Existuje druhá verzia rozsudku v kauze D. Kováčika a varovanie pred zdaňovaním hospitalizácií

• Sudca Najvyššieho súdu Juraj Kliment aj Denník N a SME hovoria o 215-stranovom dovolacom rozsudku v kauze Dušana Kováčika, hoci oficiálny rovnopis má 196 strán a žiadna oficiálna verzia nezodpovedá číslu 215. Súd o tom mlčí.
• Najvyšší správny súd SR rozhodol pomerom 2:1, že kúpeľné ubytovanie podlieha dani za ubytovanie aj pri plnej úhrade z verejného poistenia, no sudkyňa Kristína Babiaková v disente varuje, že rovnaká logika by mohla viesť až k zdaňovaniu pobytu pacientov v nemocniciach.
• Súdy podľa analýzy Aktuality.sk po roku 2022 rekordne zamietajú žiadosti SIS o odpočúvanie, čo pravdepodobne súvisí s hranicou medzi spravodajskou a vyšetrovacou činnosťou; bližší pohľad sťažuje, že už dekádu nie je zriadená kontrolná komisia.

* * * * *

Na budúci týždeň newsletter pravdepodobne nevyjde, ďalšie vydanie by v takom prípade vyšlo v nedeľu 12. júla 2026.

* * * * *

Unikla pracovná verzia rozsudku? Prečo sa hovorí o 215-stranovom rozsudku, keď originál má 196

„Čítali ste 215-stranové rozhodnutie senátu predsedníčky Martiny Zeleňákovej?“ opýtal sa novinárov sudca Najvyššieho súdu SR Juraj Kliment. V rozhovore pre Postoj.sk potom ešte raz zopakoval, že rozsudok päťčlenného dovolacieho senátu v prvej údajnej korupčnej kauze bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika má podľa neho 215 strán.

Tento údaj stojí za pozornosť, pretože nezodpovedá žiadnej oficiálne dostupnej verzii rozsudku. Vyvoláva to dve otázky, na ktoré zatiaľ niet odpovede:

Odkiaľ sa číslo 215 vzalo a ako sa dostalo k sudcovi a k vybraným novinárom. A či za ním stojí len iné formátovanie toho istého textu alebo „215-stranové rozhodnutie“ obsahuje aj niečo navyše oproti oficiálnemu rozsudku.

Údaj o 215 stranách neuvádza iba sudca J. Kliment.

V článku z 26. marca túto informáciu prvýkrát zverejnil Denník N, nasledujúci deň aj denník SME. Obe redakcie v článkoch tvrdia, že „majú k dispozícii“ práve 215-stranové rozhodnutie. Takto o ňom referujú dodnes. Tento nesprávny údaj prevzala aj časť verejnosti.

Originál má 196 strán, iné oficiálne verzie menej. Rovnopis dovolacieho rozsudku, čo je presná kópia originálu – prvopisu, podpísaná súdnou osobou zodpovednou za správnosť jeho vyhotovenia, má 196 strán. Tento rovnopis majú k dispozícii súd, prokuratúra aj obhajoba. Aj ďalšie médiá vychádzajú z tohto údaja, prípadne používajú formuláciu „takmer dvesto strán“ alebo „okolo dvesto strán“.

Existujú ešte dve ďalšie oficiálne verzie rozsudku. Obe sú výrazne kratšie – no podstatnejšie je, že Najvyšší súd SR ich spracoval až potom, čo sa v dvoch médiách objavila prvá zmienka o „215-stranovom“ rozhodnutí. Inými slovami, v čase, keď Denník N a SME prvýkrát písali o 215 stranách, neexistovala žiadna iná oficiálna verzia než 196-stranový rovnopis.

Anonymizovaná verzia, ktorú Najvyšší súd SR podľa zákona o súdoch zverejnil na svojom webe, má 104 strán. Ďalšia anonymizovaná verzia, ktorú súd sprístupňuje podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, má 118 strán; prvýkrát ju však sprístupnil až 15. apríla, teda dvadsať dní po prvej medializácii. Rozdiely oproti rovnopisu sú spôsobené iným písmom, výrazne odlišným formátovaním a odstránením osobných údajov.

Obhajca Dušana Kováčika Erik Magál ešte v marci pre Magazín Kontext uviedol, že o existencii 215-stranovej verzie rozsudku nemá vedomosť a nevie, odkiaľ by mala pochádzať. K dispozícii má len 196-stranový rovnopis.

Tu treba objasniť, prečo som sa na to obhajcu pýtal už v marci, no doteraz k tomu nevyšiel žiaden článok. Od začiatku ma zaujalo, prečo sa médiá rozchádzajú v takom základnom a nespornom údaji, akým je počet strán súdneho rozhodnutia. Článok som vtedy nenapísal, pretože som to napokon vyhodnotil ako malichernosť. 

Najpravdepodobnejšie vysvetlenie sa zdalo technické: redakcie nechali zo skenu rozsudku strojovo rozpoznať text, aby v ňom mohli ľahšie vyhľadávať, čím sa počet strán zvýšil. Nebolo to však úplne uspokojujúce objasnenie. Ak totiž číslo 215 vzniklo práve takto, novinári by si boli vedomí, že ide o výsledok ich vlastného spracovania a nevydávali by tento údaj za oficiálny rozsah rozhodnutia. Denník N aj SME však o „215-stranovom“ rozsudku referujú ako o tom, ktorý „majú k dispozícii“ – teda ako o reálnej podobe dokumentu, nie ako o čísle, ktoré im vygeneroval program na optické rozpoznávanie textu.

Relevanciu téme napokon dodal sudca J. Kliment, ktorý teraz v rozhovore pre Postoj.sk použil ten istý nesprávny údaj.

Pracovná verzia s iným formátovaním? Konečné podpísané znenie má 196 strán. To Najvyšší súd SR poslal na Špecializovaný trestný súd, ktorý podľa zákona zabezpečuje jeho doručenie účastníkom konania. Odkiaľ teda pochádza 215-stranová verzia rozsudku a ako sa dostala k sudcovi aj k novinárom, ktorí o prípade písali ako prví?

Kancelária Najvyššieho súdu SR neodpovedala na otázku adresovanú predsedníčke dovolacieho senátu M. Zeleňákovej, akej verzii rozsudku údaj o 215 stranách zodpovedá.

Odôvodnenie súdnych rozhodnutí zvyčajne nevzniká hneď ako dokument s jednoliatou štruktúrou, bezchybným formátovaním a štandardnou veľkosťou písma. Sudcovia a ich asistenti píšu rozhodnutie postupne, môžu doň kopírovať text s rôznym formátovaním a pre uľahčenie práce v textovom editore používať väčšie písmo. Až na konci sa dá rozhodnutiu jednotný štýl. Tieto drobnosti môžu byť podstatné aj v tomto prípade. 

Ak by sa totiž veľkosť písma v 196-stranovom rozsudku zväčšila čo len o jediný bod, jeho rozsah by narástol na 230 strán. Vplyv zväčšenia písma na rozsah dokumentu však nie je úplne lineárny – väčšie písmo je nielen vyššie, ale aj širšie, a ovplyvňuje delenie slov, ktoré pri takomto rozsahu rovnako vplýva na počet strán. 

Inak povedané, 215 strán môže zodpovedať pracovnému konceptu s väčším písmom, prípadne širšími okrajmi alebo inými drobnými zmenami formátovania.

Definitívne sa to však bez odpovede súdu – ktorý na otázku o pôvode čísla mlčí – ani bez samotného dokumentu povedať nedá. Novinári sa k rozsudku dostali dôverne, nie prostredníctvom zákona o slobodnom prístupe k informáciám, majú teda povinnosť chrániť svoj zdroj; nedá sa preto očakávať, že by tento pôvod alebo prípadné odlišnosti od originálu objasnili práve oni.

Iný obsah? Možno áno, ale skôr drobnosti v častiach, ktoré doteraz nezaujali. Ostáva ešte otázka, či sa 215-stranová verzia od 196-stranového originálu obsahovo líši. Aj odpoveď na ňu sa však dá nanajvýš odhadovať.

Najpravdepodobnejšie sa nelíšia vôbec, prípadne ide o nepatrné obsahové zmeny v častiach rozsudku, ktoré médiá doteraz nezaujali. 

Je málo pravdepodobné, že by devätnásť strán tvoril súvislý text. Pri rozsahu, kde na stranu pripadá v priemere okolo 2 400 znakov vrátane medzier, by to totiž zodpovedalo 46-tisíc znakom. To je desatina celého dovolacieho rozsudku. Taký objem by sa dal len ťažko prehliadnuť, aj keby išlo iba o širšiu rekapituláciu predchádzajúceho konania či iné menej zaujímavé pasáže. 

Pravdepodobnejšie preto je, že rozdiel zväčša spôsobilo formátovanie, a na odlišný obsah pripadá nanajvýš jeho zlomok.

Pasáže, ktoré vzbudili najväčší záujem médií aj verejnosti, sú preukázateľne totožné: citáty a parafrázy z odôvodnenia „215-stranového“ rozhodnutia, ktoré Denník N a SME doteraz publikovali, doslovne aj interpunkciou zodpovedajú oficiálnej 196-stranovej verzii. Ak by teda dlhšia verzia obsahovala niečo navyše, súviselo by to práve s časťami, ktoré tieto médiá doteraz nerozoberali.

Iné prípady. V roku 2024 do médií unikol výrok rozhodnutia Ústavného súdu SR o novelách trestných kódexov – nešlo o elektronickú verziu textového súboru, ale o fotografiu zápisnice zobrazenej na súdnom počítači. Predseda súdu Ivan Fiačan vtedy zriadil vyšetrovaciu komisiu, ktorá únik preverovala. Nezískala však dôkazy usvedčujúce konkrétnu osobu. Objasnenie komplikovalo, že išlo o fotku – nenašli sa preto žiadne záznamy o neoprávnenom prístupe k dokumentu ani o jeho preposielaní.

V Českej republike obžalovali sudcu pre podozrenie, že novinárom neoprávnene poskytol rozhodnutie v medializovanej kauze. Prípad sa podarilo objasniť, pretože rozhodnutie stiahol z monitorovaného počítačového systému a bezprostredne potom o kauze písal web Česká justice. Jeho šéfredaktorka Eva Paseková vtedy túto súvislosť odmietla komentovať s vysvetlením, že „chráni svoje zdroje“. Prvostupňový súd neskôr stíhanie sudcu zastavil, pretože skutok podľa neho nie je trestným činom.

* * * * *

Kúpeľné ubytovanie podlieha dani, disent varuje pred zdaňovaním hospitalizácií

Najvyšší správny súd SR v pondelok zverejnil tlačovú správu, v ktorej upozornil na svoje rozhodnutie z 18. decembra minulého roka. Ubytovanie pacientov počas kúpeľnej zdravotnej starostlivosti podľa neho podlieha miestnej dani za ubytovanie – aj v prípade, že je v plnom rozsahu hradené z verejného zdravotného poistenia. 

Senát preto zamietol kasačnú sťažnosť Slovenských liečebných kúpeľov Turčianske Teplice, ktoré od mesta neúspešne žiadali vrátenie 1,1 milióna eur, ktoré v rokoch 2015 až 2021 zaplatili na miestnej dani za ubytovanie.