V minulotýždňovom newslettri som písal, že Špecializovaný trestný súd zverejnil rozpis pohotovostných služieb sudcov na ďalší kvartál (sú na ňom tí sudcovia, ktorí rozhodujú o vzatí obvinených do väzby, resp. ich prepustení zo zadržania, odpočúvaní, sledovaní a iných neodkladných invazívnych nástrojoch trestného konania).
Istý čas (pravdepodobne len dva alebo tri týždne) tento rok totiž nebol zverejnený rozpis služieb na prvý štvrťrok.
Pre úplnosť treba dodať, že žiaden zákon explicitne neprikazuje súdom zverejňovať pohotovostné služby, ale na druhej strane, ide o zvyk a žiaden zákon tomu ani vyslovene nebráni, čiže ak by tieto rozpisy neboli automaticky zverejňované, naďalej by boli prístupné komukoľvek na základe individuálnej žiadosti.
Medzičasom mi k nezverejňovaniu rozpisov poskytol stanovisko predseda Špecializovaného trestného súdu sudca Ján Hrubala. Vysvetľuje v ňom, že nezverejnenie rozpisu začiatkom tohto roka bolo dôsledkom nedorozumenia.
Dokument s rozpisom totiž obsahuje aj telefónne čísla službukonajúcich sudcov. Určené sú pre policajtov a pracovníkov iných orgánov presadzovania práva, ktorí sa potrebujú s konkrétnym sudcom v službe spojiť. V niektorých prípadoch išlo o súkromné telefónne čísla sudcov. Hrubala vysvetľuje, že asistentke dal pokyn, aby tieto telefónne čísla v dokumente anonymizovala. „Zrejme to bolo ňou vyložené ako pokyn k nezverejneniu rozpisu,“ uvádza Hrubala.
Stanovisko teda prináša pozitívne zistenie – nezverejňovanie rozpisu začiatkom tohto roka nebolo zámerné, po vyjasnení situácie bol dokument opäť zavesený na webstránku súdu a takto bude vedenie súdu postupovať aj pri rozpisoch na ďalšie štvrťroky.
Predseda súdu Hrubala v stanovisku zároveň priznáva, že sám patrí „k skupine sudcov, ktorá anonymitu službukonajúcich sudcov chce zachovať v čo najväčšej miere – už len preto, že vo verejnosti pretrvávajú, podľa môjho názoru umelo vyvolané podozrenia o ‚výbere službukonajúcich (sudcov)‘, ktorí sú vo väčšej miere ochotní vychádzať v ústrety orgánom činným v trestnom konaní“. Kým sa nezmení zákon, pohotovostné služby budú napriek osobným preferenciám sudcov naďalej zverejňovať, vyplýva zo stanoviska.
Aké mám obavy z nezverejňovania
Takúto zmenu zákona mala nedávno zvažovať aj pracovná skupina na tzv. obnovu dôvery v právny štát, ktorú zriadil premiér Eduard Heger vlani v reakcii na údajnú vojnu medzi orgánmi presadzovania práva.
Našťastie, nie je známy žiaden hmatateľný výstup z činnosti pracovnej skupiny. Áno, podľa mňa našťastie – pretože mám obavy zo zmeny zákona, podľa ktorej by sa z pohotovostných služieb stali neverejné informácie. Vidím v tom typický príklad prístupu security through obscurity (bezpečnosť založená na utajení, resp. neznalosti útočníka).
Nemyslím si, že by to v skutočnosti predišlo podozreniam, že polícia, prokurátora alebo niektorá z tajných služieb zámerne odkladá vznesenie obvinenia, zadržanie podozrivej osoby a podanie návrhu na jej vzatie do väzby, prípade návrhu na vydanie zatýkacieho rozkaz alebo návrhu na vydanie súhlasu s odpočúvaním na ten-ktorý deň, v ktorom má služba sudca, ktorého pracovníci toho-ktorého orgánu presadzovania práva považujú za „viac ochotného vychádzať im v ústrety“.
Práve naopak. Tieto pochybnosti by to iba zavrelo za oponu. „Utajovanie je vírus, ktorý vyvoláva nákazu nazývanú zneužívanie moci. Transparentnosť je jediný liek,“ znie jedno z mojich obľúbených vyjadrení publicistu Glenna Greenwalda z knihy Nikto sa neskryje, ktoré napísal aj na adresu utajených rozhodovacích procesov amerických súdov o odpočúvaní.
Naspäť k znepokojeniu. Ak sa z rozpisov služieb stane neverejný dokument, vytvorí to informačnú asymetriu, pretože pracovníci orgánov presadzovania práva sa k týmto informáciám dostanú naďalej neformálne. Špeciálne to podľa mňa platí pre menšie súdy, ale tiež pre špecializovaný súd, ktorý zdieľa so špeciálnou prokuratúrou tú istú budovu.
Navyše, prípadné nezverejňovanie rozpisov by vytvorilo priestor na zložitejšie odhaliteľné zmeny v ňom. Keď sa doteraz rozhodovalo o väzbe, obhajcovia, ale aj novinári si v rozpise služieb pozreli, kto zo sudcov má mať službu a v prípade, že nakoniec v tom-ktorom prípade rozhodoval iný sudca, mohli klásť súdu, prokurátorovi a obhajobe otázky, kedy a prečo k takej zmene došlo. Ak by verejnosť nemala prístup k rozpisom služieb, bola by takáto konfrontácia zložitejšia, pretože známa by bola iba identita sudcu, ktorý reálne v daný deň rozhodoval, ale už by nebolo známe, či mal pôvodne rozhodovať alebo bol náhle vymenený a z akého dôvodu.
Nie je to iba o „ústretovosti“
V skutočnosti ani nemusí ísť o ústretovosť, resp. vedomú ochotu sudcov vyhovieť návrhom, ktoré im prichádzajú (hoci to nepovažujem za nereálne).
Stačí, že policajti a prokurátori majú prečítanú rozhodovaciu prax toho-ktorého službukonajúceho sudcu, vedia, že prvý sudca určitý aspekt prípadu posúdi inak (napríklad prísnejšie) alebo dá dôraz na niečo konkrétne oproti druhému kolegovi sudcovi, a tak s určitou (významnou) mierou pravdepodobnosti vedia predpokladať, že prvý sudca im obvineného vezme do väzby (vydá súhlas s odpočúvaním, zatýkací rozkaz atď.) a druhý by im ho prepustil zo zadržania.
To, že medzi jednotlivými sudcami môžu byť výrazné rozdiely v rozhodovaní o invazívnych nástrojoch, je jednoducho fakt. Pred deviatimi rokmi som robil podrobnú analýzu rozhodovacej činnosti súdov v rokoch 2009 až 2012 vo vzťahu k schvaľovaniu informačno-technických prostriedkov, pod čím si treba predstaviť spravidla odpočúvanie telefónu alebo priestorové nahrávanie (kancelárie, auta a pod.). Výsledky ukázali, že medzi jednotlivými súdmi, ale i sudcami na tom istom súde sú veľmi výrazné rozdiely v počte pozitívnych a negatívnych rozhodnutí o odpočúvaniach.
Jasné, dá sa to vysvetliť rôzne, napríklad tak, že kvalita práce jednotlivých orgánov presadzovania práva sa naprieč Slovenskom líši (čo je pravda), že niektoré orgány presadzovania práva môžu byť pri odpočúvaní úspešnejšie než iné, lebo majú lepší cit pre odhad situácie, v ktorej ich nasadiť a tak to vedia lepšie podložiť než ich kolegovia z iných orgánov (čo je tiež pravda), ale jednoducho sa to dá vysvetliť aj tak, že sú sudcovia, ktorí návrhy posudzujú kritickejšie než iní.
Vôbec za tým nemusí byť žiaden zlý úmysel či sprisahanie, ale pokojne iba nedostatok sudcov, resp. zlá organizácia. Napríklad som to vnímal na Krajskom súde v Bratislave, kde bol (a pravdepodobne dodnes je) pretlak takýchto podaní, lebo je príslušným súdom pre väčšinu podaní SIS.
Z toho času pred deviatimi rokmi mi utkvel v pamäti jediný konkrétny údaj: kým na Krajskom súde v Bratislave pôsobili sudcovia, ktorí za štyri roky rozhodovania neodmietli jedinú žiadosť o odpočúvanie, jednu jedinú, tak napríklad bývalý sudca Krajského súdu v Žiline Martin Bargel (pôsobiaci teraz na Najvyššom súde SR) odsúhlasil v priemere iba každé druhé zažiadané odpočúvanie. Vysvetlenie som vtedy videl práve v počte prípadov, o ktorých tieto súdy rozhodujú a teda čase, ktorý má sudca v priemere na jednu takúto žiadosť o odpočúvanie.
