Ráno si otvoríte e-mailovú schránku a nájdete v nej správu zo súdu. Spozorniete, pretože nič odtiaľ nečakáte. Otvoríte si ju.
V správe sa píše, že pred pár dňami ste súd požiadali o poskytnutie rozsudku. Ale o ničom takom neviete. Napäto otvárate priložený rozsudok a začítate sa doň, aby ste pochopili, prečo vám ho posielajú.
Je anonymizovaný, teda sú z neho vymazané osobné a iné citlivé údaje, ale aj tak príde po chvíľke čítania znechutenie, pretože sú tam prepisy svedeckých výpovedí, ktoré farbisto opisujú priebeh vraždy alebo znásilnenia.
Prekvapenie na obidvoch stranách
Nerozumiete, prečo ste takú správu dostali, súdu preto odpovedáte s vyčítavými otázkami. No ani na súde nerozumejú, čo im vyčítate. V ich evidencii sa totiž píše, že práve z vašej e-mailovej adresy a pod vaším menom prišla pred pár dňami žiadosť o zaslanie práve tohto rozsudku.
Po krátkom vysvetľovaní sa ukáže, že niekto cudzí požiadal o sprístupnenie rozsudku na vašu e-mailovú adresu, aby vás znechutil či šokoval rozsudkom s explicitnými opismi obzvlášť zavrhnutiahodného trestného činu.
Takúto situáciu nedávno zažili na Okresnom súde Žilina.
„Z komunikácie s rozhorčeným adresátom sme zistili, že on nič nežiadal a niekto ho takto zahlcuje. Neznáma osoba jednoducho zašle žiadosť pod iným menom a súdy posielajú nič netušiacemu človeku anonymizované rozsudky vo vzťahu k určitému trestnému činu, ktorého spáchanie vyvoláva veľký morálny odpor,“ vysvetľuje podpredseda súdu Vladimír Kozáčik. Iný podobný prípad zatiaľ nie je známy.
Krátko nevybavovali e-maily
Tento článok nie je návod, ako robiť zlomyseľnosti nepriateľom.
Iba ilustruje, že právo na prístup k informáciám je krehké a takýto ojedinelý prípad pravdepodobného kybernetického šikanovania môže viesť ku kritickejšiemu posudzovaniu všetkých žiadostí o informácie vrátane tých spoločensky prospešných.
Napríklad v Žiline to spôsobilo, že okresný súd chvíľu nechcel vybavovať e-mailové žiadosti a nástojil na tom, aby ich odosielatelia poslali listom, teda napísané na papieri alebo s elektronickým podpisom cez štátne elektronické schránky na webe Slovensko.sk. Takýto postup bol nezákonný, ale už ide všetko po starom a na poskytnutie rozsudku či inej informácie zo súdu stačí napísať e-mail.
O tomto prípade som sa dozvedel, keď som nedávno podal rutinnú žiadosť o poskytnutie súdnych rozhodnutí. Okresný súd Žilina mi ich najprv neposkytol a nástojil na papierovej žiadosti alebo elektronickom podpise. Po upozornení, že by to bolo nezákonné, súd postoj prehodnotil, ospravedlnil sa a súdne rozhodnutia sprístupnil.
Podpredseda súdu sudca Kozáčik uznal, že pochybili, ale z jeho stanoviska vyplýva, že nešlo o úmysel, ale nedorozumenie.
Hlavným dôvodom je okrem spomínaného prípadu to, že súd čelí viacerým žalobám nespokojných odsúdených v súvislosti s poskytnutím anonymizovaných trestných rozsudkov – z rozhodnutí sú síce vymazané osobné údaje alebo iné podrobnosti, ale v niektorých prípadoch sa dá z kontextu dovtípiť, kto konkrétne bol rozsudkom odsúdený a títo odsúdení potom žalujú súd, že došlo k neoprávnenému zverejneniu ich osobných údajov.
Netreba sa preukazovať
Zákon o slobodnom prístupe k informáciám vyslovene umožňuje požiadať o informácie obyčajným e-mailom a zároveň káže, aby v ňom žiadateľ uviedol svoje meno, bydlisko a adresu, na ktorú žiada požadované informácie sprístupniť. Identitu však netreba preukázať.
Úradníci si síce v registri obyvateľov môžu overiť, či človek pod takým menom na uvedenej adrese žije, ale ani zistenie, že áno, nevylučuje, že e-mailovú žiadosť s reálnymi údajmi posiela niekto iný. Existujú totiž jednoduché online nástroje, cez ktoré sa dá poslať e-mailová správa tak, aby vyzerala, že prichádza z cudzej adresy.
Ak by bola žiadosť o informácie elektronicky podpísaná a poslaná cez štátny web Slovensko.sk, vydávať sa za niekoho iného by nebolo možné, pretože na elektronické podpísanie žiadosti a jej poslanie cez schránku na Slovensko.sk treba čipový občiansky preukaz a dva rôzne kódy. Papierovú žiadosť zas treba vlastnoručne podpísať.
Táto príhoda viedla k výmene názorov medzi niektorými slovenskými sudcami, do ktorej bol zapojený aj autor tohto článku. Objavil sa v nej i nápad na úpravu zákona o slobodnom prístupe k informáciám tak, aby sa vyžadovalo riadne podpísanie žiadosti – či už elektronicky, alebo vlastnoručným podpisom.
Podobné snahy sa objavili už v minulosti a dokonca viedli k zmene zákona tak, aby nič také nebolo možné. Zákon o fungovaní štátnych elektronických schránok z roku 2013 to totiž pôvodne nevylučoval.
Už krátko po začiatku ich testovacej prevádzky sa to ukázalo ako problém, a preto parlament ešte pred ostrým spustením v roku 2016 zákonom vylúčil, aby sa informácie sprístupňovali iba cez schránky na Slovensko.sk.
Nie je to dobrý nápad
Existovalo na to niekoľko dobrých dôvodov a viaceré platia dodnes. Napríklad by hrozilo, že úrady by sa začali zdráhať vybavovať obyčajné e-mailové žiadosti o informácie a vysvetľovali by to práve potrebou identifikovať konkrétneho občana cez schránku na Slovensko.sk.
Ibaže tým by z procesu prístupu k informáciám vypadla veľká časť občanov, ktorá má a vie používať e-mail, ale nemá alebo nechce používať Slovensko.sk ani elektronický podpis.
V minulosti navyše neboli možnosti prístupu na Slovensko.sk také rozšírené. Kým v roku 2014 bolo v obehu asi 630-tisíc čipových občianskych preukazov, tak teraz je ich už 3,9 milióna kusov. Aktivovaných na to, aby sa s nimi dalo prihlásiť na Slovensko.sk, je 70 percent, čo sa zdá dosť, ale nanajvýš 550-tisíc ľudí s ním dokáže elektronicky podpísať žiadosť o informácie.
V pozadí diskusií o využívaní Slovensko.skpri poskytovaní informácií bola vždy obava, či pár individuálnych vypätých situácií neslúži iba ako zásterka na zmenu zákona, ktorá by v praxi sťažila prístup k informáciám väčšej mase ľudí. Aj ministerstvo spravodlivosti preto vždy presadzovalo zachovanie čo najmenej formalizovaného procesu žiadania o informácie.
„Bolo to na stole. Ale skonštatovalo sa, že výsada podávania žiadostí e-mailom, čo umožňuje anonymitu, prevažuje nad rizikom, že niekto zneužije vašu identitu. Ak sa to stane, máte na to nástroje. Trestné oznámenie pre neoprávnené nakladanie s osobnými údajmi alebo oprávnenia podľa GDPR a podobne,“ spomína Róbert Dobrovodský z Katedry občianskeho a obchodného práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity, ktorý v minulosti viedol pracovnú skupinu pre prípravu návrhu novely zákona o slobodnom prístupe k informáciám.
Povinné žiadosti cez dátové schránky nemajú ani v Českej republike, stačí e-mail, no treba doň napísať aj dátum narodenia, aby si úradníci mohli jednoduchšie overiť identitu žiadateľa.
Vláda Eduarda Hegera si síce dala do programu ambíciu vylepšiť zákon o slobodnom prístupe k informáciám, ale je pravdepodobné, že ani jej sa to nepodarí.
Na ministerstve spravodlivosti je už niekoľko rokov pripravená komplexná novela, ale jej presadenie je politicky citlivé, pretože minister musí hľadať kompromis medzi dvomi protichodnými záujmami a každý z nich reprezentujú ľudia, ktorí vedia narobiť hluk – na jednej strane novinári a mimovládne protikorupčné organizácie, ktoré žiadajú čo najširšie právo na informácie, na druhej strane verejné podniky a biznisové skupiny v ich pozadí, ktoré žiadajú čo najviac výnimiek do zákona.
Pri komplexnej zmene zákona sa zvyknú objavovať snahy poslancov o okliešťovanie práva na informácie a minister musí mať dostatočnú politickú podporu, aby tomu zabránil, alebo guráž na to, aby návrh zákona radšej z parlamentu stiahol.
