Advokát Peter Kubina: Policajti nie sú ako siskári, majú byť chránení pred vyhadzovom

Obhajca príslušníkov Národnej kriminálnej agentúry okolo vyšetrovateľa Jána Čurillu PETER KUBINA z advokátskej kancelárie Dentons v rozhovore vysvetľuje

• prečo sú z nich chránení oznamovatelia,
• prečo podali trestné oznámenie v kauze Rozuzlenie a neriešili tieto podozrenia vo vlastnom trestnom konaní ako súčasť obhajoby,
• či ministerstvo vnútra podľa neho môže na súde napadnúť rozhodnutia prokurátora o priznaní statusu chráneného oznamovateľa a čo by to urobilo s celou kauzou,
• prečo by vôbec mala byť takáto ochrana k dispozícii aj policajtom, ak ju nemajú príslušníci iných ozbrojených zborov,
• ako vníma zodpovednosť svojich klientov za okázalé policajné zásahy z uplynulých rokov,
• čo hovorí na niektoré chystané zmeny v Trestnom poriadku
• a či by mali byť dohody kajúcnikov transparentnejšie.

Prečo vaši klienti dostali status chránených oznamovateľov?

Oznámili trestnú činnosť, ktorú oni nemohli vyšetrovať, pretože bola namierená proti nim. To je možno aj odpoveď na otázku, že či by policajti mali mať alebo nemali mať ochranu. Treba rozlišovať, či je to trestná činnosť, ktorú policajt zistí z nejakého zdroja, z trestného oznámenia alebo z operatívnych zdrojov, ale nijako sa ho netýka. Túto trestnú činnosť začne vyšetrovať alebo ju postúpi kompetentným príslušným policajtom na vyšetrenie. 

A potom je tu trestná činnosť, v ktorej je policajt sám obeťou, lebo voči nemu tá trestná činnosť smeruje. V tom prípade ju, samozrejme, vyšetrovať nemôže, už len preto, že je zaujatý pre pomer k veci. V takýchto prípadoch má právo, ale v niektorých prípadoch aj povinnosť oznámiť túto trestnú činnosť a potom následne o nej vypovedať ako svedok. V našom prípade išlo o podozrenia z trestnej činnosti, ktoré síce nadobudli pri svojej práci, avšak nemohli ich sami vyšetrovať, pretože sa týkali ich samotných. V tejto situácii preto vypovedali ako svedkovia a podali trestné oznámenie. Väčšina z týchto podozrení sa týka kauzy Rozuzlenie.

Ochrana im bola poskytnutá na základe výpovedí proti osobám alebo proti záujmom osôb, ktoré sa im aj verejne vyhrážali, že v prípade, ak sa po voľbách dostanú k moci, tak s nimi zatočia, vyhodia ich, zbavia ich výsluhových dôchodkov a podobne.

Naprieč názorovým spektrom sa diskutuje práve o tom, či by policajti vôbec mali mať túto ochranu. Rozdiel teda vidíte v tom, či ide o trestnú činnosť, o ktorej sa dozvedia, ale nesmeruje proti nim, alebo o takú, ktorá smeruje proti nim.

Áno, v tom je ten rozdiel. Systém ochrany oznamovateľov nie je náš národný vynález, ale ide o implementáciu smernice Európskej únie. Táto smernica neustanovuje žiadne výnimky, na základe ktorých by sa tá ochrana nemala vzťahovať na policajtov.

Je tam jedna výnimka, ktorá sa týka národnej bezpečnosti a to obstarávania v utajenom režime. Ak by napríklad oznamovateľ oznamoval korupciu pri obstarávaní odpočúvacích systémov, tak môže byť z tejto smernice vyňatý. Inak sa však vzťahuje na všetkých štátnych zamestnancov. A aj slovenský zákon tomuto zodpovedá, preto je obmedzená jeho pôsobnosť napríklad v prípade príslušníkov SIS, Vojenského spravodajstva alebo NBÚ. Nikto ale nie je zo zákona vyňatý úplne a policajti zároveň nie sú súčasťou žiadnej takéto výnimky.

Asi hovoríte o článku tri smernice, kde sa okrem výnimky týkajúcej sa národnej bezpečnosti a utajovaných skutočností nachádza aj táto: „Touto smernicou nie je dotknuté uplatňovanie práva Únie, ani vnútroštátneho práva týkajúce sa pravidiel trestného konania.“ Nie je práve toto výnimka, ktorá podporuje naratív druhého názorového spektra, že ak sa vyšetrovatelia niečo v rámci trestného konania dozvedia o trestnej činnosti a oznámia ju, tak sa na nich táto ochrana nevzťahuje?

Myslím, že to tak nie je. Tam sa píše o pravidlách trestného konania a to je niečo iné. Táto výnimka nehovorí o osobnom alebo personálnom rozsahu pôsobnosti smernice, ale o vecnej. Smernica tým chce povedať to, že nezasahuje do toho, ako si štát upraví trestný poriadok pre prípad oznamovania trestnej činnosti a začatia trestného konania. Ani to neznamená zúženie personálneho rozsahu, že na ktorých zamestnancov alebo osoby by sa smernica nemala vzťahovať vôbec.

My ako kancelária zastupujeme aj ďalších oznamovateľov, ktorých mená a tváre nie sú známe, a môžem na základe skúseností s doterajším uplatňovaním toho zákona povedať, že veľká väčšina prípadov whisteblowingu pochádza z verejného sektora. Vyňatie nejakej veľkej skupiny štátnych zamestnancov spod režimu ochrany by túto ochranu znefunkčnilo.

Veľa sa v reakcii na podania vašich klientov debatuje o zmene zákona o whisteblowingu. Zaznievajú aj názory, že policajti by z neho mali byť vyňatí. Vy ste už spomínali príslušníkov SIS, Vojenského spravodajstva a NBÚ, ktorí z neho nie sú vyňatí úplne, ale sú vyňatí zo siedmeho paragrafu a to je práve tá podstatná ochrana pri preradení alebo prepustení.

Áno, sú vyňatí aj z paragrafu 7 aj z 12. Oni sú vyňatí takmer z celého zákona, okrem tých paragrafov, ktoré hovoria o interných mechanizmoch nahlasovania.

Nie sú však potom úvahy o vyňatí policajtov spod zákona o whistleblowingu správne? Nie je postavenie policajtov podobné ako postavenie príslušníkov iných ozbrojených zborov?  Dokonca aj ich personálny vzťah upravuje podobný zákon.

Nie je. Keď si pozrieme dôvodovú správu, tak je tam veľmi zaujímavo zdôvodnené to, že prečo sú z neho vyňaté práve tieto orgány (SIS, VS, NBÚ, pozn.). Ten dôvod je jasný z ich postavenia v systéme štátnych orgánov na Slovensku, aj v režime ich práce, keďže pracujú v utajenom režime. Preto by bolo v rozpore s ochranou utajovaných skutočností, ak by sa tieto veci mali oznamovať a byť ešte chránené mimo interného rámca. Je to vlastne riešením konfliktu medzi dvoma záujmami – záujem na predchádzaní protispoločenskej činnosti a na ochrane oznamovateľov, a na druhej strane záujem na ochrane utajovaných skutočností.

Je to zároveň odôvodnené aj tým, že všetky tieto orgány fungujú pod kontrolou parlamentu. O efektívnosti tej kontroly sa môžeme baviť. Ja si myslím, že o žiadnu reálnu kontrolu nejde, ale práve týmto bolo odôvodnené vyňatie príslušníkov SIS, Vojenského spravodajstva a NBÚ z pôsobnosti toho zákona. Na Policajný zbor sa však žiaden z týchto dôvodov nevzťahuje.

Ani to, že do určitej miery je činnosť vyšetrovateľov, minimálne v operatívnej rovine, utajená?

Ale to je činnosť operatívcov, nie vyšetrovateľov. Činnosť spravodajských služieb a NBÚ je v utajenom režime ako celok, zatiaľ čo polícia realizuje v utajenom režime len veľmi úzky okruh svojich činností. Hlavný dôvod zákonnej výnimky však bol ten, že sú pod kontrolou Národnej rady. Polícia ale nie je pod kontrolou Národnej rady. Vývoj diskusie o novele však bude zaujímavé sledovať, lebo tí, ktorí idú zákon teraz meniť, za neho do nohy hlasovali v čase, keď bol prijatý v jeho súčasnom znení. Ja som sám zvedavý na to, ako v novele bude riešená otázka retroaktivity a súlad so smernicou.

Člen Súdnej rady Peter Šamko, s odkazom na rozhodnutie jeho senátu v kauze vášho klienta Borisa Beňu, hovorí, že podľa neho to po správnosti malo byť tak, že by vaši klienti okolo Jána Čurillu mali o veciach týkajúcich sa Rozuzlenia vypovedať v konaní, v ktorom sú sami stíhaní – podľa Šamka je to totiž ich obrana voči skutkom, za ktorí sú stíhaní. Predpokladám, že s týmto nesúhlasíte. Prečo?

Lebo to je vec obhajoby, že akým spôsobom tieto veci namieta. Pokiaľ ma pamäť neklame, tak nejaké čiastkové trestné oznámenia boli podané aj v rámci trestného stíhania vedeného voči nim. Myslím, že to sa týkalo krivej výpovede svedka Kaľavského a s týmto oznámením bolo naložené tak, ako naznačuje pán sudca Šamko. Ale keď spomíname rozhodnutie v prípade Borisa Beňu, tak tam išlo o niečo iné – stíhanie za krivú výpoveď realizované predtým, ako bola pravdivosť a vierohodnosť tejto výpovede právoplatne preverená v trestnom konaní, v ktorom pôvodne odznela. 

Ak niekto proti mne vypovedá ako svedok a ja dám na neho trestné oznámenie za krivú výpoveď, tak vtedy, a iba vtedy, sa to hodnotí ako súčasť obhajoby a malo by to byť zahrnuté do trestného spisu, v ktorom výpoveď bola urobená, ale stíhať sa to môže až v čase, keď sa v tom pôvodnom konaní preukáže, že išlo o krivú výpoveď. V kauze Rozuzlenie však nejde o to, že by niekto krivo vypovedal proti vyšetrovateľom v trestnom konaní. Tam ide o ďaleko širší rozsah vecí – organizované zneužívanie právomocí štátnych orgánov a osôb konajúcich v ich mene.

Rozumiem, ale pointa Rozuzlenia má byť v tom, že vraj existovala nejaká iná skupina, ktorá mala motív stíhať vašich klientov a to aj na základe vyfabrikovaných dôkazov. Ono to vyzerá ako súčasť obhajoby.

Na prvý pohľad možno áno. Teraz si predstavte, že máte vedomosť o tom, že toto vaše stíhanie je výsledkom nejakej trestnej činnosti, ktorú zosnovala nejaká skupina, ktorá je za tým a orgány, ktoré to stíhanie vedú, sú akoby ramenami tejto skupiny. A teraz vy im poviete, že tak vy sami seba vyšetrujte? Takto to nejde. Ten prípad Borisa Beňu a Ľudovíta Makóa, na ktorý sa odvoláva aj pán sudca Šamko, sa týka špecificky a len stíhania za krivú výpoveď.

Rozhodnutie senátu pána sudcu Šamka a sudkyne prvostupňového súdu, ktorá ich tiež nevzala do väzby, spočíva práve v určení hraníc medzi trestným stíhaním, v ktorom bola tá výpoveď svedkom urobená, a trestným stíhaním svedka za krivú výpoveď. Tam musí byť logická nadväznosť a nemôže sa stať, že v jednom konaní je tá výpoveď považovaná za pravdivú a pracuje sa s ňou ako s dôkazom, a paralelne sa vedie iné trestné stíhanie, kde je ten svedok stíhaný za to, že tá výpoveď je nepravdivá. 

Nie každé oznámenie vedie k tomu, že je oznamovateľovi poskytnutá ochrana. Či je jeho obsah dostatočne vážny na poskytnutie ochrany zvyčajne posudzuje prokuratúra alebo inšpektorát práce. Koaliční politici sa sťažujú, že opatrenie o priznaní statusu chráneného oznamovateľa nie je preskúmateľné. Súhlasíte?