Úrad boja proti organizovanej kriminalite informoval verejnosť o policajnej akcii „Faktúra“, v rámci ktorej zadržal a obvinil bývalú zamestnankyňu Ministerstva zdravotníctva SR. Obvinená A. K. čelí podozreniu z podvodného vyplácania finančných prostriedkov určených na prevádzku mobilných odberových miest, takzvaných momiek.
Podľa denníka SME momentálne pôsobí ako radová zamestnankyňa Magistrátu hlavného mesta SR Bratislavy na oddelení kontaktu s verejnosťou. Jej zadržanie potvrdil hovorca magistrátu Peter Bubla.
Falšovanie faktúr a škoda za takmer dva milióny eur
Podstata obvinenia spočíva v tom, že A. K. mala ako zamestnankyňa Ministerstva zdravotníctva SR od 31. marca do 30. decembra 2021 zadávať do účtovno-ekonomického systému ministerstva údaje z falošných faktúr, ktoré neboli riadne zaevidované na jeho podateľni.
Na faktúrach mali byť zneužité identifikačné údaje skutočných prevádzkovateľov mobilných odberových miest, s ktorými malo ministerstvo uzatvorené zmluvy o spolupráci. Namiesto účtov týchto subjektov však mali byť vo faktúrach uvedené bankové účty patriace iným osobám.
Na základe falošných údajov následne systém vytvoril podklady na úhradu a finančné prostriedky mali smerovať iným osobám než skutočným prevádzkovateľom momiek. Obvinená mala takýmto spôsobom spôsobiť štátu škodu vo výške takmer 1,8 milióna eur.
Prezídium Policajného zboru pre denník Pravda potvrdilo, že podozrivé konanie obvinenej sa nemalo obmedziť iba na rok 2021. Pre podozrenie z pozmeňovania faktúr v druhej polovici roku 2023 bolo bývalej úradníčke vznesené ďalšie obvinenie, pričom škoda mala presiahnuť 359-tisíc eur.
Kritika stíhania na slobode
Po zadržaní a vznesení obvinenia bola úradníčka prepustená a ďalej je stíhaná na slobode. Tento postup vyvolal kritiku viacerých verejných činiteľov.
Predseda vlády Robert Fico tvrdil, že „táto obvinená z pokračujúceho zločinu bola priamo na príkaz prokurátora prepustená zo zadržania už po niekoľkých hodinách“.
Premiér preto žiadal od Generálnej prokuratúry SR verejné vysvetlenie údajne „škandalózneho postupu podriadeného prokurátora“. Argumentoval možnosťou ovplyvňovania svedkov či pokračovania v trestnej činnosti. Zároveň vyhlásil, že neverí, že jeden zamestnanec ministerstva zdravotníctva dokázal obísť všetky kontrolné mechanizmy. Kritiku stíhania obvinenej na slobode prezentoval aj podpredseda Národnej rady SR Tibor Gašpar.
Generálny prokurátor Maroš Žilinka reagoval, že vec je v počiatočnom štádiu prípravného konania, ktoré je neverejné. Prokuratúra podľa neho nie je povinná informovať predsedu vlády ani verejnosť o vykonaných alebo plánovaných procesných úkonoch.
Vzhľadom na neverejnosť prípravného konania a obmedzené informácie zo strany polície a prokuratúry nie je možné s istotou určiť, akými podkladmi disponoval prokurátor pri posudzovaní prípadného návrhu na väzbu. Rovnako nemožno potvrdiť, či vyšetrovateľ väzobné stíhanie navrhoval a prokurátor sa s jeho podnetom nestotožnil, alebo takýto podnet vôbec nebol vypracovaný.
Z verejne dostupných okolností však možno posúdiť, či argumenty, ktoré zazneli vo verejnej diskusii, samy osebe postačujú na naplnenie zákonných dôvodov väzby.
Väzba nikdy nemôže nahrádzať trest
Väzba je zaisťovacím inštitútom a nikdy nemôže slúžiť ako trest. Tento záver vyslovil aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí 6Tost/18/2011.
Ústavný súd SR vo svojej judikatúre pravidelne pripomína, že väzba ako prostriedok ultima ratio predstavuje jeden z najzávažnejších zásahov do základných práv a slobôd. Dochádza k nemu v čase, keď o vine obvineného ešte nebolo právoplatne rozhodnuté, a priamo sa tak dotýka zásady prezumpcie neviny.
Každé pozbavenie osobnej slobody prostredníctvom väzby preto môže byť ospravedlniteľné iba vtedy, ak je absolútne nevyhnutné a zároveň zodpovedá zásadám proporcionality, primeranosti a subsidiarity. Ústavný súd SR v rozhodnutí IV. ÚS 3/2026 jednoznačne zdôraznil, že väzba má výlučne zaisťovací a v žiadnom prípade sankčný charakter.
Na väzobné stíhanie musia byť splnené zákonné podmienky, a iba podozrenie zo spáchania závažného trestného činu, vysoká škoda alebo pobúrenie verejnosti nepostačujú na záver, že obvinená osoba musí byť vo väzbe.
Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku musí byť najskôr dôvodne preukázané, že skutok bol spáchaný, má znaky trestného činu a existujú dôvody domnievať sa, že ho spáchal obvinený. Navyše však musia existovať konkrétne skutočnosti zakladajúce obavu, že obvinený ujde alebo sa bude skrývať, bude ovplyvňovať dokazovanie alebo bude pokračovať v trestnej činnosti.
Väzba musí byť odôvodnená konkrétne
Kľúčovým pojmom sú „konkrétne skutočnosti“. Historicky bol pojem „skutočnosti“ v Trestnom poriadku z roku 1961 vedome doplnený o prívlastok „konkrétne“ práve preto, aby sa vylúčila väzba na základe domnienky.
Obava z budúceho konania obvineného musí byť podložená individualizovanými okolnosťami prípadu a nemôže vychádzať iba zo všeobecnej domnienky polície, prokuratúry, politikov alebo verejnosti.
Pri preventívnej väzbe by musela existovať konkrétna obava, že obvinená bude pokračovať v trestnej činnosti, dokončí trestný čin, o ktorý sa pokúsila, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravovala či ktorým hrozila.
Mechanizmus opísaný v obvinení týkajúcom sa momiek bol naviazaný na niekoľko osobitných okolností: prístup obvinenej do účtovno-ekonomického systému Ministerstva zdravotníctva SR, existenciu zmluvných vzťahov s prevádzkovateľmi momiek, ktorých identifikačné údaje bolo možné zneužiť, a rozsiahly tok verejných financií počas pandémie.
Tieto podmienky už v pôvodnej podobe netrvajú. Obvinená na ministerstve nepracuje, nemá prístup do jeho účtovno-ekonomického systému a osobitný režim financovania momiek bol ukončený. Bez prístupu k systému je zopakovanie rovnakého mechanizmu podstatne menej pravdepodobné.
Koniec prevádzky momiek, odchod obvinenej z ministerstva a strata prístupu k platobnému systému preto výrazne oslabujú obavu z pokračovania v trestnej činnosti rovnakým spôsobom.
Na druhej strane nemožno úplne ignorovať ďalšie obvinenie, ktoré sa má týkať obdobného pozmeňovania faktúr v roku 2023. Takáto okolnosť môže byť pri posudzovaní preventívnej väzby významná, pretože môže naznačovať opakovaný spôsob konania. Ani predchádzajúce alebo opakované trestné konanie však samo osebe nepostačuje. Rozhodujúca musí byť aktuálna a konkrétna možnosť pokračovať v trestnej činnosti v čase rozhodovania o väzbe.
Žiadna z týchto okolností pritom už nie je aktuálna, a preto racionálne nemožno ani len predpokladať pokračovanie v trestnej činnosti.
Kolúzna a útekovú väzba
Pri takzvanej kolúznej väzbe musí existovať reálna a konkrétne podložená obava, že obvinený bude ovplyvňovať svedkov, spoluobvinených či znalcov alebo iným spôsobom mariť objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné stíhanie.
Existencia možných spriaznených osôb alebo spolupáchateľov robí preverovanie tejto obavy legitímnym. Sama osebe však na väzobné stíhanie nestačí.
V návrhu na kolúznu väzbu by museli byť uvedené konkrétne skutočnosti nasvedčujúce napríklad tomu, že obvinená kontaktovala alebo sa pokúšala kontaktovať ďalšie osoby, koordinovala výpovede, ničila či ukrývala dokumenty alebo inak zasahovala do dokazovania. Takéto fakty verejne známe nie sú.
Skutočnosť, že v prípade môžu vystupovať ďalšie osoby označované politikmi za „biele kone“, preto ešte automaticky nepreukazuje kolúzny dôvod väzby. Dokazuje iba potrebu túto možnosť preveriť. Vzhľadom na skutočnosť, že úradníčka je stíhaná na slobode, sa možno domnievať o neexistencii pôsobenia na iné osoby zo strany obvinenej.
V prípade obvinenej úradníčky zrejme nevyplývala ani konkrétna obava z úteku. Pri útekovej väzbe sa posudzuje totožnosť obvineného, miesto pobytu, rodinné, pracovné a sociálne väzby, majetkové pomery, zahraničné kontakty, doterajšie správanie či prípadné pokusy vyhnúť sa trestnému konaniu.
Orgány činné v trestnom konaní nemusia čakať, kým sa obvinený skutočne pokúsi utiecť. Obavu však musia odôvodniť konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno takýto zámer reálne vyvodiť. Abstraktný predpoklad, že osoba obvinená zo závažného trestného činu môže mať záujem uniknúť spravodlivosti, nepostačuje.
Ústavný súd SR v rozhodnutí I. ÚS 599/2023 pripomenul, že ani hrozba vysokého trestu pri zohľadnení výšky škody sama osebe nepostačuje na odôvodnenie útekovej väzby. Podobne Európsky súd pre ľudské práva v príručke k článku 5 Dohovoru vyžaduje hodnotenie skutočného správania a osobných väzieb obvineného, nie iba abstraktný odkaz na závažnosť obvinenia.
V prípade obvinenej A. K. neboli zverejnené informácie o pokuse utiecť, skrývať sa, nerešpektovať predvolania alebo inak mariť svoju účasť na trestnom konaní. Z verejne dostupných podkladov preto nemožno vyvodiť existenciu útekového dôvodu väzby.
Na základe zverejnených informácií preto možno vyvodiť, že v prípade obvinenej nebolo možné pokračovať v trestnej činnosti, a polícia nemala dôveryhodne preukázané skutočnosti, odôvodňujúce obavu z úteku či pôsobenia na iné osoby v trestnom konaní.
Väzba nie je trestom, ale zaisťovacím inštitútom, ktorý možno uplatniť iba vtedy, ak sú splnené zákonné podmienky. Vo verejnej diskusii sa napriek tomu väzobné stíhanie často zamieňa s výkonom trestu.
Skutočnosť, že obvinený zostane počas vyšetrovania na slobode, vôbec neznamená, že napokon nebude právoplatne odsúdený. Príkladom sú bývalí ministri za SNS v kauze nástenkového tendra, ktorí neboli stíhaní väzobne, no súdy im napokon uložili dlhoročné tresty odňatia slobody.
