V týždni, keď parlament vyslovil nedôveru vláde Eduarda Hegera, Ústavný súd vydal dôležité rozhodnutie, že takzvaný rodinný balíček ministerstva financií je protiústavný pre obídenie legislatívnych pravidiel.
Ústavný súd sa už v minulosti viackrát vyjadril, že obchádzanie pripomienkového konania či iných pravidiel tvorby právnych predpisov môže byť natoľko intenzívne, že to povedie k vyhláseniu protiústavnosti zákona – ale doteraz k tomu nikdy nepristúpil. V prípade takzvaného rodinného balíčka podľa Ústavného súdu došlo k porušeniu legislatívnych pravidiel, čo by samo o sebe ani teraz neviedlo k protiústavnosti zákona (legislatívne pravidlá totiž upravuje obyčajný zákon, nie ústava alebo ústavný zákon) – v tomto prípade však podľa väčšiny pléna Ústavného súdu došlo v dôsledku porušenia týchto pravidiel k obídeniu Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá je ústavným orgánom.
Ústavný súd informoval, že parlament by teraz zákon mal prerokovať opäť tak, aby to bolo v súlade s legislatívnymi pravidlami.
Ministra financií Igora Matoviča však v celom tomto prípade mohlo potešiť, že plénum Ústavného súdu nebolo pri rozhodovaní jednotné a dvaja disentujúci sudcovia svoj názor spísali aj do odlišných stanovísk.
Ústavní sudcovia Róbert Šorl a Peter Straka sa zhodujú v tom, že porušenie legislatívnych pravidiel bolo málo na to, aby došlo k vyhláseniu protiústavnosti zákona (aby som bol presný, sudca Straka pripúšťa, že to môže byť dôvodom protiústavnosti zákona, ale iba pri naozaj intenzívnom porušení legislatívnych pravidiel ústavnoprávnych rozmerov, ale v tomto prípade to tak podľa neho nebolo, pretože sudca Straka si myslí, že rozpočtová rada tu v skutočnosti nebola obídená).
Ústavný sudca Robert Šorl:
„Idealistické predstavy o tom, ako má prebiehať racionálny a transparentný proces prijímania zákonov, ktorý bude zaplnený vecným odborným diskurzom, nemožno vynútiť vyslovovaním nesúladu z dôvodu, že ten či onen proces nenapĺňa požiadavky viac či menej odbornej verejnosti. Tieto predstavy ústava neobsahuje. Možno ich nájsť len v podústavných predpisoch, ktoré nad rámec ústavy legislatívu zväzujú, aby jej dali punc rovnako racionálneho a zákonom upraveného rozhodovania, ako tomu je v exekutíve a predovšetkým v judikatúre. Demokratický zákonodarca však dlhuje len zákon, nemusí ho zdôvodňovať kvalitou procesu jeho tvorby. Preto je zásah do pôsobnosti národnej rady uznášať sa na zákonoch v podobe nálezu o nesúlade zákona s ústavou pre rozpor legislatívneho procesu s rokovacím poriadkom neprávnym idealistickým pokusom o prevýchovu politiky podústavným právom, nie občanmi, a nevhodným vyvažovaním hodnôt demokracie, práva a efektívneho vynakladania verejných prostriedkov.“
Sudca Straka ponúka rozsiahlejšie čítanie a spomína viaceré argumenty, ktoré vo verejnej diskusii už pri prijímaní takzvaného rodinného balíčka hovorili aj predstavitelia hnutia OĽaNO:
„Istú mieru zdržanlivosti ústavného súdu si vyžadujú práve plenárne veci, kde je ingerencia politiky silnejšia ako samotné právo. Moja úvaha smeruje k tomu, že jediným referenčným kritériom, ktoré musíme v rámci rozhodovacej činnosti zvažovať, je referenčná norma v ústave alebo medzinárodnom dokumente, a nie presvedčenie o tom, ako by mala byť realizovaná sociálna alebo ekonomická politika.“
„Ústavný súd posudzovaním ekonomických a sociálnych opatrení môže prekročiť právomoci dané ústavným poriadkom, čoho dôsledkom je zásah do autonómnej sféry politického rozhodovania. Sú to totiž politici, ktorí za takéto rozhodnutia nesú priamu zodpovednosť, ktorá im bude zúčtovaná pri ďalšom volebnom akte. Pokiaľ by ústavný súd mal záujem vstúpiť do arény posudzovania zodpovednosti, resp. nezodpovednosti nakladania s verejnými zdrojmi tak, že akékoľvek šetrenie je rozpočtovo zodpovedné a akákoľvek stimulácia dopytu (ľudovo kvalifikovateľná aj ako „rozdávanie“) je rozpočtovo nezodpovedná, nemali by v pléne ústavného súdu sedieť právnici, ale ekonómovia so špecializáciou na tvorbu rozpočtov verejných financií. V priebehu konania sa totiž jasne ukázalo, že proti sebe stoja dáta dvoch odborných autorít (Rada vs. ministerstvo), pričom plénum ústavného súdu sa rozhodlo veriť Rade. Ak by takýto odborný konflikt bol predmetom konania na všeobecnom súde, súd by musel pristúpiť k nariadeniu znaleckého dokazovania, keďže ide o posudzovanie odbornej otázky. Bolo by v tejto súvislosti skutočne zaujímavé, ako by ústavný súd pristúpil k výberu odborného rozhodcu, keďže už aj samotnou personálnou voľbou by mohol determinovať potenciálny výsledok odborného, resp. znaleckého posudku.“
„Poslednou možnosťou na nápravu procedurálnych pochybení národnej rady a jej orgánov pri prerokovaní návrhu zákona je podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu hlasovanie poslancov o návrhu zákona. Ak počas tohto hlasovania dôjde k schváleniu návrhu zákona napriek pretrvávajúcim procedurálnym pochybeniam v predošlých štádiách zákonodarného procesu, treba vychádzať z toho, že zákon bol riadne schválený. Záverečným hlasovaním poslancov podľa stabilného názoru ústavného súdu môže dôjsť ku konvalidácii takýchto procesných chýb, ak sa v spojitosti s týmto hlasovaním nevyskytnú už ďalšie chybné postupy.“
„Práve vďaka vetu prezidentky a dôkladnému prístupu médií sa o posudzovanom balíčku hovorilo na viacerých fórach. Najmä prostredníctvom rozhovorov s odborníkmi a diskurzu vedenom masmédiami bola analýza jeho dopadov, pozitív, ale aj rizík skutočne nadmieru realizovaná, pričom si dovolím tvrdiť, že odborná oponentúra bola z hľadiska intenzity neporovnateľná oproti medzirezortnému pripomienkovému konaniu, ktoré sa nezriedka deje bez náležitého záujmu verejnosti.“
„Vrátenie zákona prezidentom do parlamentu je bežnou súčasťou legislatívnej procedúry, a teda bola to práve prezidentka, ktorá svojou správnou aktivitou zhojila tento vytýkaný nedostatok (absenciu vyjadrenia Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, pozn. autora newslettra). Nedá sa teda hovoriť o tom, že by národná rada vôbec s postojom a posudkom ústavou predpokladaného orgánu (Rady) žiadnym spôsobom nepracovala.“
