Advokát MICHAL MANDZÁK zastupuje obvinených a obžalovaných vo viacerých sledovaných kauzách. Niekoľko úspechov zaznamenal na Európskom súde pre ľudské práva, kde majú aj teraz jeho klienti prijaté sťažnosti na ďalšie konanie.
Napríklad prípad Mucha proti Slovenskej republike výrazne ovplyvnil podobu trestnej justície – sudcovia, ktorí ľahkovážne sformulujú rozsudok o schválení dohody o vine a treste, nesmú rozhodovať o spoluobvinených, ktorí sa k trestnej činnosti nepriznávajú.
Práve to bol dôvod, pre ktorý pred niekoľkými dňami päťčlenný dovolací senát Najvyššieho súdu zrušil doživotný trest pre Róberta Lališa, údajného bossa mafiánskej skupiny sýkorovcov.
Už pred siedmimi rokmi ten istý názor prezentoval senát vtedajšieho sudcu Najvyššieho súdu Štefana Harabina, ale väčšina stakeholderov ho spochybňovala. „Absurdné,“ reagoval vtedajší advokát Daniel Lipšic na premisu, že sudcovia, ktorí schvaľovali dohody o vine a treste by nemali dostatok nestrannosti súdiť nepriznávajúcich sa spoluobvinených. Dnes je z toho štandard. Ale trestné stíhanie sýkorovcov zbytočne stratilo sedem rokov.
„Na Slovensku sme v určitých prípadoch, v záujme akéhosi vyššieho princípu mravného, v záujme potrestania páchateľa za akúkoľvek cenu, problematické otázky zametali pod koberec. V záujme toho, aby pán Lališ alebo iní médiami označovaní kriminálnici boli potrestaní, sa spravodlivosť krivila. Sudcovia sa tomu podriaďovali len preto, aby neboli perzekvovaní za to, že si dovolili povedať, že aj údajný zločinec má právo na spravodlivý proces a musia byť zachované elementárne princípy,“ tvrdí M. Mandzák.
Teraz patrí k jeho najsledovanejším kauzám Mýtnik. Prípad, v ktorom stojí pred súdom podnikateľ Jozef Brhel st. V ére predchádzajúcich vlád Smeru mu bol pripisovaný veľký vplyv. Prokuratúra ho viní, že vtedy vraj skryto profitoval z dodávok údajne predražených analytických a kontrolných systémov finančnou správou. Vraj došlo k škode za viac než 45 miliónov eur, hoci ani obžaloba nepopiera, že štátu tieto systémy priniesli násobne vyššie dodatočné rozpočtové príjmy. Špecializovaný trestný súd v priebehu dvoch rokov pojednával tento prípad už takmer tridsať dní.
Obhajobe sa vo februári tento rok podarilo dokázať, že znalecký posudok obžaloby z roku 2021 nesedí. Znalec totiž súdu predložil cenník, z ktorých vraj vychádzal, tie sú však z roku 2023. Polícia preto už začala trestné stíhanie pre marenie spravodlivosti a podozrenie z nepravdivého znaleckého posudku. „Očakávam, že prokuratúra sa zariadi s ohľadom na to, že sme preukázali sfalšovanie cenníkov. Očakávam, že sa vysporiada s právnou kvalifikáciou skutku, ktorý teraz kvalifikuje ako porušovanie povinnosti pri správe cudzieho majetku. Ak bude trvať na tomto nezákonnom a sfalšovanom dôkaze, môže to podľa mňa nadobudnúť až trestnoprávny rozmer,“ tvrdí obhajca.
V rozhovore viackrát opakuje, že kauzu Mýtnik vníma ako politický proces, v ktorom boli dopredu označení vinníci a tomu sa podriadilo dokazovanie. Rovnako vníma aj kauzu Kaifáš, v ktorej bol protiprávne vzatý do väzby jeho kolega advokát Mareka Para. „Cítil som to tak, že sa vytvorila určitá skupina ľudí, ktorá v záujme domnelej spravodlivosti chcela stíhať oligarchov, vysokopostavených funkcionárov či politikov za každú cenu, hoci k tomu neboli dostatočné dôkazy.“
Vôbec prvýkrát hovorí o podozrení, že vyšetrovateľka kauzy Mýtnik Monika Barčáková klamala vo februárovej výpovedi pred súdom, pretože podľa obhajcu zamlčala neoficiálne kontakty s korunným svedkom prípadu – bývalým prezidentom finančnej správy Františkom Imreczem. Dokazujú to záznamy z odpočúvania kancelárií vyšetrovateľov NAKA a správy o eskortách F. Imreczeho z väzby. „Tu bola spolupracujúca osoba vytiahnutá z väznice a my nevieme, čo sa s ňou dialo,“ tvrdí M. Mandzák a vyslovuje podozrenie, že vyšetrovateľka tento čas využila, aby F. Imreczeho pripravila na oficiálny výsluch v kauze Mýtnik.
V rozhovore sa tiež vyjadruje k hodnoteniu zákonnosti benefitov, ktoré by mal Špecializovaný trestný súd vykonať podľa novely Trestného poriadku a varuje, že aj Mýtnik môže stretnúť podobný osud ako sýkorovcov – pretože súd sa neústupčivo odmietol obrátiť na Súdny dvor Európskej únie s dôležitou otázkou, či boli kľúčové dôkazy (bankové výpisy z cudziny) získané zákonne. „Na tom vidíte ten problém – máme tu pochybnosť, ale radšej ten problém posunieme na neskôr, radšej sa prikloníme k šedej zóne nezákonností. len preto, aby sme dosiahli želaný výsledok. Je to nepochopiteľné.“
Na začiatok pár aktuálnych otázok k iným kauzám, ktoré zastupujete. Pred niekoľkými dňami päťčlenný dovolací senát Najvyššieho súdu zrušil odsudzujúci rozsudok za sériu vrážd pre Róberta Lališa, prezývaného Kýbel, údajného bossa mafiánskej skupiny sýkorovcov. Prečo?
Pretože nebola rešpektovaná prezumpcia neviny. S kolegom Marekom Parom sme od začiatku upozorňovali, že systém, ktorý na Slovensku funguje v súvislosti so schvaľovaním dohôd o vine a treste nie je správny. Upozorňovali sme, že ním dochádza k porušovaniu prezumpcie neviny a je iba otázkou času, kedy rozsudky, ktoré tento mechanizmus vyprodukoval, budú vyhlásené za nezákonné, či už vnútroštátnym dovolacím senátom, Ústavným súdom alebo Európskym súdom pre ľudské práva.
Skúste však konkrétne vysvetliť, v čom spočíva chyba, ktorá bola dôvodom mimoriadneho zrušenia doživotného trestu pre pána Lališa.
Spočíva v tom, že sudcovia, ktorí v minulosti prijímali rozhodnutia ohľadom spolupáchateľov, či už vo forme obyčajného spolupáchateľstva, organizovanej alebo zločineckej skupiny (vážnejšie formy zločinného spolčenia, pozn. autora) môžu súdiť ostatných obžalovaných za ten istý skutok. Otázka znie, či tí sudcovia majú naďalej dostatok nestrannosti. Judikatúra ESĽP hovorí, že môžu súdiť aj ostatných spolupáchateľov, ale musia byť splnené viaceré kritéria. Ak som pochopil správne Špecializovaný trestný súd a zrušený Úrad špeciálnej prokuratúry, tak oni túto debatu zúžili na to, či je v rozsudku identita spolupáchateľov uvedená iniciálkami. No ten problém je oveľa, oveľa širší a myslím si, že sudcovia Špecializovaného trestného súdu, ale ani ostatných všeobecných súdov v tom nemajú doteraz jasno.
Aké sú tie kritéria?
Prvé základné kritérium je, že prísediaci sudcovia sa nemôžu podieľať na rozhodovaní o ďalších spolupáchateľoch. Ak sa raz podieľali na rozhodovaní, o ostatných obžalovaných z tej istej skupiny rozhodovať nesmú.
Hovoríte o sudcoch z ľudu, neprofesionálnych sudcoch, ktorí však na Špecializovanom trestnom súde nepôsobia a vystupujú iba v prípadoch vážnejšej kriminality na ostatných všeobecných súdoch.
Áno a preto toto ani nie je problém na Špecializovanom trestnom súde, ale iba ostatných všeobecných súdoch. Druhé kritérium, ktoré musí byť dodržané, že súd si pri novom spolupáchateľovi nesmie prevziať výsledky dokazovania z rozhodovania o predchádzajúcom. Žiadne listinné dôkazy, svedecké výpovede či znalecké posudky. Tretie kritérium je rešpektovanie prezumpcie neviny vo vzťahu k aktuálne súdenému spolupáchateľovi a ďalším účastníkom trestného činu, ktorí ešte neboli právoplatne odsúdení.
Čo to znamená v praxi?
Podľa štandardov Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie to znamená, že výrok rozsudku, ktorým sa schváli dohoda o vine a treste, prípadne sa príjme vyhlásenie o vine niektorého z obžalovaných, musí jasne definovať, že vina ostatných osôb je riešená v inom konaní a táto vina nebola zákonným spôsobom preukázaná. Jednoducho to musí odznieť, nie je to problém iniciálok.
Z perspektívy dnešného stavu to znie, akoby ste tu vysvetľovali úplne samozrejmosti, ale nie je to tak. Predchádzalo tomu niekoľko rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá ste zastupovali. Najprv ESĽP konštatoval, že došlo k porušeniu práv Pavla Muchu, pretože ho odsúdil senát Špecializovaného trestného súdu, ktorý predtým schvaľoval dohody s jeho priznávajúcimi sa spoluobžalovanými. Nasledovalo rozhodnutie v prípade Dávida Krátkeho, v ktorom konštatuje ESĽP ten istý problém. Bezprostredne potom dovolací senát Najvyššieho súdu obom bratom Krátkym zrušil doživotné tresty, čo znamená, že ich čaká nové súdne konanie. Nasledovalo rozhodnutie dovolacieho senátu o pánovi Lališovi. Všade bol problém, že obžalovaných súdili sudcovia, ktorí porušili prezumpciu ich neviny spôsobom, akým predtým rozhodovali o ich spoluobvinených. Zdá sa, že postupne ustálil štandard, že to tak nie je v poriadku. Vyplýva to aj z vašej praxe?
Čiastočne áno. Ale opätovne tu vidím problém, najmä v súvislosti s prijímaním vyhlásenia o vine. Ústavný súd si v najnovšom náleze (zo 7. decembra 2023, dostupný na webe súdu pod číslom III. ÚS 589/2023, pozn. autora) túto tému vysvetľuje po svojom, jeho právny názor je v príkrom rozpore s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-709/18, ktoré jednoznačne formulovalo kritéria, ktoré musia byť dodržané pri prijímaní vyhlásenia o vine a doktor Šamko (predseda trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave sudca Peter Šamko, pozn. autora) to na Právnych listoch dokonca propaguje, že áno, pri dohodách sa uplatňuje rozsudok ESĽP v prípade Mucha proti Slovenskej republike, ale pri vyhláseniach o vine nie. Myslím si, že do budúcnosti si zarábame na ďalšie problémy, ktoré budú predmetom konaní pred dovolacími senátmi Najvyššieho súdu, Súdnym dvorom EÚ alebo ESĽP.
Aby chápal aj laický divák a poslucháč, o čom sa tu rozprávame. Ide o situáciu, že v skupinovom prípade napríklad jeden z desiatich obžalovaných na začiatku hlavného pojednávania vyhlási, že je vinný a súd následne rozhodne, či vyhlásenie prijíma alebo nie, ak áno, vina tohto obžalovaného sa už nedokazuje. Odbornú verejnosť rozdeľuje otázka, či prijatím vyhlásenia o vine nedochádza k porušeniu prezumpcie neviny ostatných spoluobžalovaných v tej istej veci, ktorí sa nepriznávajú a obvinenie odmietajú. Vy hovoríte, že správnou praxou by malo byť, že senát vyhlásenie o vine neprijme, kým nerozhodne, či to, k čomu sa priznáva, je naozaj reálne, tak?
Áno alebo vyhlásenie o vine príjme, ale pod podmienkami, ktoré som spomenul. Musí tam jasne a vyslovene odznieť, že vina ostatných obžalovaných bude predmetom samostatného dokazovania, nie je preukázaná a bude riešená osobitným súdnym rozhodnutím. Jednoducho prijatie vyhlásenia o vine nesmie kontaminovať ostatných spoluobžalovaných.
Ibaže v prípade zločineckých skupín to bude delikátne, pretože často neviete rozsudok formulovať bez toho, aby ste do toho zahrnuli aj zvyšok údajnej partie.
Áno, v prípad zločineckých skupín to bude obťažnejšie, sudcovia zrejme budú opatrnejší a asi nebudú vyhlásenia o vine prijímať, ale v konaní zohľadnia tento postoj páchateľov. Teraz sa to však zväčša robilo šablónovito. No musím zároveň oceniť, že potom, čo bolo 28. mája 2020 prijaté uznesenie Súdneho dvora EÚ, ktoré sa vyslovene vzťahuje k uzneseniam o prijatí vyhlásenia o vine a toto konania inicioval slovenský Špecializovaný trestný súd, sme publikovali s kolegom Parom článok na Právnych listoch a už tri-štyri dni potom sudcovia všeobecných súdov začali ten právny názor Súdneho dvora EÚ aplikovať. Prekvapuje ma, že Špecializovaný trestný súd, niektoré okresné súdy, ale aj III. senát Ústavného súdu to ignorujú.
Som rád, že spomínate váš článok z roku 2020. Vy ste s Marekom Parom už v roku 2017 tento problém pomenovali, ale médiá i časť odbornej verejnosti sa vám takpovediac vysmiali. V roku 2017 došlo k opakovanému zrušeniu doživotného trestu pre pána Lališa senátom Štefana Harabina. Kritizoval to isté, čo v roku 2024, o sedem rokov neskôr, kritizuje dovolací senát Najvyššieho súdu. Advokát, neskorší špeciálny prokurátor, Daniel Lipšic vtedy vyhlásil, že ide o absurdnú premisu. Monika Tódová z Denníka N napísala, že rozhodol v prospech mafie, zaznievali výzvy na jeho stíhanie. Teraz tu pokojne debatujeme o tom, do akej miery je tento názor prijímaný, čo sa dá ešte zlepšiť, aby to dobre fungovalo, ale už vás nikto nezosmiešňuje, že je to nezmysel. Naopak, názor, že sudca je vylúčený, ak pri schvaľovaní dohody ľahkovážne formuluje rozsudok je asi už ustálený. Ako to celé spätne vnímate?
Prvý, kto povedal, obrazne, že cisár je nahý, bol práve Štefan Harabin. Vtedy som ešte pána Lališa nezastupoval, ale rozhodnutie senátu Š. Harabina sa ku mne už vtedy dostalo a bolo podrobne odôvodnené práve s ohľadom na aplikáciu práva Európskej únie, smernicu o posilnení niektorých aspektov prezumpcie neviny. Jednoducho, ak si to prečítal nezaujatý čitateľ s právnickým vzdelaním a minimálnou praxou, tak to bolo evidentné – tento stôl v štúdiu je sivý, tak nemôžem tvrdiť, že je biely alebo červený. Áno, môžem sa rozprávať o odtieni, či je slabo sivý alebo tmavo sivý.
Na Slovensku sme v určitých prípadoch, v záujme akéhosi vyššieho princípu mravného, v záujme potrestania páchateľa za akúkoľvek cenu, problematické otázky zametali pod koberec. V záujme toho, aby pán Lališ alebo iní médiami označovaní kriminálnici boli potrestaní, sa spravodlivosť krivila. Sudcovia sa tomu podriaďovali len preto, aby neboli perzekvovaní za to, že si dovolili povedať, že aj údajný zločinec má právo na spravodlivý proces a musia byť zachované elementárne princípy.
Áno, pán Lipšic to bral väčšinou s posmechom. Na Slovensku k tomu dokonca zasadalo trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu, nesprávne zjednotilo súdnu prax a najsmutnejšie na tom je, že aj Ústavný súd sa k tomu pridal a vždy sa odvolával na nesprávne zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia. Znamená to, že nezlyhal len Úrad špeciálnej prokuratúry, ale išlo o zlyhanie systému, zlyhal aj Špecializovaný trestný súd, Najvyšší súd, Ústavný súd a teraz iba zbierame plody týchto zlyhaní.
Pred siedmimi rokmi bola kritika tohto právneho názoru založená aj na kontroverznosti Štefana Harabina a ani ja nepopieram, že ako predseda Súdnej rady napáchal v justícii aj zlé veci. Myslíte si, že ak by v roku 2017 podobne kritické rozhodnutie k nestrannosti sudcov prijal iný senát Najvyššieho súdu, médiami obľúbený senát, tak by to celé dopadlo inak?
Nie som v tom nestranný a ani môj názor nie je, pretože sme s pánom Harabinom v priateľskom vzťahu. Môžete mať na neho všelijaký názor, ale myslím si, že toto rozhodnutie, v tom období, týkajúce sa takého prípadu, bol schopný prijať iba senát Š. Harabina.
Písal som o tomto prípade, že tu môže vzniknúť paradox. Stratili sme sedem rokov. Tí, ktorí sa pred siedmimi rokmi usilovali o čo najskoršie odsúdenie a potrestanie pána Lališa, argumentovali nastolením spravodlivosti. Ospravedlňovali tým aj svoju neústupčivosť pri názore o nestrannosti senátu Špecializovaného trestného súdu. Paradoxne nás to môže doviesť k nespravodlivosti, pretože teraz sa potvrdilo, že sudcovia neboli nestranní, pána Lališa čaká nové súdne konanie a v ňom si už svedkovia nemusia pamätať na všetky podstatné skutočnosti. Čo si o tom myslíte?
V tomto prípade vidím začiatok toho, čo sa naplno prejavilo za vlády Igora Matoviča. Ak sa raz vyberiete na cestu nezákonnosti, začnete uberať základné práva obžalovaným, nasmerujete ten vývoj inam. Idete po šikmej ploche a neviete to dostať naspäť na cestu zákonnosti a spravodlivosti. Ak sa poprie základné právo akým je právo na nezávislý a nestranný súd, čo bolo aj v prípade pána Lališa a ďalších osôb, ktoré boli takto nespravodlivo odsúdené, tak ten súd je iba imitáciou trestného konania, je to imitácia spravodlivosti, všetko je to iba navonok. Aj v 50. rokoch prebiehali súdne konania, ale neboli spravodlivé.
Vidím isté paralely medzi situáciou v rokoch 2017 a 2018 pri debate o nestrannosti sudcov v prípade pána Lališa a medzi verejným diškurzom po roku 2020. Vtedy tiež zaznievali odborné argumenty obhajcov, ktoré poukazovali na porušovanie prezumpcie neviny, práva na obhajobu. Tiež boli systematicky podceňované a zosmiešňované. Začalo to výhradami k tomu, že obvinení nedostávali celý spis na preštudovanie a končilo sofistikovanými otázkami aké sa objavili v kauze Mýtnik, kde sa senát odmietol obrátiť na Súdny dvor EÚ, hoci išlo o relevantné otázky pre konanie a zodpovedať ich mohol iba Súdny dvor EÚ, čo v budúcnosti pravdepodobne bude vytknuté odvolacím alebo dovolacím súdom. Vidíte v tom aj vy paralely?
Vidím ich. Kauza Mýtnik je dobrý príklad, pretože je to kauza, ktorá má evidentné známky politického procesu.
Ale potom je tu podotázka – znamená to, že o päť až sedem rokov môžeme pri niektorých exponovaných prípadoch čakať podobné výsledky ako v prípade pána Lališa?
V kauze Mýtnik som presvedčený, že nebude musieť zasahovať ani dovolací senát. Nemyslím si, že už na úrovni Špecializovaného trestného súdu dôjde k náprave, ale predpokladám, že v rámci riadneho opravného prostriedku sa dočkáme oslobodzujúceho verdiktu. Nezákonnosťami je totiž ten prípad poznačený od samého začiatku.
Predseda senátu Ján Hrubala prijal obžalobu napriek tomu, že môjmu klientovi bolo evidentne upreté právo na preštudovanie spisu. Je preukázané, že bol práceneschopný, pretože bol sústavne jedenásť mesiacov v nemocnici pre obvinených. Jeho stav bol konštantne deklarovaný väzenským lekárom a aj po prepustení na slobodu jeho práceneschopnosť trvala. Oznámili sme 14. februára 2022, že klient ukončil práceneschopnosť a pán prokurátor nasledujúci deň 15. februára podal obžalobu a neumožnil nám preštudovať si spis. Ani len pár dní nám nedal. Aký legitímny cieľ tým sledoval? Mal zasiahnuť súd, ale nezasiahol, obžalobu prijal a doteraz sa k nepreštudovaniu spisu obžalovaným nevyjadril.
Druhé závažné a pre mňa dodnes nepredstaviteľné porušenie bolo inštalovanie pána sudcu Stieranku (Rastislav Stieranka, pozn. autora) do senátu samotným predsedom senátu, ktorý má tiež postavenie predsedu súdu. On si v podstate vytvoril svoj vlastný senát. V pôvodnom senáte, keď obžaloba došla na súd, bol tretím členom senátu pán sudca Šutka (Jozef Šutka, pozn. autora), ale v tom čase už bolo Súdnou radou schválené jeho preloženie na Najvyšší súd. Pán predseda súdu a senátu určil bez akéhokoľvek algoritmu náhradného sudcu, ktorý sa po odchode pána Šutku stal riadnym členom senátu. Ak by tam tento náhradný sudca inštalovaný nebol, tak v súlade s rozvrhom práce súdu by tam za tretieho člena senátu nastúpil iný sudca. Pán Hrubala reagoval, že on takto musí prerozdeľovať veci, pretože zohľadňuje pracovnú zaneprázdnenosť jednotlivých sudcov. Ale mnohé rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky, ktoré sú postupne prijímané aj našim Ústavnom súdom hovoria, že prerozdelenie vecí a pracovná záťaž sú tak vágne pojmy, že nemajú nič spoločné s transparentnosťou.
Tento článok je dostupný po registrácii.
Bezplatnou registráciou získate prístup k redakciou vybraným článkom a pravidelnému týždennému newsletteru.
