Tento týždeň som spracoval a podal odvolanie proti rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu, ktorým úrad podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám odmietol sprístupniť rozhodnutia o blokovaní internetových stránok ako sú hlavnespravy.sk, ktoré podľa úradu šíria nebezpečné dezinformácie.
V skratke, myslím si, že úrad tieto rozhodnutia nesprístupňuje na základe vlastnej dezinterpretácie zákona o kybernetickej bezpečnosti a v skutočnosti nemá zákonný podklad na to, aby prístup k týmto rozhodnutiam odmietol.
Zmyslom prístupu k požadovaným príkazom nie je legitimizovanie činnosti portálov, ktoré mohli byť zapojené v informačných operáciách cudzích mocností proti Slovenskej republike, ale verejná kontrola činnosti úradu; vydavatelia, vysielatelia a iní kolektívni a individuálni tvorcovia si predsa musia vytvoriť mienku o tom, aké informačné činnosti sú úradom ešte akceptované a čo už úrad vyhodnocuje ako „škodlivé“. O dôvodoch, ktoré úrad vedú v tom-ktorom prípade k blokovaniu, je treba viesť kritickú diskusiu.
To, že tieto rozhodnutia o blokovaní v konečnom dôsledku nemusia ustáť súdny prieskum, ak k nemu vôbec niekedy dôjde, naznačuje napríklad tento článok Filipa Struhárika z Denníka N, z ktorého vyplýva, že dôvody blokovania sú veľmi nekonkrétne.
O právomoci úradu blokovať nebezpečné internetové stránky tu bola diskusia dlho, pamätám si ju ešte v roku 2015, keď sme s kolegami Martinom Dubécim a Katarínou Batkovou spracovali a organizovali úspešnú hromadnú pripomienku k návrhu zákona o spravodajských službách. Nakoniec bolo toto oprávnenie úradu presadené narýchlo prijatou novelou zákona o kybernetickej bezpečnosti bez širšej diskusie.
Dovolím si citovať z Martinovho príspevku do aktuálnej diskusie o blokovaní: „Som presvedčený, že štát má právo zasiahnuť proti fake news, tobôž, ak sa jedná naozaj o spravodajské operácie iných krajín. No spôsob, akým sa to tu zbehlo za posledný týždeň, je čisté peklo. Žiaden orgán nemôže vydávať rozhodnutia, voči ktorým neexistuje reálny prieskum a kontrola. Vysokopostavení politici si z vypínania webov nemôžu robiť facebookovú radovánku a osobnú spolitizovanú agendu.“ Súhlasím.
To, akým spôsobom (narýchlo, bez diskusie) a v akej podobe (blokovanie síce je formálne preskúmateľné súdom, ale prakticky sa nedoručuje prevádzkovateľovi blokovaného webu, ktorého právo na šírenie informácií je rozhodnutím dotknuté, čo sťažuje súdny prieskum rozhodnutia) ma v skutočnosti neprekvapuje, pretože za tým vidím dlhodobý trend toho, že abstraktné témy v diskusii často podceňujeme, kým sa bytostne netýkajú našich bezprostredných záujmov.
Napríklad už v roku 2016 bola presadená právna úprava týkajúca sa blokovania nelicencovaných online hazardných hier, ktorá síce formálne zverila právomoc rozhodovať o blokovaní súdom, ale zároveň z ich urobila pasívnych účastníkov tohto procesu, keď v podstate nemajú možnosť príkaz nevydať, ak žiadosť oň spĺňa zákonom predpísané náležitosti. Proti príkazu niet opravného prostriedku, tak putujú rovno na Ústavný súd.
Proti nezmyselnosti takto nastaveného blokovania vtedy vystupovali najmä ľudia z informačno-komunikačného sektora a zahraniční prevádzkovatelia online hazardu, ktorí tu nezdaňujú svoje výnosy, a tak ich pripomienky neboli brané vážne. Tí, ktorí upozorňovali, že v budúcnosti môže byť obdobná práva úprava nasmerovaná proti informačným zdrojom, boli považovaní za alarmistov.
Takže – viac empatie a racionality do diskusií!
