Keď som v lete písal, že oligarcha Juraj Široký predal posledné významné aktívum – rozľahlé stavebné pozemky pri bratislavskom letisku s priamym napojením na diaľnicu D1, článok som končil rečníckou otázkou, čo sa teraz stane so Širokého holdingom Druhá strategická.
Jeho akcie sú na Bratislavskej burze cenných papierov ako pozostatok kupónovej privatizácie a harvardských investičných fondov, ktoré boli v 90. rokoch 20. storočia vytunelované Širokého kamarátmi Viktorom Koženým a Borisom Vostrým. Holding niekoľko rokov vedie Širokého syn Juraj.
Drobní akcionári Druhej strategickej dlho hovoria, že Širokí by ich mali férovo vyplatiť cez takzvanú povinnú ponuku. Ibaže to by stálo státisíce eur a preto k tomu dodnes nedošlo.
Pre ilustráciu, na burze sa predáva jedna akcia za 1 až 1,5 eura, ale pri povinnej ponuke by kúpna cena mohla byť aj desaťkrát vyššia – stanovovali by ju znalci podľa hodnoty majetku.
Širokí teraz ukázali odpoveď, čo bude s Druhou strategickou. Prekvapí máloktorého pozorovateľa tohto príbehu.
V piatok 28. októbra sa uskutočnilo v bratislavskom hoteli DoubleTree by Hilton mimoriadne valné zhromaždenie Druhej strategickej, ktoré malo v podstate jedinú tému – stiahnutie akcií firmy z burzy, zmenu statusu holdingu z verejnej na súkromnú akciovú spoločnosť a premenu elektronických akcií na papierové. Výsledky ešte neboli zverejnené, ale vzhľadom na to, že Širokí a im lojálni akcionári majú vo vlastníckej štruktúre rozhodujúce slovo, neschválenie je nepravdepodobné.
Stiahnutie akcií z trhu v praxi znamená, že Druhá strategická prestane zasielať Národnej banke Slovenska (NBS) regulované informácie. Verejnosť sa tak nedozvie priebežné informácie o jej hospodárení (iba koncoročné účtovné závierky) a ani to, ako si jednotliví akcionári, spravidla lojálni k Širokým, medzi sebou prevádzajú významné balíky akcií. NBS ako burzový regulátor stratí právomoc riešiť, či sa Širokí vyhýbajú povinnej ponuke a ešte viac sa tak sťaží férová výplata drobných akcionárov z vlastníckej štruktúry.
Tento krok zároveň prečistí vlastnícku štruktúru holdingu od pasívnych vlastníkov, ktorí tam ostali z kupónovej privatizácie. Vedenie Druhej strategickej totiž podľa jednotlivých návrhov pri budúcich valných zhromaždeniach počíta iba s akcionármi, ktorí si prídu osobne alebo prostredníctvom splnomocnenca vyzdvihnúť do Bratislavy nové papierové akcie.
V roku 2014 sa dostal Široký pre skryté vlastníctvo stavebnej firmy Váhostav (predal ju vlani) pod tlak protischránkového zákona. Preto sa otvorene priznal, že v Druhej strategickej vlastní niečo cez 25 percent akcií. Je to dostatočný objem na to, aby sa v protischránkovom registri objavoval ako skutočný vlastník akcií, ale zároveň málo na to, aby na neho doľahla povinnosť vyhlásiť povinnú ponuku podľa zákona o cenných papieroch. Povinnú ponuku je totiž povinný vyhlásiť len akcionár, ktorý nadobudne viac než 33 percent akcií spoločnosti, ktorá je na burze.
Z určitej perspektívy je táto situácia smiešna, pretože je všeobecne známe, že holding už od 90. rokov fakticky ovláda rodina Širokých a opiera sa pritom aj o výrazne vyššiu akcionársku podporu než k akej vlastníctvu sa Široký od roku 2014 priznáva.
Inde by to bol signál toho, že akcionári sú spokojní s vedením podniku. Ale v tomto prípade drobní akcionári Širokého dlhodobo podozrievajú, že je to dôsledok toho, že sa vyhýba povinnej ponuke tým, že ostatné podiely v holdingu mu držia nastrčené osoby. Vlastníci významných balíkov akcií v Druhej strategickej sa v priebehu rokov síce rôzne menili, ale jedno mali ich držitelia vždy spoločné – lojalitu k Širokým.
Autor článku vlastní päť kusov akcií Širokého holdingu Druhá strategická. Kúpil ich v roku 2019 na Bratislavskej burze cenných papierov, aby sa mohol zúčastňovať na valných zhromaždeniach spoločnosti. Z ich vlastníctva mu neplynú žiadne finančné výhody.
