Systémový deficit v ochrane párov rovnakého pohlavia
Ústavný súd SR v pondelok 5. októbra zverejnil odôvodnenie rozhodnutia (PL. ÚS 5/2024), ktorým nevyhovel návrhu skupiny 33 poslancov, ktorí sa domáhali zrovnoprávnenia zväzkov párov rovnakého pohlavia v rôznych životných situáciách.
Výrok rozhodnutia je známy už dva týždne, súd o ňom informoval tlačovou správou. Žiaden ústavný sudca k rozhodnutiu nepripojil odlišné stanovisko, čo pravdepodobne súvisí s kompromisne znejúcou argumentáciou v odôvodnení.
Ústavný súd SR síce nevyhlásil žiadne z preskúmavaných ustanovení Občianskeho zákonníka, zákona o rodine, zákona o sociálnom poistení ani zákona o kompenzáciách ťažkého zdravotného postihnutia za protiústavné, v odôvodnení však skonštatoval, že „súčasný právny stav vykazuje systémový deficit ochrany rodinného života párov rovnakého pohlavia“ (bod 68).
Výrok a odôvodnenie teda akoby nekorešpondovali, vysvetlenie sa však skrýva v tom, ako Ústavný súd SR vníma svoju úlohu v podobných prípadoch.
Vláda navrhla poslaneckému návrhu nevyhovieť. Podľa nej „slovenská spoločnosť s dlhodobou tradíciou dlhodobo odmieta formálne uznanie kohabitujúcich partnerov zo strany štátu“ (bod 14).
Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) v prípade Fedotova proti Rusku, podľa ktorého musia štáty páry rovnakého pohlavia právne uznať a chrániť, označila za „súdny aktivizmus“ (bod 23).
Hoci Rusko v čase vydania tohto rozsudku ESĽP už nebolo členom Rady Európy, závery rozsudku Ústavný súd SR považoval „za relevantné minimálne z interpretačného hľadiska“ (bod 50).
Ten, kto pomenúva medzery
Ťažiskom nálezu Ústavného súdu SR sú body 53 až 55. Súd v nich pripustil, že jeho postavenie a postavenie zákonodarcu sa „môže niekedy javiť ako konkurenčné“ (bod 53).
Svoju úlohu však vymedzil tak, že „na najvyššej vnútroštátnej úrovni analyzuje relevantné právne a faktické skutočnosti, ako aj doktrinálne hľadiská a na základe nich poskytuje výklad ústavy a medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky“ (tamtiež).
Súčasťou tejto úlohy môže byť podľa súdu aj „zhodnotenie existujúceho právneho stavu alebo pomenovanie ústavných limitov a základných požiadaviek, ktoré musia byť pri tvorbe práva rešpektované“ (bod 54). Pri takom hodnotení podľa neho „nemôže opomenúť aj prípadné medzery v zákonnej úprave, a teda konštatuje, že je potrebné ich identifikovať“ (tamtiež).
Súd sa zároveň vymedzil voči argumentu väčšinovej mienky, na ktorý odkazovala vláda. Uviedol, že „nemôže zastávať alebo presadzovať výlučne väčšinový spoločenský názor, keďže reprezentácia väčšinového názoru prináleží demokraticky legitimovanému zákonodarcovi“ (bod 55). Za svoju úlohu označil „vykladať ústavu väčšmi v súlade s požiadavkami rovnosti než s požiadavkami demokratickej popularity“ (tamtiež).
Tento článok je dostupný po registrácii.
Bezplatnou registráciou získate prístup k redakciou vybraným článkom a pravidelnému týždennému newsletteru.