Sudkyňa M. Kosová: Každý má dôvod klamať, benefity kajúcnikom treba dostať pod kontrolu

„Existencia uložených kontaktov v mobiloch (spolupracujúceho svedka) a obžalovaných preukazujú výlučne iba tú skutočnosť, že tieto vymenované osoby mali na seba navzájom uložené kontakty. Z toho však nie je možné vyvodzovať závery o účasti menovaných na spáchanom skutku,“ uviedolKrajský súd v Bratislave v roku 2016 v reakcii na odvolanie prokurátora, ktorý argumentoval, že vzájomné uloženie kontaktov zvyšuje vierohodnosť spolupracujúcej osoby, ktorá vypovedala o údajnej účasti dvoch obžalovaných na vraždách. Aj pre rozpory v jeho výpovediach mu Okresný súd Bratislava I ani Krajský súd v Bratislave neuverili a dvaja obžalovaní boli spod obžaloby právoplatne oslobodení.

Členkou odvolacieho senátu na krajskom súde bola aj sudkyňa a členka Súdnej rady SR (zvolená sudcami) MARCELA KOSOVÁ. V rozhovore vysvetľuje, ako pristupuje k hodnoteniu vierohodnosti spolupracujúcich osôb, ktoré výmenou za miernejší trest alebo úplnú beztrestnosť spolupracujú s orgánmi činnými v trestnom konaní. „Vo všeobecnosti sa nedá pristupovať k hodnoteniu vierohodnosti tak, že ak spolupracujúca osoba vypovedá o nesporných skutočnostiach, o niečom čo je evidentné, ale pridáva k tomu niečo, čo je sporné, tak jej veríme, pretože k tým nesporným skutočnostiam existujú dôkazy,“ vysvetľuje. 

M. Kosová podporuje zvýšenie transparentnosti benefitov, ktoré sú spolupracujúcim osobám sľúbené výmenou za ich usvedčujúce výpovede. Riešia to novely trestných predpisov, ktoré by mali nadobudnúť účinnosť 15. marca. „Je veľmi dôležité, aby spolupracujúci obvinení boli pod kontrolou rovnako ako benefity, ktoré sú im ponúkané.“ 

Úradu špeciálnej prokuratúry podľa nej chýba dvojstupňová kontrola, jeho zrušenie jej neprekáža. Debatu o novelách trestných predpisov vníma ako spolitizovanú. „Neviem, či by tomu riadne legislatívne konanie predišlo,“ hovorí. Tridsať rozhodnutí Ústavného súdu o porušovaní ľudských práv špecializovanými justičnými orgánmi nepodceňuje: „Ten počet nálezov týkajúcich sa témy vyšetrovacej väzby v takom čase indikuje, že sa niečo deje.“

Na debate na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, ktorú usporiadali študenti právnickej fakulty ste povedali, že dôvodom na zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry (ÚŠP) pre vás nie je tridsať rozhodnutí Ústavného súdu, ale spojenie iných faktorov. Akých?

Samozrejme, že aj tie rozhodnutia sú jeden z nich. Zjednodušuje sa to, že okrem pár konkrétnych rozhodnutí priamo proti ÚŠP sú tam nálezy proti Špecializovanému trestnému súdu alebo Najvyššiemu súdu. Prevažne ide o rozhodnutia o väzbe. Ale súd v prípravnom konaní môže rozhodnúť iba na základe toho, čo mu predloží prokurátor. Priamo proti ÚŠP síce smeruje päť alebo šesť nálezov Ústavného súdu, ale nepriamo sa ich týka prakticky každý. Tieto rozhodnutia sú iba akýsi štartér. Treba vnímať napríklad aj to, za aké obdobie to je – posledné tri roky, treba vnímať, aké porušenia sa tam vyčítajú. 

Ďalším faktorom je to, že Úradu špeciálnej prokuratúry chýba kontrola zhora. Zjednodušene, okresná prokuratúra má kontrolu krajskou prokuratúrou, krajská prokuratúra generálnou, ale ÚŠP nemá kontrolu generálnou prokuratúrou. Je dôležité vidieť aj do predprípravného konania (konanie pred začatím trestného stíhania vo veci, resp. vznesením obvinenia, pozn. autora). Je dôležité vidieť do vecí, ktoré sa nikdy nedostanú na súd, pretože aj tie majú nejaké číslo, ale v prípade ÚŠP do nich nemá kto ako nazrieť, pretože chýba kontrola nadriadenou prokuratúrou. 

Ibaže toto je jeden z hlavných argumentov druhej strany, že veď nechajte to na nás prokurátorov, ono sa to nakoniec pred súd dostane a tie nám dajú po prstoch alebo nie.

Zďaleka nie všetko sa dostane na súdy. Tiež treba myslieť na to, že to už môže byť neskoro. To, čo sa tu rozpráva, že veď obvinený by mal chcieť, aby sa dostal pred súd, pretože len nezávislý a nestranný súd rozhodne, či je stíhanie v poriadku alebo nie, tak to nie je pravda. V prvotných štádiách trestného konania je totiž silnejší štát. Aj keď má obvinený obhajcu, zďaleka nemá také možnosti ako štát, ktorý je zásobený vyšetrovateľmi a dozorujúcimi prokurátormi. Ak je niekto obvinený, stávalo sa, že o tom vedelo Slovensko skôr než on sám alebo jeho obhajoba. Správy boli formulované spôsobom, že je to páchateľ, korupčník, kradol. Na tom vidíte, že jeho ústavných práv sa to dotýka už v prípravnom konaní, oveľa skôr než sa dostane na súd. To je dôležité vnímať.

(Podobnú myšlienku vyslovil ústavný sudca Peter Straka v disente o nezmyselnosti tzv. boja s temnými silami, štát by podľa neho mal „predchádzať vedeniu procesov, o ktorých sú už od úvodu pochybnosti a už samotné ich vedenie je vážnym zásahom do práv konkrétnej osoby“.)

Váš kolega z krajského súdu, sudca Peter Šamko, tiež argumentuje, že Úradu špeciálnej prokuratúry chýba dvojstupňová kontrola. Čo to prakticky znamená? 

Zjednodušene, že čokoľvek, čo sa udeje v prípravnom konaní, nedostane sa preč z budovy v Pezinku (pracovisko ÚŠP, pozn. autora). Ak napríklad o niečom rozhodne okresná prokuratúra, tak v rámci opravných prostriedkov o tom rozhoduje krajská prokuratúra. V prípade ÚŠP o tom rozhodne iný prokurátor, kolega toho, čo rozhodnutie vydal.

Z tridsiatich rozhodnutí proti špecializovaným justičným orgánom väčšina súvisí s väzbou. Oni boli vydané v relatívne krátkom časovom úseku troch rokov. Pýtal som sa predsedu Špecializovaného trestného súdu Jána Hrubalu a tiež prokurátora ÚŠP Matúša Harkabusa, či to neindikuje, že niečo zlyhávalo, hoci to nevieme pomenovať. Je naozaj pravda, že Ústavný súd celkom bežne rozhoduje o porušení práv v súvislosti s väzbou. Také nálezy existujú aj proti Krajskému súd v Bratislave, ale nejak to plynie v čase. Ak by ste zrazu mali v priebehu troch rokov vyše dvadsať nálezov Ústavného súdu, je veľmi pravdepodobné, že by som vás zavolal na rozhovor a pýtal sa vás, čo sa to u vás na krajskom súde deje. Páni Hrubala a Harkabus sa zhodli, že nič sa nezmenilo.

Čo iné majú povedať, keď sa to týka ich samotných? Určite sa niečo stalo, nevieme pomenovať čo, ale áno – ten počet nálezov týkajúcich sa témy vyšetrovacej väzby v takom čase indikuje, že sa niečo deje. Ak máte desať rokov nejaké čísla nálezov Ústavného súdu a zrazu by vám to vyskočilo, tak, samozrejme, že sa niečo deje. Ono to zapadá aj do kontextu. Tridsať rokov som v talári, ale nepamätám si, že by sa musel štát ospravedlniť obvineným a väzneným osobám. Tu sa to stalo za rok dvakrát (ministerstvo spravodlivosti sa ospravedlňovalo za trestné stíhanie Jaroslavovi Haščákovi a Róbertovi Kaliňákovi, pozn. autora). Evidentne to všetko indikuje, že sa tu niečo deje. Neviem identifikovať príčiny, pretože nepoznáme tie spisy, ale z tých rozhodnutí sa javí, že buď sa veci nadkvalifikujú (stíhaný skutok je právne kvalifikovaný prísnejšie než by mal byť, teda obvinenému hrozí vyšší trest, pozn. autora), buď sa tlačí na pílu, aby sa našli nejaké dôkazy a ignorujú sa pritom niektoré požiadavky a práva obvinených. Niečo sa musí diať.

My vlastne všetci strieľame odhad, že čo sa stalo. Vieme to vôbec seriózne a vecne pomenovať?

Určite by sa to dalo pomenovať. Chcelo by to však podrobnú analýzu. Vieme zhruba aké práva boli poškodené, ale treba preskúmať akým spôsobom, koho konaním alebo nekonaním, čo a prečo ignorovali. Myslím si, že by to dalo veľký obraz o tom, čo sa deje. Nielen, aby sme mali indikácie, ale aj odpovede. 

Jeden z argumentov, ktorými sa zľahčujú nálezy Ústavného súdu, znie, že nikdy sa nestíhala korupcia a ekonomická trestná činnosť medzi natoľko vplyvnými a bohatými ľuďmi a tí majú zdroje, aby si platili kompetentných právnikov, tak majú vyššiu pravdepodobnosť úspechu na Ústavnom súde alebo ESĽP. Beriete tento argument? 

Je to úplný nezmysel. Korupcia sa netýka len vplyvných, bohatých ľudí, ktorí si vedia zaplatiť právnikov. Aj tak im to často nepomohlo. Ide tu aj o drobnú korupciu, tí ľudia si nemôžu zaplatiť právnikov. Práve preto, že nemáme analýzu, čo za chyby sa stali v tých sledovaných prípadoch, tak si nevieme vziať žiadne ponaučenie do ďalších konaní, či aj tam nedošlo k pochybeniam. Neplatí to. Vidieť to aj na príklade pani, ktorá dostala päť rokov za drobnú korupciu v podobe zeleniny…

… áno, že radila na úrade práce tak, aby klientka získala konkrétnu dávku.

Áno, ale nesfalšovala podklady, aby tá pani spĺňala podmienky na dávku, ktoré by inak nespĺňala. Za toto päť rokov? Potom ako sa má obyčajný človek pozrieť na to, že na jednej strane je tu ona s piatimi rokmi, na druhej strane tí bohatí, napríklad pán Imrecze, ktorému bol uložený podmienečný trest za 200-tisícový úplatok. Korupčné trestné činy nie je len päť-šesť prípadov, o ktorých sa píše. 

Znepokojuje vás niečo na spôsobe presadzovania zmien v trestných predpisoch? 

Nepovedala by som to tak, že znepokojuje. Viackrát som však hovorila, že ak by som ja mala tú možnosť, tak by som nemenila Trestný zákon ani Trestný poriadok skráteným legislatívnym konaním. Ale to neznamená, že ak sa tak niekto rozhodol, že niečo porušil. To si nedovolím hodnotiť. Išla by som riadnym legislatívnym konaním, ale jedným dychom dodávam, že ani to negarantuje vôbec nič. 

Môžem povedať ako vyzeralo rozporové konanie pri súdnej mape. Zástupcovia všetkých súdov zo Slovenska boli nahádzaní do jednej miestnosti, hodina a pol a vôbec sme nepreberali naše zásadné pripomienky s pani ministerkou. Následne sme sa dočítali, že rozpor nebol odstránený. Takže zas nevytvárajme zdanie, že riadne legislatívne konanie je garancia niečoho, ale určite by to bol otvorenejší priestor na debatu. To je celé. Na druhej strane je debata o novelách veľmi spolitizovaná a neviem, či by tomu riadne legislatívne konanie predišlo. V úvode opozícia hodila do priestoru klamlivé informácie a ak by som čítala iba SME a Denník N, tak som tiež na námestiach.

Napríklad?

Naríklad informácia, že ak niekto ukradne auto za 35-tisíc eur, tak vďaka novele dostane podmienku. Občan nemá odkiaľ vedieť, že je to nezmysel, pretože tak je to aj teraz. Aj teraz sme pri škode od 26 600 eur v sadzbe tri až desať rokov. Netrestanému páchateľovi (tzv. prvopáchateľovi, pozn. autora) nie je dôvod dať niečo iné ako podmienku. Mrzí ma, že tí ľudia sú klamaní a ukazuje to, že chýba kultivovaná diskusia medzi poslancami. K týmto veciam by mali pristupovať odborne, nie čisto populisticky. 

Poviem aj iný príklad ako porovnanie. Nedávno vyšla správa, že obvinili colníka, ktorý vzal úplatok za to, že sa niečo nepreclilo (išlo o auto a motorku dovozenú zo zahraničia, za každé vozidlo mal dostať úplatok 100 eur, pozn. autora). Škoda pre štát 10-tisíc eur. Bolo verejne komunikované, že je v sadzbe 5 až 12 rokov. 

Prestrih do Rakúska. V roku 2020 bol bývalý minister rakúskej vlády odsúdený na osem rokov za úplatky vo výške asi deväť miliónov eur (ide o korupčný prípad bývalého rakúskeho ministra financií, skutok sa stal v roku 2004, pozn. autora). Robil to ako verejný činiteľ. Išlo tam o privatizáciu 60-tisíc bytov za 960 miliónov eur. Nielen rakúske, ale aj slovenské médiá vtedy písali, že mu bol uložený vysoký trest. 

Čiže slovenský colník, ktorý vezme úplatok a spôsobí škodu 10-tisíc eur je v sadzbe päť až dvanásť rokov. Minister financií rakúskej vlády, ktorý vezme úplatok deväť miliónov eur, je odsúdený na osem rokov. Nemyslím si, že toto je normálne. Ak Európska komisia zdvíha varovný prst vo vzťahu k Slovensku, nerozumiem, prečo to nevadí v Rakúsku. Nerozumiem tomuto selektívnemu prístupu. 

Jeden z odborných argumentov v prospech zmien trestných sadzieb znie, že sudcovia by mali mať väčší priestor na individualizáciu trestu. Inak povedané, aby bola jedna široká sadzba jeden až desať rokov a sudca povie, či pani, ktorá vzala debničku zeleniny ako úplatok má dostať rok s podmienečným odkladom a ten, kto vzal pol milióna niekde okolo tretiny alebo polovice a tak ďalej. Aké je to dnes súdiť, keď každá skutková podstata trestného činu má iks pododsekov niekedy s úzkym rozpätím trestu? Chýba vám priestor na individualizáciu? 

Áno. Hovorievam, že sudcovia musia veľakrát čarovať, pretože aj keď prihliadnu na poľahčujúce okolnosti, tak ste stále v ukrutnej sadzbe a neviete sa dostať ďalej na sadzbu, ktorá by podľa sudcovej mienky svedčala tomu-ktorému obžalovanému za konkrétny skutok a jeho postoj k nemu. Sme v situácii, že ak aj prokurátor pristúpi na mimoriadne znižovanie, tak sa dostanete napríklad na 6 rokov a 8 mesiacov, ale to je stále basa natvrdo. 

Keď v roku 2006 prišili nové trestné kódexy, zo sudcov sa stali malí matematici, dokonca sme k tomu dostali aj brožúry, aby sme správne počítali pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, všetky možné aspekty. Ak nakoniec sudca dostane rozmedzie dvoch rokov hore-dole, tak to nie je žiadna individualizácia, to je čistá matematika. 

Keď sa pozriete do Nemecka, tak tam nemajú sadzby podľa škody, ale majú strop napríklad 10 rokov. Sudca má priestor, aby povedal, že navonok vyzerá konkrétny trestný čin rovnako ako iný, ale v skutočnosti je tam zásadný rozdiel a preto niekto môže dostať za to isté dvojročnú podmienku a niekto iný osem rokov nepodmienečne. Na Slovensku akoby sa v roku 2005 vybudovala prezumpcia nedôvery k sudcom a nové trestné kódexy nás postavili do úlohy štatistov. Individualizácia trestu je formálny pojem, s ktorým sa občas pohráme, ale veľa priestoru na to nie je.

Niekto môže namietať, že čo je na tom, zákonodarca ako reprezentant suverénna (ľudu) povedal, že vy ako sudca máte rozpätie dva roky, taká je spoločenská dohoda a vy ju rešpektujete…

Áno, taký argument môže zaznieť, ale potom na čo potrebujeme sudcov? Ak máme rozpätie dva roky, tak viete nahádzať podmienky do softvéru a ten vám vypľuje trest. Pretože dva roky nie sú žiaden priestor, v ktorom sa viete zmysluplne pohybovať, aby ste individualizovali trest.

Aktuálne novely trestných predpisov zásadne ovplyvňujú aj procesné aspekty trestného konania. Pribudli nové opravné prostriedky. Napríklad preskúmanie postupu prokurátora, teraz existuje iba preskúmanie postupu policajta. Pribudne opravný prostriedok proti podaniu obžaloby. Pribudnú opravné prostriedky podľa európskeho práva. Nepredĺži to trestné konanie?

My sme niektoré z tých vecí aj verejne komunikovali, že nie sú dobrým nápadom. Najmä tá formalizácia prijatia obžaloby a možnosť podať proti tomu sťažnosť. Nakoniec sa to zmenilo tak, že sa to bude diať iba vtedy, ak bude obvinený namietať, že boli porušené niektoré veci, inak sa pôjde štandardnou cestou bez formalizovaného prijatia. Som rada, že sa to zmenilo, pretože generálne by to neúmerne predlžovalo konania. 

Myslím si, že opravné prostriedky v prípravnom a predprípravnom konaní nie sú až taká tragédia, pretože to sa niekedy ťahá. Ako som hovorila na začiatku rozhovoru, tak obvinený s obhajcom tam ťahajú za kratší koniec. Naozaj vidíme prípady, že sa vznesie obvinenie a ÚŠP rozhodne o sťažnosti proti nemu (čo je riadny opravný prostriedok, pozn. autora)po roku, ale ten rok sa plynulo vykonávalo dokazovanie v prípravnom konaní. Tomuto vôbec nerozumiem, pretože okresné a krajské prokuratúry majú deadline tri mesiace na rozhodnutie a kontroluje sa to. Kto kontroluje ÚŠP, ak nerozhodne rok a následne na druhý deň po zamietnutí sťažnosti podá obžalobu? Myslím si, že toto nie je v poriadku.  

Ďalšou zmenou je zvýšenie transparentnosti vzťahu so spolupracujúcimi osobami. Kritici hovoria, že novela Trestného poriadku spolupráce absolútne znefunkční. Pritom sa iba formalizuje zoznam benefitov, ktoré sú týmto osobám poskytnuté orgánmi činnými v trestnom konaní výmenou za spoluprácu na odhaľovaní trestnej činnosti. Vy budete možno už za krátky čas v rámci rozhodovacej činnosti kontrolovať, či sú benefity zákonné a či sú ich zoznamy kompletné. Dôjde k znefunkčneniu spoluprác? 

Ide o to, čo tí kritici myslia, že má byť funkčné. Ak funkčnosť znamená, že sa dopracujeme k tomu, čo chceme, aby nám tá spolupracujúca osoba, kajúcnik, povedala a sľubujeme jej za to hory-doly, nikoho to však nemá zaujímať, tak áno, v tomto pohľade to novela znefunkční. Účelom spolupracujúcej osoby nie je to, aby nám nahádzala veci ako si rozmyslím. Ak sú však veci vylúčené na rôzne samostatné konania, tak my nevieme spárovať, prečo vypovedá tak, ako vypovedá, či je to len jeho osobná pohnútka, aby zmenšil svoju účasť a podobne. Takže áno, takéto kupčenie sa znefunkční. Myslím si však, že je veľmi dôležité, aby spolupracujúci obvinení boli pod kontrolou rovnako ako benefity, ktoré sú im ponúkané.  

Novým benefitom nad rámec judikatúry, ktorý bude treba podľa novely zahrnúť do zoznamu, je takzvané opomenutie, teda niečo, čo prokurátor alebo policajt neurobí alebo si nevšíma. Tu je naozaj reálna obava, že ako sa dá opomenutie zachytiť, pretože z logiky opomenutia o ňom neexistuje zmienka a nikto nebude mať záujem ju zachytiť. 

Áno, tam môže byť problém, ale myslím si, že veľa veci vyrieši prax. Zas my nemáme spolupracujúcich osôb desať v každej veci, ich využívanie je skôr výnimočné. Viac-menej sa nám nakopili vo veciach, ktoré dozoruje ÚŠP. Uvidíme, čo prax prinesie a myslím si, že sa to precizuje tak, aby to fungovalo.  

Vláda argumentuje v prospech novely aj tým, že podľa nej napĺňa princípy restoratívnej justície. V skutočnosti však už teraz väčšina trestných súdov odkazuje obete s nárokom na odškodnenie od páchateľov na civilný súd a novela s tým nič nerobí. Posledný pozmeňujúci návrh to trochu mení (pri menej závažných trestných činoch, tzv. prečinoch, bude možné upustiť od potrestania iba v prípade, že páchateľ nahradí škodu, resp. uzatvorí s poškodeným dohodu o jej vyrovnaní, pozn.). Potom aká restorácia?  

Postavenie poškodených u nás je historicky čudné. Poškodení v tomto teraz prakticky nemajú žiadne oprávnenia. Môžu si uplatniť nárok na náhradu škody, môžu vypovedať, chodiť na pojednávanie a môžu sa odvolať proti výroku o nahradení škody. Je to úplná hmla, nie sú to žiadne reálne oprávnenia. Áno, musím kriticky povedať do radcov sudcov, že si zľahčujú tú adhéznu časť trestného konania (tzv. adhézna časť sa týka práve určenia a priznania odškodnenia, pozn. autora). Nepochopiteľne často sa stáva, že nejaká škoda síce je v trestnom konaní ustálená, pretože práve jej spôsobenie definuje kvalifikáciu skutku, ale na konci rozsudku sa dočítame, že poškodený sa má s touto škodou obrátiť na civilný súd. Je to nezmysel. Máme na to rozhodnutia, ale neviem, prečo sa to deje. Rovnaký problém je aj pri uplatňovaní nemajetkovej ujmy. Nerozumiem tomu, pretože tie civilné súdy, ktoré potom rozhodujú, nemajú čo iné dokazovať ako to, čo dokazoval v rámci adhézneho konania trestný súd. 

Nevypovedá to potom o tom, že komunikácia dôvodov noviel navonok je neúprimná?

Neviem, či je neúprimná. Myslím si, že restorácia v nich mala byť lepšie zachytená. Zachytila som debaty, že to sa bude riešiť neskôr. Áno, potom je otázka, že sa to teraz nemalo nahryznúť a malo sa sústrediť na tie tresty a restoratívnu justíciu urobiť poriadne v nejakej inej novele. Pretože alternatívne tresty, to nie je restorácia. Restorácia je o tom, že kladieme dôraz na to, aby sa primárne pracovalo s páchateľom a poškodeným, aby bol uspokojený finančne, materiálne alebo morálne, napríklad ospravedlnením. V západných demokratických systémoch to funguje aj tak, že poškodení chodia za páchateľmi do väzenia a rozprávajú sa. Predkladateľ noviel niečo nahryzol, ale je tam ešte čo robiť.

Je tam trochu z restoratívnej justície, je tam trochu zo zmierňovanie trestov za drogy. Popri tom však však výrazne znižujú trestné sadzby, menia premlčacie lehoty a zvyšuje transparentnosť a kontrolovateľnosť prípravného konania vrátane vzťahov so spolupracujúcimi osobami. Nie je to signál, že v skutočnosti išlo o politickú objednávku ľudí, ktorí sú trestne stíhaní?

Neviem, kto sa rozhodol a prečo sa rozhodol takto. Ale z toho, čo a ako komunikuje minister spravodlivosti, tak si myslím, oni idú cez tú prizmu toho, na čo systematicky poukazujú už tri roky – rozhodnutia Ústavného súdu o porušovaní ľudských práv. Uchopili to v nejakom objeme. Ako sa k tomu dostali tí poškodení a tie ostatné veci, to neviem.

Svedčí tá nekompletnosť o neúprimnosti zámerov? Lebo niekto môže namietať, že ak by bol záujem riešiť postavenie poškodených úprimný, bol by riešený komplexne.

Ako som povedala, neviem, či je to neúprimnosť alebo iba šité horúcou ihlou alebo z každého niečo. Ale aby sa to nevytratilo, faktom je, že sú tam veci v prospech poškodených, zlepšujú sa podmienky na ukladanie alternatívnych trestov a tak ďalej. 

Poďme k druhej, hoci nepriamo súvisiacej téme. Pred rozhovorom som vás požiadal, že sa chcem rozprávať aj o konkrétnom trestnom prípade, ktorý ste riešili ako členka odvolacieho trojčlenného senátu na Krajskom súde v Bratislave.