Ministerka spravodlivosti Jana Dubovcová podala ústavnú sťažnosť proti rozhodnutiu Najvyššieho správneho súdu, ktorý oslobodil predsedu trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu sudcu Františka Moznera spod disciplinárneho návrhu.
Päťčlenný senát predsedu sudcu Mariána Fečíka rozhodol pomerom hlasov 4:1, že F. Mozner síce spôsobil v niektorých prípadoch prieťahy, ale k oslobodeniu došlo pre obavu, že disciplinárny návrh by mohol byť vnímaný ako revanš kritickému sudcovi. F. Mozner totiž ako predseda Združenia sudcov Slovenska kritizoval návrh novej súdnej mapy z dielne exministerky M. Kolíkovej, ktorá disciplinárne konanie iniciovala.
Veronika Prušová z Denníka N podrobne cituje argumentáciu J. Dubovcovej z ústavnej sťažnosti. „Napadnuté rozhodnutie je svojvoľné a pre svoju nemorálnosť aj mimoriadne škodlivé. (…) Podporuje nie dôveru, ale nedôveru k súdnictvu. Súdna moc v právnom štáte má slúžiť občanom, nie sama sebe,“ píše.
Ministerka vyčíta Najvyššiemu správnemu súdu, že prípad F. Moznera zrovnal s disciplinárnym stíhaním bulharskej trestnej sudkyne Miroslavy Todorovej. Európsky súd pre ľudské práva ho ešte v roku 2021 vyhodnotil ako neprijateľnú snahu o revanš kritickej sudkyni. Aj ona spôsobila prieťahy, ale riešiť sa to začalo až potom, čo začala verejne kritizovať tamojšiu súdnu reformu. Podľa J. Dubovcovej sú však prípady značne odlišné.
Slovenská Todorová je šéf trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Sťažnosť však má aj dva ďalšie zaujímavé rozmery.
Ukazuje na nedostatok právnej úpravy disciplinárnych konaní, ktorú presadila exministerka spravodlivosti M. Kolíková – po novom ide vo väčšine prípadov o jednoinštančné rozhodovanie, niet možnosti odvolať sa. Sudcovia to ešte v legislatívnom konaní kritizovali. Nielen v prípade F. Moznera sa totiž ochudobňujeme o legitímnu a možno aj potrebnú diskusiu medzi prvostupňovým a prípadným odvolacím senátom. J. Dubovcová pre TA3 uznala, že to nie je dobré a v budúcnosti treba zvážiť zmenu nastavenia.
Druhý zaujímavý rozmer je prípustnosť ústavnej sťažnosti. Dosiaľ totiž žiadna takáto podaná nebola. Rozhodnutie Ústavného súdu o nej preto bude podnetné bez ohľadu na to, či ju prijme na ďalšie konanie alebo ju odmietne už pri predbežnom prerokovaní.
Ústavný súd sa v minulosti viackrát vyjadril, že ľudské práva patria fyzickým a právnickým osobám. Či patria samým orgánom verejnej moci závisí od kontextu prípadu a toho, čo konkrétne namietajú. V jednom staršom prípade Ústavný súd vyslovene povedal (I. ÚS 69/04), že sami nositelia verejnej moci sa nemôžu domáhať ochrany svojich práv na Ústavnom súde, pretože je to v ústave vylúčené.
V aktuálnom prípade tak bude musieť Ústavný súd zodpovedať otázku, či sa na porušenie ústavných práv môže sťažovať minister spravodlivosti, ktorý je v úlohe iniciátora disciplinárneho konania, čím v podstate sám vynucuje dodržiavania pravidiel od iných. Minister spravodlivosti má totiž v disciplinárnom konaní postavenie akoby bol trestným žalobcom, prokurátorom. A nepočuť o ústavných sťažnostiach prokurátorov, ktorí by sa obracali na Ústavný súd, keď sú nespokojní s oslobodením obžalovaného, výškou trestu či nevzatím podozrivého do väzby.
Ministerstvo spravodlivosti nevysvetlilo, akým spôsobom sa v sťažnosti ministerka vyrovnala s týmto rozmerom prípadu. Sťažnosť chce podrobnejšie komentovať až potom, čo ju Ústavný súd aspoň predbežne prerokuje. Môže to trvať týždne až mesiace.
