Najvyšší správny súd zverejnil rozhodnutie o oslobodení sudcu Najvyššieho súdu a prezidenta Združenia sudcov Slovenska Františka Moznera spod disciplinárneho návrhu, ktorý proti nemu pre prieťahy podala niekdajšia ministerka spravodlivosti Mária Kolíková. Päťčlenný senát predsedu sudcu Mariána Fečíka rozhodol pomerom hlasov 4:1 ešte 22. mája, teraz je však známe bližšie odôvodnenie.
Väčšina disciplinárneho senátu síce konštatovala, že F. Mozner spôsobil v ministerkou uvedených prípadoch prieťahy, ale k oslobodeniu došlo pre obavu, že disciplinárny návrh by mohol byť vnímaný ako revanš kritickému sudcovi. F. Mozner totiž ako predseda Združenia sudcov Slovenska kritizoval návrh novej súdnej mapy z dielne exministerky M. Kolíkovej.
Najvyšší správny súd jeho prípad podrobne porovnáva s disciplinárnym stíhaním bulharskej trestnej sudkyne Miroslavy Todorovej. Európsky súd pre ľudské práva ho ešte v roku 2021 vyhodnotil ako neprijateľnú snahu o revanš kritickej sudkyni. Aj M. Todorová bola verejnou kritičkou bulharskej súdnej reformy. Niežeby aj ona nespôsobila prieťahy v konaniach, ale kontroly jej boli spustené až v reakcii na jej verejnú kritiku reformy. ESĽP v tom videl súvis. Podobne to teraz vyhodnotil senát Najvyššieho správneho súdu v prípade sudcu F. Moznera:
„Je úplne zrejmé, že disciplinárna navrhovateľka bola strojkyňou najväčšej a najambicióznejšej reformy súdnictva od roku 1989 a disciplinárne obvinený sudca v rámci svojej personifikácie so Združením sudcov Slovenska bol jej najhlasnejším a zo svojej pozície zrejme aj najfundovanejším kritikom. Disciplinárny senát zdôrazňuje, že v žiadnom prípade nehodnotí a ani hodnotiť nemôže, kto v tomto ‚ideovom súboji‘ mal laicky povedané ‚pravdu‘, avšak poukazuje na to, že odborne znalá osoba ale i právny laik by mohli rozumne vnímať podaný disciplinárny návrh ako určitú formu pokračovania uvedeného súboja. Sloboda prejavu a názorový pluralizmus sú tým, čo by nás malo definovať ako slobodnú a demokratickú spoločnosť. Čo i len pripustenie možnosti, že disciplinárne konanie by sa (opäť raz) mohlo stať prostriedkom na trestanie názorových oponentov z radov sudcov v otázkach verejného záujmu týkajúceho sa súdnictva, by však bolo popretím materiálneho právneho štátu, nezávislosti sudcov ale i disciplinárneho konania ako spravodlivého súdneho procesu. Tento záver sa súčasne nemá vykladať v tom zmysle, že bráni možnosti stíhania sudcu za neplnenie pracovných povinností po tom, čo uplatnil svoje právo na slobodu prejavu, ak neexistuje žiadne podozrenie o tom, že toto stíhanie bolo vedené ako forma odplaty za výkon tohto základného práva.“
