Robert Fico, Robert Kaliňák, v minulosti vplyvný podnikateľ Norbert Bödör a bývalý policajný prezident Tibor Gašpar sú obvinení, že zosnovali zločineckú skupinu, do vplyvných verejných funkcií dosadili lojálnych ľudí, aby potom títo funkcionári v dôverných databázach štátu lustrovali politických oponentov a vytvárali proti nim kompromitujúce materiály.
Ako členovia zločineckej skupiny sú zároveň stíhaní za zneužitie právomoci verejného činiteľa a vyzradenie daňového tajomstva v dvoch konkrétnych prípadoch – v roku 2016 išlo o kritiku Igora Matoviča za jeho údajné daňové delikty, v roku 2017 o kritiku a zastrašovanie vtedajšieho prezidenta Andreja Kisku tiež v súvislosti s jeho údajnými daňovými deliktami.
Obvinenie Fica, Kaliňáka a spol. za vyzradenie daňového tajomstva pri diskreditácii Matoviča a Kisku pôsobí presvedčivo.
Národnej kriminálnej agentúra (NAKA) sa v tomto konkrétnom prípade podarilo zhromaždiť dostatok vierohodných a vzájomne do seba zapadajúcich dôkazov, prevažne výpovedí spolupracujúcich obvinených, že títo ľudia protiprávne využili prístup k informáciám, ku ktorým nemali mať prístup.
Naproti tomu ich obvinenie za zosnovanie zločineckej skupiny pôsobí nepresvedčivo.
Fico a spol. sú totiž obvinení, že „na vysoké štátne funkcie, z pozície politickej moci, vopred pripraveným, dohodnutým a naplánovaným spôsobom dosadili ako verejných funkcionárov nimi vybrané a im lojálne osoby a to, okrem iných, v súčinnosti s Norbertom Bödörom“ a to „aj za účelom zabezpečenia si osobných výhod ako aj výhod v politickom súboji pre stranu Smer a získanie zvýhodnenia v politickom súboji a to použitím nedovolených prostriedkov a metód slúžiacich k získaniu informácií, ktoré diskreditujú politických oponentov“.
V tomto opise sa pritom nevyhnutne neskrýva zločinecká skupina. Je to síce cynické konštatovanie, ale toto obvinenie opisuje bežne prítomný politický oportunizmus.
Nie je nezvyčajné, že do funkcií sa dosádzajú ľudia lojálni politickým stranám alebo ich predstaviteľom. Tí majú následne tendenciu sa zavďačiť. Žiaľ, niekedy aj protiprávnym a trestným vynesením citlivých informácií.
Je správne, ak sú za to trestne stíhaní, ale to, že vyššie postaveným funkcionárom dosadený nominant spácha trestný čin v prospech politických cieľov „svojej“ strany, nevyhnutne nedokazuje, že ide o zločineckú skupinu.
Ak by Fico a spol. neboli stíhaní za zosnovanie a podporovanie zločineckej skupiny, nič to nemení na fakte, že solídna množina dôkazov nasvedčuje tomu, že proti Matovičovi a Kiskovi zneužili svoju právomoc a vyzradili daňové tajomstvo. Jedno obvinenie môže obstáť aj bez druhého. Preto neplatí kritika, že ten, kto pochybuje o konštrukcii „Ficovej“ zločineckej skupiny, je proti jeho trestnému stíhaniu za diskreditáciu Matoviča a Kisku.
Veľmi tenká a nejasná hranica
Kľúčová otázka z minula znie – kde končí nečestné a nemravné vládnutie, podporené nezákonným konaním jednotlivcov, a začína zločinné spolčenie?
Nie je to abstraktná filozofická otázka, naopak, jej zodpovedanie je prakticky nevyhnutné – nielen pre zhodnotenie zákonnosti trestného stíhania Fica a spol., ale tiež preto, aby sa aj aktuálni ministri a nimi dosadení funkcionári prispôsobili prípadnej novej interpretácii zhýralosti najvyššej politiky ako zločineckej skupiny a vyhli sa trestným stíhaniam za niečo, čo dnes považujú za nanajvýš neetické, ale nie trestné.
Úrad špeciálnej prokuratúry v žiadosti o súhlas Národnej rady s väzobným trestným stíhaním poslanca Fica na tieto pochybnosti reaguje, že zločineckou skupinou môže byť i menej formálne a štruktúrované zoskupenie.
„Pod pojmom štruktúrovaná skupina (ide o jedno z definičných kritérií zločineckej skupiny podľa Trestného zákona, pozn. autora) si treba predstaviť nielen typy mafiánskych skupín v slovenských podmienkach verejne známych pod názvami sýkorovci, černákovci a tak ďalej, ale aj zločinecké organizácie, ktoré nemajú pevnú štruktúru ani formálne rozdelené úlohy medzi svojich členov či doživotné členstvo,“ uvádza v žiadosti zástupca špeciálneho prokurátora prokurátor Ladislav Masár.
„V týchto prípadoch je štruktúra skupiny jednoduchšia, subordinačné vzťahy sú menej zreteľné, podriadenosť funguje iba tam, kde je to nevyhnutné pre efektívnu činnosť skupiny,“ dodáva.
Ide o citáty z rozhodnutia Najvyššieho súdu z apríla 2014.
Toto rozhodnutie Najvyššieho súdu naozaj pripúšťa, že v praxi existujú v podstate dva druhy zločineckých skupín – také, ktoré doslova napĺňajú definíciu v Trestnom zákone, sú štruktúrované a sú v nich jasné subordinačné vzťahy a potom také, ktorých fungovanie je voľnejšie.
Ak by takáto interpretácia naozaj platila, pre prokuratúru by bolo jednoduchšie tvrdiť, že partia vysokých politických nominantov, ktorá pácha trestnú činnosť s cieľom diskreditácie politických oponentov, nie preto, že by im to vyslovene niekto prikázal, ale preto, že cítia záväzok voči strane, ktorá ich do funkcií nominovala, je zločineckou skupinou.
V skutočnosti ani Najvyšší súd nie je jednotný v názore, že zločineckými skupinami sú aj voľnejšie zoskupenia. „Senát si uvedomuje, že rozhodnutia Najvyššieho súdu ohľadne názoru na hodnotenie kritérií posudzovania, či ide o organizovanú skupinu alebo zločineckú skupinu, nie sú celkom jednotné,“ uvádza sa v rozhodnutí z apríla 2015.
Odvtedy nedošlo k zjednoteniu rozhodnutí Najvyššieho súdu v súvislosti s touto otázkou.
„Deliaca čiara medzi zločineckou skupinou, vzhľadom na nové formy páchania trestnej činnosti a potrebu ich vyššej flexibility, je častokrát veľmi tenká a nejasná,“ píše aj vyššia súdna úradníčka Špecializovaného trestného súdu Erika Krutková.
„Ak sa znaky jednotlivých skupín čoraz viac navzájom prelínajú, častokrát je možné jednoznačne určiť, či sa jedná o organizovanú alebo zločineckú skupinu až po úplnom vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní,“ dodáva súdna úradníčka.
Skutočné motívy
Pri trestnom stíhaní Fica a spol. je táto otázka zvlášť dôležitá, pretože odpoveď môže zosilniť alebo zoslabiť podozrenie, že stíhanie v súvislosti so zločineckou skupinou je sčasti politicky motivované.
Ak pri protiprávnom obstaraní citlivých informácií z finančnej správy a ich následnom zverejnení Fico a spol. nekonali ako zločinecká skupina, nevyhnutne to neznamená, že si počínali ako solitéri. Ešte stále by do úvahy pripadalo posúdenie ich činnosti ako organizovanej skupiny. Je to menej závažná forma zločinného spolčenia definovaná v Trestnom zákone.
Ibaže právna kvalifikácia organizovanej skupiny oproti tej zločineckej predstavuje výrazný rozdiel.
Ak by prípad Fica a spol. bol posúdený ako počínanie organizovanej skupiny, nespadal by do právomoci Špecializovaného trestného súdu ani Úradu špeciálnej prokuratúry vedenej bývalým politikom Danielom Lipšicom (z rozhodovania v prípade Fico a spol. sa Lipšic vylúčil, ale podľa zákona sú hierarchia a subordinácia na prokuratúre dôležité; nadriadený prokurátor kontroluje podriadeného a môže mu dávať pokyny). To by potom ovplyvnilo aj potencionálne tresty a premlčacie lehoty.
Ako v uplynulých dňoch povedal dekan Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave Eduard Burda, „ak by sme pripustili politickú motiváciu obvinenia, práve zločin zosnovania a podporovania zločineckej skupiny vyzerá v titulkoch najšokujúcejšie“.
Súhlasím.
Ak by prípad Fica a spol. bol posúdený ako organizovaná skupina alebo jednoducho iba ako solitérne zneužívanie právomoci verejného činiteľa a vyzradenie daňového tajomstva, viedlo by to k miernejšej politickej kompromitácii Fica a spol. a Smeru v politickej súťaži – menej šokujúce titulky správ vrátane zahraničných, menej internetových mémov.
Diskusia o obvinení by pravdepodobne bola umiernenejšia, menej emotívna, pretože bez zločineckej skupiny by sa obvineniu Fica a spol. nedalo čo vytknúť a jeho kritiku stíhania by nikto seriózny nebral vážne.
Bez zločineckej skupiny by zároveň obvinenie pravdepodobne neprinieslo takú intenzívnu katarziu z toho, že ním bolo proklamované to, čo si časť spoločnosti dovtedy iba myslela: je totiž faktom, že Robert Fico je symbolom nakopených podozrení zo všetkých ekonomicky nevýhodných rozhodnutí jeho vlád.
Prezumpcia konania v dobrej viere neplatí
Ak pripustíme, že stíhanie je sčasti politicky motivované, treba sa zamyslieť, z akej veľkej časti – pretože práve táto miera je podľa Európskeho súdu pre ľudské práva hranicou, ktorá oddeľuje právo od bezprávia.
Národná kriminálna agentúra (NAKA) sa snažila predísť rečiam, že trestné stíhanie Fica a spol. je politicky motivované a v obvinení preto použila na Slovensku doteraz málo známe rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) z konca roka 2017 v prípade bývalého premiéra a ministra vnútra Gruzínska Vana Merabišviliho (zatiaľ nebolo preložené do slovenčiny, má 220 normostrán a doteraz bolo spomenuté iba v troch rozhodnutiach Ústavného súdu, všetky boli vydané v poslednom polroku).
ESĽP v jeho prípade konštatoval porušenie jedného zo základných ľudskoprávnych pravidiel, ktoré znie, že k akémukoľvek obmedzeniu ľudských práv a slobôd môže dôjsť iba na účel, ktorý je vyslovene spomenutý v dohovore o ochrane ľudských práv.
Zjednodušene, ak sa v dohovore píše, že akceptovateľnou „výnimkou“ z práva na osobnú slobodu je zadržanie a väznenia osoby z obavy, že na slobode by pokračovala v trestnej činnosti, je neprijateľné niekoho uväzniť s cieľom primäť ho k spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní.
Práve to sa podľa ESĽP stalo v prípade exministra Vana Merabišviliho. Gruzínsko podľa ESĽP nedokázalo vyvrátiť podozrenie, že bol potajme vybratý z väzenskej cely a v noci predvedený pred generálneho prokurátora, ktorý mu mal ponúknuť prepustenie a možnosť opustiť krajinu výmenou za svedectvo proti Merabišviliho politickému spojencovi a bývalému prezidentovi Gruzínska Michailovi Saakašvilimu.
„Nedokázalo vyvrátiť“ je tu dôležité slovné spojenie, ktoré vystihuje to, prečo je tento verdikt považovaný za prelomový. ESĽP ním totiž zmenil svoj vlastný prístup pri hodnotení, či jednotlivé štáty nezneužívajú „výnimky“ (obmedzenia) z ľudských práv na takzvané iné „postranné“ účely.
„(…) súd už ďalej neuplatňuje všeobecnú domnienku, že vnútroštátne orgány konajú (pri obmedzení základných ľudských práv a slobôd) v dobrej viere,“ uvádza ESĽP.
Do rozhodnutia v prípade Vana Merabišviliho platilo, že ESĽP predpokladal dobrý úmysel pri obmedzovaní ľudských práv a sťažovatelia mohli túto domnienku vyvrátiť. V praxi však mal takýto prístup limity.
Ako by napríklad bývalý riaditeľ Slovenskej informačnej služby Vladimír Pčolinský dokazoval, že jeho zadržanie kukláčmi vlani v marci bolo neprimeranou prezentáciou policajnej sily a neuskutočnilo sa v dobrej viere, keby Slovensko jednoducho tvrdilo, že išlo o postup v dobrej viere, pretože vtedy bezpečnostnú situáciu okolo Pčolinského vyhodnotilo ako rizikovú a vyžadovala si kukláčov?
Zmena v prístupe ESĽP pri dokazovaní v podstate znamená, že stačí predložiť zmysluplné indície, že štát sledoval obvinením, väzbou, spôsobom zadržania alebo iným obmedzením práv nelegitímny „postranný“ účel a je už na konkrétnom štáte, aby predložil vlastné dôkazy, že to tak nie je. Napríklad konkrétne dôkazy ako je vyhodnotenie bezpečnostnej situácie, ktoré viedlo k nasadeniu kukláčov a podobne.
ESĽP zároveň skúma aj samotnú ochotu vlády prekladať dôkazy na žiadosť samotného – ak vláda mlčí, môže jej to priťažiť. Pri vyhodnocovaní dobrej viery, resp. „postranných úmyslov“ môže ESĽP vychádzať z kontextu udalostí, ako jednotlivé kroky za sebou nasledovali, kto čo hovoril a podobne. To môže byť jeden z dôvodov, prečo sa Fico snaží upriamiť medzinárodnú pozornosť na svoje stíhanie a prečo sú v tomto prípade dôležité aj „drobnosti“, ako napríklad náhodné stretnutie špeciálneho prokurátora s predsedníčkou parlamentného výboru, ktorý rieši vydanie Fica na väzobné trestné stíhanie.
Ak som sa pred chvíľkou písal, že ak pripustíme, že stíhanie Fica a spol. je sčasti politicky motivované, tak sa treba zamyslieť z akej veľkej časti, narážal som práve na tento prístup ESĽP.
Ak totiž prokuratúra napríklad väzbou sleduje aj iný postranný účel než len snahu o nerušené vyšetrenie prípadu, podľa ESĽP to automaticky neznamená, že ide o porušenie ľudskoprávnych pravidiel. Treba podľa súdu skúmať, či tento postranný úmysel je prevažujúci a odsúdeniahodný.
Aký účel môže byť odsúdeniahodný? To bude ESĽP posudzovať v každom prípade individuálne, ale hovorí, že pri tom bude hľadieť na zachovanie a podporu ideálov a hodnôt demokratického a právneho štátu.
NAKA toto rozhodnutie v obvinení Fica a spol. spomína, aby deklarovala, že stíhanie nemá žiaden takýto postranný úmysel a je v poriadku. Nič bližšie k tomu neuvádza ani prokuratúra v žiadosti o vydanie Fica na väzobné trestné stíhanie.
Potencionálny postranný účel I
Odkedy bol známy text 107-stranového uznesenia o obvinení, zdalo sa ako pravdepodobné, že NAKA sa ním pokúša okrem iného legitimizovať nahrávky z poľovníckej chaty, ktoré Generálna prokuratúra považuje za nezákonné.
Časť obvinenia je totiž venovaná práve právnej analýze toho, prečo sú nahrávky použiteľné, hoci v pôvodnom prípade údajného pytliactva Krajská prokuratúra v Nitre rozhodla o zrušení stíhania a tiež označila nahrávky za nezákonné. Vyšetrovateľ, ktorý odpočúvanie inicioval je neprávoplatne obvinený a naďalej sa vyšetruje, kto z policajtov nahrávky protiprávne poskytol novinárom.
K súdnemu rozhodnutiu, ktoré by sa vysporiadalo s nahrávkami, by sa orgány činné v trestnom konaní dostali najrýchlejšie práve prostredníctvom rozhodovania o väzbe. Podozrenie, že toto mohol byť jedným z postranných motívov tohto trestného konania, potvrdzuje aj aktuálne vyjadrenie policajného prezidenta Štefana Hamrana pre Denník N: „Keď teraz sudca Špecializovaného trestného súdu rozhodoval o väzbe Kaliňáka, tak prihliadal aj na dôkazy, ktoré sa týkajú komunikácie na chate. Súd vyslal signál, že je s tým stotožnený a dokáže nahrávku akceptovať napriek tomu, že generálny prokurátor povedal, že bola získaná nezákonným spôsobom.“
Rozhodnutie o Kaliňákovi ešte nebolo sprístupnené, odôvodnenie preto nie je známe, ale je isté, že sudca v ňom musel legitimizovať nahrávky z chaty, pretože išlo o jeden z kľúčových argumentov, ktorým prokurátor ilustroval obavu, že Kaliňák by na slobode vyšetrovanie ovplyvňoval.
Je pravdepodobné, že keď rozhodnutie o Kaliňákovi zverejnené bude, tak bude používané špeciálnou prokuratúrou a NAKA ako argument, prečo budú tieto nahrávky používať aj v ďalších konaniach, hoci Generálna prokuratúra to odmieta. Pravdepodobne to bude predmetom ďalších sporov medzi špeciálnym prokurátorom Lipšicom a generálnym prokurátorom Marošom Žilinkom.
Potencionálny postranný účel II
Prokuratúra nateraz odôvodňuje snahu o väzobné stíhania Fica v podstate iba jeho verejnými kritickými vyjadreniami na adresu spolupracujúcich obvinených a protikorupčných trestných konaní po roku 2018.
„Obava z pôsobenia na svedkov sa odvodzuje od preukázaného pôsobenia na svedkov z jeho strany cestou verejných vystúpení v prospech doteraz trestne stíhaných osôb, ktoré mali byť členmi zločineckej skupiny. Je dôvodne očakávať, že intenzita tohto pôsobenia na svedkov sa zvýši po tom, čo bolo Robertovi Ficovi vznesené obvinenie,“ píše v žiadosti prokurátor Masár. „Problematickým je pôsobenie na osoby v procesnom postavení svedkov, ktorým cestou verejných vyhlásení otvorene alebo menej otvorene ‚odkazuje‘ svoje postoje a názory a na nich pôsobí,“ tvrdí.
Popri vratkej právnej kvalifikácii zločineckej skupiny toto tiež plasticky opisuje citlivosť prípadu. Prokuratúra totiž z podstaty toho, že Fico je politik, nevie preukázať, že orgány činné v trestnom konaní kritizuje prevažne preto, aby chránil seba a sebe lojálnych nominantov z čias vlád Smeru. Konkurenčným legitímnym vysvetlením je totiž to, že si robí politickú prácu a nevkusnou a agresívnou rétorikou sa usiluje o zlepšenie činnosti orgánov činných v trestnom konaní. Nie že by tomuto motívu autor tohto článku špeciálne veril, ale toto vyhodnotenie má ostať na verejnosti – voličoch. V opačnom prípade sa dostávame do situácie, v ktorej orgány činné v trestnom konaní posudzujú vhodnosť alebo nevhodnosť politických postojov z pohľadu toho, ako im vyhovujú v jednotlivých trestných konaniach.
Argumentácia v prospech vydania Fica na väzobné trestné stíhanie založená najmä na jeho verejných vyjadreniach je problematická ale najmä z iného dôvodu, pretože v minulosti čosi také ESĽP odmietol a to práve v prípade, ktorý je tomu aktuálnemu slovenskému podobný.
Išlo o obvinenie bývalého ukrajinského ministra vnútra a neskoršieho generálneho prokurátora Ukrajiny Jurija Lucenka. ESĽP vydal rozhodnutie v roku 2012 po podobnej úvahe ako pri spomínanom Vanovi Merabišvilim – identifikoval, že orgány činné v trestnom konaní Ukrajiny mali pri Lucenkovej väzbe aj postranný nelegitímny cieľ – podľa ESĽP umlčať jeho kritiku trestných konaní.
V roku 2010 bol Lucenko obvinený okrem iného zo zneužitie právomoci verejného činiteľa a neskôr bol vzatý do väzby. Krátko po obvinení v médiách spochybňoval svoje trestné stíhanie a tvrdil, že je politicky motivované a ide o snahu o jeho vylúčenie z politického života a z účasti v najbližších voľbách. Rovnako argumentuje aj Fico.
Lucenkova väzba bola odôvodnená prevažne obavou, že by prostredníctvom verejných vyjadrení mohol pôsobiť na svedkov. „Vláda tvrdila, že ochrana svedkov bola najdôležitejším faktorom pri rozhodovaní o jeho väzbe. Ani vláda však nevysvetlila, akým spôsobom boli svedkovia skutočne ohrození verejnými vyhláseniami Lucenka a prečo by bolo možné väzbu považovať za primeranú reakciu na takéto vyhlásenia,“ uvádza ESĽP.
Ani v prípade Fica žiadosť neobsahuje konkrétnu obavu, čo by mala, resp. mohla spôsobiť jeho pokračujúca verejná kritika trestných konaní a spolupracujúcich svedkov a ani zhodnotenie, prečo je väzba najprimeranejším riešením a ani to, či by nebolo zhodnejšie napríklad nahradiť väzbu zákazom verejného vyjadrovania sa na adresu spolupracujúcich svedkov alebo iným vhodnejším obmedzením.
„Javí sa, že tento dôvod uviedli vyšetrovacie orgány v širšej súvislosti pre svoju nespokojnosť s tým, že Lucenko prezentoval médiám jeho názor na trestné stíhanie proti nemu. Súd sa domnieva, že od Lucenka, ako od významnej politickej osobnosti možno očakávať, že vyjadrí svoj názor na túto tému a zaujme ním priaznivcov i odporcov,“ konštatuje ESĽP.
„Ako obvinený zo zneužitia právomoci verejného činiteľa mal (Lucenko) právo na takéto obvinenie odpovedať prostredníctvom médií. Orgány činné v trestnom konaní žiadajúce o jeho vzatie do väzby vyslovene označili komunikáciu Lucenka s médiami za jeden z dôvodov na jeho zadržanie a obvinili ho z ovplyvňovania verejnej mienky o trestných činoch, ktorých sa mal dopustiť, z diskreditácie orgánov činných v trestnom konaní a ovplyvňovania nadchádzajúceho súdneho procesu s cieľom vyhnúť sa trestnej zodpovednosti,“ uvádza súd. V podstate to isté, čo tvrdia orgány činné v trestnom konaní o Ficovi.
„Takéto odôvodnenie jasne preukazuje ich snahu potrestať sťažovateľa za to, že verejne nesúhlasil s obvineniami proti nemu a tvrdil, že je nevinný, na čo mal právo. Došlo k porušeniu jeho práv,“ konštatuje súd o Lucenkovej väzbe.
Čo teda urobiť?
Keď v roku 2020 Ústavný súd rozhodoval o vydaní skupiny sudcov na väzobné trestné stíhanie, čo je procedúra obdobná tej, ktorá sa teraz deje s Ficom, konštatoval, že úlohou súdu (v prípade Fica parlamentu) je zabrániť tomu, aby „v dôsledku úplne nepodloženého alebo extrémne arbitrárneho obvinenia, prípadne v dôsledku iných zistených okolností nedošlo k zneužitiu prostriedkov trestného práva proti dotknutému sudcovi (v prípade Fica poslancovi)“.
K takémuto neprijateľnému „zásahu pritom nemusí dôjsť cielene ako vyústenie vopred premysleného konania, ale aj v dôsledku argumentačnej núdze žiadosti generálneho prokurátora,“ uvádza Ústavný súd.
Ide o relatívne široko definované mantinely rozhodovania o vydaní sudcu na väzobné trestné stíhanie, čo zodpovedá faktu, že Ústavný súd o týchto súhlasoch hlasuje tajne a preto je preň ťažké formulovať konkrétne výhrady.
Ako je to v prípade Roberta Fica a Roberta Kaliňáka? Konajú orgány činné v trestnom konaní v prípade Roberta Fica v dobrej viere? Alebo poukazuje krehká právna kvalifikácia zločineckej skupiny, snaha o „legalizáciu“ nahrávok z poľovníckej chaty prostredníctvom rozhodnutia o vzatí Kaliňáka do väzby či návrh na vydanie Fica na väzobné trestné stíhania založený iba na jeho verejných kritických vyjadreniach voči orgánom činným v trestnom konaní na to, že v tomto prípade majú orgány činné v trestnom konaní iný prevažujúci postranný zámer?
Ak by to tak aj bolo, je to natoľko neprijateľné, aby to viedlo k nevydaniu Roberta Fica na väzobné trestné stíhanie?
Neviem. Nemám však z toho dobrý pocit. Má ale naša vlastná neistota, zlý pocit, neuchopiteľné pochybnosti alebo akokoľvek inak to nazveme viesť skôr k tomu, aby bol Fico na väzobné trestné stíhanie vydaný alebo, naopak, k tomu, aby vydaný nebol?
Aj tento týždeň na záver opakujem obligatórnu poznámku: Diskusia o hranici, na ktorej končí nečestné a nemravné vládnutie, podporované nezákonným konaním jednotlivcov, a začína zločinné spolčenie, neslúži na legitimizovanie a zľahčovanie vážnosti obvinení Fica a spol. z protiprávnej diskreditácie politických oponentov. Ak by aj neboli stíhaní za zosnovanie a podporovanie zločineckej skupiny, nič to nemení na fakte, že ich stíhanie v prípade vyzradenia daňového tajomstva Matoviča a Kisku je v tomto štádiu vyšetrovania odôvodnené.
Poznámka pod čiarou
Pre korektnosť argumentácie treba dodať, že vyššia súdna úradníčka Erika Krutková zo Špecializovaného trestného súdu, ktorú v článku citujem, okrem iného uvádza, že by bolo rozumné, keby aj o organizovaných skupinách rozhodoval Špecializovaný trestný súd, pretože, zjednodušene, z rozhodovania o zločineckých skupinách má lepšie know-how posudzovať všetky tieto nuansy a na rozhodovanie o skupinových prípadoch je lepšie technicky a materiálne pripravený. Dá sa s tým súhlasiť. Problém vidím v tom, že k vyjasneniu situácie by mal pristúpiť zákonodarca, nie špeciálna prokuratúra prípadnou ad-hoc prísnejšou kvalifikáciou. Pretože iba tak sa dá predísť podozreniam, že takáto prísnejšia kvalifikácia je motivovaná inými motívmi než len objasňovaním trestných činov a potrestaním páchateľov.
