42. a 43. strana rozsudku), či nemohli vyhlásenie o vine odmietnuť, keď už po preštudovaní obžaloby a spisu mali pochybnosti o niektorých skutkoch a ich právnej kvalifikácii.
S kolegami sa zhodli, že nie, pretože také čosi je podľa nich možné iba výnimočne. „[Vyhlásenie o vine] je tak isto typ ‚dohodnutej spravodlivosti‘ a pri jej aplikácii obžalovaný nesie dôsledky svojho priznania,“ píše J. Hrubala. Najvážnejším dôsledkom je to, že sa vyhlásenie nedá neskôr zvrátiť, hoci by dôkazy prezentované na súde nakoniec boli priaznivé pre obžalovaného, ktorý sa na začiatku procesu priznal, píše sudca.
Vyhlásenie o vine je možné odmietnuť iba v prípade, že nebolo myslené vážne alebo bolo vynútené, vyratúva J. Hrubala. „Ďalším a v zásade naozaj posledným dôvodom na neprijatie vyhlásenia o vine je jeho prípadná malígna motivácia, ktorá môže spočívať napríklad v pomste spoluobžalovaným,“ dodáva.
Či podobne uvažoval senát Mestského súdu Bratislava I v prípade oslobodenia P. Ruska a zvyšnej trojice spoluobžalovaných bude zrejmé až z písomného znenia rozsudku.
Ale už teraz je zjavné, že prípad P. Ruska je pripomienkou toho, že to, čo ako pravdu prezentujú spolupracujúci svedkovia, nevyhnutne ako pravda nemusí obstáť vo vzájomnej konfrontácii všetkých dostupných dôkazov.
Väčšina bez dokazovania. Zo sumáru vyše štyridsiatky odsúdených sa medzičasom stal virál, často sa ním argumentuje v online aj živých diskusiách a to číslo sa objavuje aj v politických debatách. Pripisuje sa mu význam akoby išlo o výsledok riadnych pojednávaní, na ktorých prokuratúra prezentuje súdu aj verejnosti dôkazy, obžalovaní sa k nim vyjadria a súd nakoniec rozhodne, či stačia na ich usvedčenie.
Úplne sa prehliada, že to tak nie je. Ak som počítal správne, 64 percent obvinených zo sumáru bolo odsúdených na základe dohody o vine a treste alebo po vyhlásení o vine. Znamená to, že ide o zrýchlený proces bez dôkazov o samotnej trestnej činnosti.
Pri dohodách sa neprezentujú žiadne dôkazy. Vyhlásenie o vine zas znamená, že v prípade síce začne riadne pojednávanie, ale obžalovaný krátko nato vyhlási, že je vinný. V takom prípade sa síce dôkazy prezentujú, ale nie k trestnej činnosti, iba tie, ktoré súvisia s rozhodnutím o výške trestu. Napríklad psychiatrický posudok, záznamy priestupkov a podobne. Ak sa prezentujú dôkazy o vine ostatných spoluobžalovaných, ale sú priaznivé aj pre toho, ktorý sa priznal, vyhlásenie o vine sa nedá vziať späť.
Vo zvyšku sú aj problémy. Z vyše štyridsiatky odsúdených zločincov v sledovaných kauzách ostáva zvyšných 36 percent, ktorí boli odsúdení v riadnom procese po vykonaní dôkazov o ich trestnej činnosti.
Ale v tomto množstve sú započítané aj pochybné odsúdenia, pri ktorých existuje – nie nízka – pravdepodobnosť, že Ústavný súd alebo Európsky súd pre ľudské práva sa k nim postaví kriticky.
Ide napríklad o neprávoplatné odsúdenie dvoch bývalých funkcionárok finančnej správy na základe rozporuplných výpovedí dvoch spolupracujúcich svedkov. Špecializovaný trestný súd neobjasnil, prečo im napriek tomu uveril, hoci pri ústnom odôvodnení rozsudku to sudca opakovane sľúbil.
Alebo o právoplatné odsúdenie bývalého vyšetrovateľa Mariána Kučerku, ktorého odsúdil senát Najvyššieho súdu so sudcom Jurajom Klimentom, ktorý podľa Ústavného súdu nemal rozhodovať, pretože jeho synovec prokurátor bol činný v trestnej veci M. Kučerku.
Zdržanlivejšia interpretácia. Aby tento text nebol pochopený nesprávne, tak dôležité upozornenie – dohody o vine a treste aj vyhlásenia o vine sú v poriadku, dokonca aj väčšina odsúdení na ich základe pravdepodobne nebude mať žiadnu chybu. Tento bod newslettra píšem preto, že kvalitatívne nevnímam odsúdenie na základe dohody o vine a treste alebo vyhlásenie o vine rovnako ako odsúdenie po riadnom súdnom procese.
Dobre sa to ilustruje na bývalých policajtoch, ktorí boli odsúdení na základe dohôd v súvislosti s pôsobením pre údajnú policajnú zločineckú skupinu Norberta Bödöra. Ale existencia takej skupiny ešte nebola v riadnom procese preukázaná, hlavné pojednávanie v tomto prípade dokonca ani nezačalo.
Samozrejme, tieto dohody sa dajú populisticky interpretovať tak, že ide o dôkaz o existencii zločineckej skupiny N. Bödöra, pretože „snáď si nikto nemôže myslieť, že by sa tí expolicajti priznávali k niečomu, čo sa nestalo“. No presvedčivejšie by to znelo, ak by toto hodnotenie nezáviselo od vkusu a politických preferencií jednotlivých hodnotiteľov, ale išlo o rozhodnutie súdu, ktoré na základe dôkazov skonštatuje existenciu takej zločineckej skupiny.
Mimochodom, priamo v Trestnom poriadku medzi rokmi 1961 a 2005 sa v rôznej obmene písalo, že „priznanie obvineného nezbavuje orgány činné v trestnom konaní povinnosti preskúmať a dosiahnuteľnými prostriedkami overiť všetky okolnosti prípadu“.
„Neprimeraný vládca.“ Prokurátorka Katarína Roskoványi píše v spomínanom príspevku na Právnych listoch, že obhajcovia systému dohôd v USA poukazujú na rýchlejšie vyriešenie mnohých prípadov a menej zaťažené súdy.
„V súčasnosti v USA končí dohodou o priznaní viny viac ako 94 percent úspešne stíhaných štátnych trestných vecí a 97 federálnych trestných vecí. Výrazná kritika vyjednávania o priznaní viny v USA spočíva v neobmedzenej voľnosti prokurátora pri výbere obvinení, ktoré vznesie obvineným a v možnosti vytvárať výrazné rozdiely v trestoch medzi podobnými obžalovanými, čo môže viesť k praktikám nadmerného obviňovania a využívaniu hrozieb s cieľom dosiahnuť pre obvineného čo najprísnejší trest. Aj z tohto dôvodu sa obvinení často rozhodnú priznať vinu za miernejšie obvinenie, aby sa vyhli riziku, že sa dostanú pred porotu a bude im uložený mimoriadne prísny trest. Táto skutočnosť výrazne nahlodáva spravodlivosť procesu a práva obvineného na spravodlivý proces a dáva prokurátorovi možnosť byť ‚neprimeraným vládcom‘ nad obvineným,“ píše K. Roskoványi.
Dáta analytického centra ministerstva spravodlivosti ukazujú, že na Slovensku je podiel dohôd vo všeobecnosti nižší. Výnimkou je iba špeciálna prokuratúra. Ale ani tam nedosahujú také čísla ako v USA.
Po roku 2018 podiel schválených dohôd na rozhodnutiach Špecializovaného trestného súdu činil 28 až 40 percent. Vrchol bol v roku 2019. Vývoj tohto počtu zjavne nemá súvis s vedením špeciálnej prokuratúry, pretože takéto počty boli obvyklé už v ére Dušana Kováčika. Neplatí teda politický naratív, že tento počet sa zvýšil s príchodom Daniela Lipšica. Napríklad medzi rokmi 2013 až 2017 bol podiel dohôd na rozhodnutiach Špecializovaného trestného súdu 25 až 38 percent, ukazujú dáta analytického centra.
Na okresných súdoch sú tieto počty výrazne nižšie. Najférovejšie je asi porovnávanie s dátami z okresných súdov v krajských mestách, pretože tam sa sústredí súdenie najzávažnejšej kriminality, ktorá nepatrí pod Špecializovaný trestný súd. V rokoch 2018 až 2020 bol v Trnave podiel dohôd od jedného do troch percent, v Nitre od jedného do piatich percent, v Žiline či Prešove dosiahol aj šesť percent. Zdrojové dáta od analytického centra nájdete tu.
Generálna ani špeciálna prokuratúra sa k týmto rozdielom nevyjadruje.
Vysvetlení sa ponúka veľké množstvo. Napríklad odlišná ochota prokurátorov okresných prokuratúr a prokurátorov špeciálnej prokuratúry dohadovať sa s páchateľmi trestnej činnosti. Alebo výrazne odlišná kvalita výsledkov vyšetrovania, pretože pri dohode je kľúčové priznanie obvineného – ak sú dôkazy také, že sám vidí, že nemá zmysel skutok popierať, tak môže byť náchylnejší priznať sa a dohodnúť si trest. Tiež skladba trestných činov. Pri korupcii, veľkých majetkových zločinoch či zneužívaní právomoci verejného činiteľa môžu byť páchatelia náchylnejší priznávať sa napríklad z dôvodu, aby sa vyhli trestu prepadnutia majetku a podobne.
