Súdny dvor Európskej únie (EÚ) pred dvomi týždňami vyhlásil rozsudok, ktorý mení doteraz zaužívanú predstavu o tom, že súdy majú detailne odôvodňovať, prečo schválili polícii alebo tajnej službe použitie invazívnych opatrení akými sú odpočúvanie, monitorovanie hovorov alebo pohybu mobilného telefónu.
Rozhodol, že je v poriadku, ak súd takéto opatrenia schváli rozhodnutím na „základe vopred pripraveného textu bez individualizovaného odôvodnenia, ale obmedzí sa na konštatovanie, okrem dĺžky platnosti povolenia, že sú splnené požiadavky stanovené právnymi predpismi“ – kľúčové podľa Súdneho dvora EÚ je, aby samotné individuálne dôvody boli „ľahko a jednoznačne vyvoditeľné z krížového čítania rozhodnutia súdu a žiadosti o povolenie“.
Ale potom je podľa Súdneho dvora EÚ rovnako dôležité, aby táto žiadosť o povolenie bola poskytnutá aj sledovanej osobe, aby sama mohla porovnať dôvody uvedené v žiadosti a prípadne napadnúť správnosť súdneho rozhodnutia o odpočúvaní.
Päťčlenný senát Súdneho dvora EÚ si pri formulovaní tohto názoru pomohol aj vlaňajším rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva proti Bulharsku, ktorý síce rozsiahlo vysvetľuje, prečo je bulharská legislatíva o tajnom sledovaní z roku 1997 neprijateľná, no zároveň v ňom pripúšťa, že „neexistencia odôvodnenia nemôže automaticky viesť k záveru, že sudca, ktorý povolenie vydal, žiadosť riadne nepreskúmal“.
Tento článok je dostupný po registrácii.
Bezplatnou registráciou získate prístup k redakciou vybraným článkom a pravidelnému týždennému newsletteru.
