„Necítim sa v konflikte záujmov,“ hovorí advokát a poradca predsedu vlády Roberta Fica MAREK PARA v súvislosti s vládnymi novelami trestných predpisov, z ktorých budú benefitovať aj jeho klienti. Riešia aj jemu odborne blízku tému – presah európskeho práva do vnútroštátnych pravidiel trestného konania: „Európska komisia o tom mohla komunikovať a potom, samozrejme, to urobí kolečko a javí sa to ako Parova úprava, ale nie je to tak,“ vysvetľuje.
O rušení Úradu špeciálnej prokuratúry tvrdí, že na všetky iné miernejšie riešenia je neskoro, pretože tri roky sa ignorovala diskusia o zlyhaniach. „Boli by príliš experimentálne. Zaradenie hŕstky tridsiatich prokurátorov pod generálneho prokurátora nenarúša systém, žiadnym spôsobom ho nezužuje, neberie im právomoci. Iba nastoľuje objektívnu kontrolu,“ argumentuje.
Pri premlčacích lehotách pripúšťa, že návrh na ich skrátenie prichádza bez akéhokoľvek náznaku z predchádzajúcich rokov, že by boli dlhé. „Ani ja som nezachytil takú diskusiu. (…) Z dlhodobého hľadiska si však myslím, že to bude ozdravenie procesu a zároveň sa umožní vyšetrovať v reálnom čase a tiež brániť sa v reálnom čase,“ tvrdí.
Vysoké trestné sadzby sú podľa neho jeden z dôvodov, pre ktorý bolo treba prijať novely trestných predpisov v skrátenom legislatívnom konaní: „Myslím, že naprieč názorovými skupinami existuje zhoda na tom, že máme extrémne vysoké trestné sadzby. Tak ako dlho ešte môžeme otáľať? Koľko ľudí ešte môže zomlieť nespravodlivý valec, kým legislatívny orgán zasiahne?“
„Je veľmi ľahké byť prísny a je veľmi ťažké byť spravodlivý. Väčšinou ju žiadate pre seba, nie pre iných,“ dodáva v súvislosti s otázkami o trestných sadzbách za drogovú trestnú činnosť.
Ak som pochopil vaše vyjadrenia v relácii Rozhovory ZKH správne, tak sa necítite v konflikte záujmov pri príprave trestných predpisov.
Necítim sa v konflikte záujmov. Nie je pravda, že by som písal tie novely, čo som sa snažil v tom rozhovore vysvetliť. Samozrejme, mám záujem prezentovať svoje názory. Napríklad na takzvané široké trestné sadzby. Môj postoj k ním je známy snáď od roku 2017. Nepotrebujeme mať nalinkované, že trest od jedného do troch rokov vtedy, päť až sedem vtedy a sedem až deväť vtedy a vtedy. Majme sadzbu od jedného do desiatich rokov ako Rakúšania alebo Nemci. Myslím, že máme na Slovensku dosť prísnych sudcov, aby sami uložili individuálny trest. V tomto zmysle radím premiérovi.
Nie veľa advokátov pojednávalo v Rakúsku, Nemecku a zároveň na Slovensku, prípadne tak závažné kauzy. V porovnaní s inými advokátmi som relatívne vypojednávaný, takže určite mám čo priniesť ako objektívny pohľad. Nie je to však tak, že sedím za počítačom a píšem novelu. To je nesprávne interpretovaný postoj. Zároveň sa necítim v konflikte záujmov, lebo v novele nie je zapracované nič také, čo by ma, obrazne, vystrelilo na mesiac. Navyše som sám trestne stíhaný a mojej kauzy sa novely nedotknú.
Dajme bokom, že sa vedú politické debaty, či novela vznikla na ministerstve spravodlivosti, ale pristavme sa pri bode, že tam nie je nič také, čo by vás, obrazne, vystrelilo na mesiac. V novele Trestného poriadku sa riešia európske opravné prostriedky. Zjednodušene, ak existuje v európskom práve opravný prostriedok proti postupom orgánov činných v trestnom konaní a nemáme ho v slovenskej legislatíve v takej miere definovaný, tak podľa nového ustanovenia Trestného poriadku o ňom vždy rozhodne sudca pre prípravné konanie. Aj keby ste novelu nepísali, tak faktom je, že toto je vaša srdcová téma. Snáď od doby, odkedy vás evidujem a to sú roky, ste medzi sudcami aj prokurátormi známy tým, že neustále poukazujete na prednosť európskeho práva. Javí sa, že tento paragraf sa do novely dostal práve na váš podnet.
Ťažko sa mi hodnotí, že kto všetko argumentuje právom Európskej únie. Určite aj doktor Mandzák (Michal Mandzák, obhajca, pozn. autora) je jeden z tých, o ktorých by som povedal, že je to ich srdcová téma.
Áno, ale pán Mandzák nie je poradcom premiéra.
Nie je poradcom premiéra, len som upresnil, že existujú viacerí ľudia, ktorí to takto interpretujú a u ktorých si to mohli autori novely všimnúť. Právo Európskej únie a tie opravné prostriedky majú svoje neodmysliteľné miesto. Myslím si, že toto skôr vychádza z procesov na ministerstve spravodlivosti. Ministerstvo komunikuje s Európskou komisiou, prichádzajú infringementy (oficiálny dialóg medzi členským štátom a Európskou komisiou o porušení povinností, na ktorého konci môže byť krajine uložená pokuta za ich nesplnenie, pozn. autora), sú tam rôzne pracovné stretnutia. V minulosti som Komisiu viackrát upozornil na skúsenosti zo svojej súkromnej praxe, že na Slovensku nie sú niektoré aspekty európskeho práva dobre upravené. Išlo napríklad o prípady Filipa Rybaniča alebo Mariana Kočnera. Komisia o tom mohla komunikovať a potom, samozrejme, to urobí kolečko a javí sa to ako Parova úprava, ale nie je to tak.
Na čo je dobré mať v Trestnom poriadku ustanovenie, že sudcovia pre prípravné konanie budú rozhodovať o opravných prostriedkoch podľa európskeho práva, keď ani dopredu nevieme, aké všetky opravné prostriedky pripadajú do úvahy?
Rozprávali ste sa tu o tom s doktorom Hrubalom (Ján Hrubala, predseda Špecializovaného trestného súdu, pozn. autora). Zdalo sa mi, že mu unikol podstatný bod. Napríklad opravný prostriedok v rámci vykonávania európskeho vyšetrovacieho príkazu určite nebude smerovať k tomu, aby podozrivý alebo obvinený mohol zmariť domovú prehliadku. Ale predsa musí mať následný účinný prostriedok nápravy, aby sa domáhal, ak sa realizovala nezákonne.
Vopred by mohla mať opravný prostriedok napríklad obeť sexuálneho trestného činu, napríklad mladistvá alebo maloletá. Ak by bola opätovne volaná na výsluch vo vydávajúcom štáte, napríklad Rakúšanka alebo Rakúšan na Slovensku. Je namieste sa pýtať, či by mohla alebo mohol mať opravný prostriedok, že už stačilo a na ďalší opakovaný výsluch nepôjde, pretože to je traumatizujúce. Môže ísť tiež o opravné prostriedky v rámci vyhodnocovania mobilných telefónov. Ak dôjde k ich zaisteniu, aby ste mohli namietať, čo a kto s nimi robí.
Ak to zhrniem, hovoríte, že je náhoda, že v čase, keď ste poradcom premiéra, tak sa do zákona dostane niečo, na čo systematicky roky poukazujete.
Poradcom som od januára. Táto téma je vo vzduchu dlhodobejšie. Ale takto sa dá argumentovať aj opačne. Napríklad došlo k zmene zákona, kde dokonca neboli rešpektované závery Európskeho súdu pre ľudské práva a ktorá sťažila možnosti spoluobvineného napadnúť zaujatosť sudcu, ktorý schválil dohodu o vine a treste alebo prijal vyhlásenie o vine ostatných spoluobvinených alebo spoluobžalovaných a v súdnych rozhodnutiach už konštatoval aj vinu toho, ktorého sa rozhodnutie netýkalo. Kritizoval som to, pretože takáto zmena bola proti záujmom mojich klientov. Niekto by mohol povedať, že na to vplýval doktor Hrubala alebo doktor Kliment (Juraj Kliment, sudca Najvyššieho súdu, pozn. autora), pretože o takýchto prípadoch rozhodovali. Ale opäť to chápem tak, že to bola v určitom čase téma, ktorá zaujala aj legislatívcov a preniesli svoj názor do zákona.
Posledná otázka ku konfliktu záujmov a tým túto tému uzatvorím. Poďme do civilného práva. Hypotetická situácia. Predstavte si, že dlhujem banke milión eur, stanem sa poradcom premiéra a v rovnakom čase príde vláda so zákonom, ktorý mi polovicu dlhu odpustí. Vy ste právny zástupca banky. Nenapadlo by vás, že som mal vplyv na zákon o odpustení dlhu?
Napadlo. Preto sa na tieto otázky snažím odpovedať. Podobný problém riešil profesor Brandstetter (Wolfgang Brandstetter, bývalý rakúsky minister spravodlivosti, pozn. autora). Bol vyučujúci na Právnickej fakulte Viedenskej univerzity, kde som študoval. Stal sa ministrom spravodlivosti a rovnako bol obhajcom. Rovnako ho napádali, že robí právne úpravy v prospech obvinených. Je to základný emočný argument, ktorý je po ruke. Veci sa môžu javiť ako zvláštne, ale ak zmeny prehlbujú európske štandardy, ak zvyšujú objektivitu procesu, tak je to na prospech veci pre podozrivých, obvinených aj obete.
Nič vás nevyrušuje na spôsobe presadanie noviel trestných predpisov?
Povedzte konkrétne, čo by ma malo vyrušovať? Skrátené legislatívne konanie?
Áno, ale môžeme ísť od začiatku celého procesu a polemizovať, či 67-stranovú novelu je možné napísať od momentu prevzatia moci v krajine po predloženie do parlamentu (42 dní od 25. október až 6. decembra 2023).
Dobre, začnime týmto bodom. Myslím si, že novela nadväzovala na niekoľkoročné novelizačné snahy, z ktorých ostali rôzne návrhy, podnety. Ak máte šikovných legislatívcov a tím, tak podľa mňa sa to z toho dá spracovať relatívne rýchlo, pretože nezačínate na prázdnej lúke. Diskusiu o zmene drakonických trestov sledujem od roku 2007 a tiež debatu o iných inštitútoch, ktoré sa zaviedli, ale nemali úplne legitímny cieľ. V roku 2005 sa naschvál nadhodnotili sadzby na extrémnu výšku a zaviedol sa inštitút dohody o vine a treste, ktorý v Nemecku alebo Rakúsku takto nemajú. Tam je zakázané, aby sa ľudia vzdali verejného procesu, aby pristúpili na potenciálne nižšie tresty. Toto je extrémne škodlivé. Myslím si, že sa to stihnúť dalo.
Druhý moment je samotné skrátené legislatívne konanie. Reálny život nám ukázal, že nebolo až tak potrebné. Začalo v decembri, rozprávame sa vo februári. Ak by to nešlo v skrátenom legislatívnom konaní, ale v riadnom, možno maximálne s kratšou lehotou na pripomienkovanie, tak by sme boli možno na tom istom.
Máte pravdu, ale rozdelil by som odpoveď na dve časti. Či boli alebo neboli splnené podmienky na skrátenie legislatívneho konania – čo som si mal možnosť načítať tie rozhodnutia Ústavného súdu, tak si myslím, že dôvody na skrátené legislatívne konania splnené boli vzhľadom na hrozbu ďalšieho porušovania ľudských práv. Druhá časť odpoveď je, že áno, prebieha extrémne dlhá diskusia, ktorá sa už podobá obvyklému legislatívnemu procesu. Ak to teda dnes mám hodnotiť, tak nie, nevyrušuje ma ani toto. Myslím, že naprieč názorovými skupinami existuje zhoda na tom, že máme extrémne vysoké trestné sadzby, tak ako dlho ešte môžeme otáľať? Koľko ľudí ešte môže zomlieť nespravodlivý valec, kým legislatívny orgán zasiahne?
Tomu rozumiem, ale to platí o drakonických trestoch. Zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry alebo zmeny v trestnom procese v skrátenom konaní sú opodstatnené?
Zmeny procesu súvisia s hmotou a nie je dôvod ich odkladať. Zoberte si, že v procesom práve dochádza k extrémnym porušeniam, ktoré som zažil vo viacerých prípadoch vrátane vlastného trestného stíhania.
Ak sme sa bavili o opravných prostriedkoch podľa európskeho práva, tak podľa článku 7 infosmernice máte mať právo na prístup k dôkazom. V mojom prípade vyšetrovateľ vedome skryl podstatnú časť dôkazov, skryl celý vyšetrovací spis, ktorý štvrtýkrát v rade preveroval trestné oznámenie prokurátora Vasiľa Špirka a štvrtýkrát bolo trestné stíhanie proti mne zastavené. Teraz tento vyšetrovací spis schoval, aby docielil možnosť má obviniť a zadržať len šesť dní po poslednom zastavení trestného stíhania. Keď sme na to prišli s mojou obhajobou, tak nám tie dôkazy odmietol vydať napriek tomu, že mu to vyplýva z infosmernice. Napriek tomu, že sú tam dôkazy, ktoré vyvracajú dôvodnosť trestného stíhania proti mne.
Na tom vidíte, že úpravy v procesných kódexoch súvisia s hmotou. Rovnako som presvedčený, že sú absolútne splnené podmienky na skrátenie legislatívne konanie o zániku Úradu špeciálnej prokuratúry a to pre rôzne podozrenia, ktoré sa tohto úradu týkajú.
Argumentácia k zrušeniu ÚŠP sa odvíja od osoby Daniela Lipšica a systémovej zaujatosti, ktorá sa práve v jeho osobe stelesňuje. Je však zrušenie celého úradu adekvátnou reakciou? Nebolo by adekvátnejšie napríklad to, že ostane ÚŠP, novelizuje sa Trestný poriadok tak, aby bolo možné v prípade systémovej zaujatosti delegovať prípad zo špeciálnej prokuratúry na krajskú prokuratúru, k tomu by sa zaviedol opravný prostriedok – a ak po polroku uvidíme, že tadiaľto cesta nevedie, tak by sa zrušila špeciálna prokuratúra Prečo ísť hneď tankom?
Protiotázka znie, že prečo sa už tri roky o tomto normálne nediskutovala a prečo to niekomu takto vyhovovalo…
S tým súhlasím.
Ako na to reagovať, keď sme stratili tri roky? Hovoríte o delegácii prípadov. Delegácia je však jedna z posledných možností náprav. Prokuratúra by v zásade mala fungovať s nejakými vlastnými kontrolnými mechanizmami.
Nie je však práve zrušenie ÚŠP poslednou možnosťou?
Je to posledná možnosť, ale podľa mňa sme v súčasnosti k nej už dozreli. Už nie je žiadna iná možnosť ako to napraviť.
Vezmite si môj príklad, kde ma vyšetruje pán Sabota (Milan Sabota, vyšetrovateľ NAKA, pozn. autora). V septembri na mňa podal trestné oznámenie, aby dosiahol status chráneného oznamovateľa. Má v rukách všetky mocenské oprávnenia, vie ma zadržať, viac schovať spis, vie mi zneprístupniť dôkazy, vie urobiť čokoľvek, čo uzná mocensky za vhodné. Napriek tomu podá trestné oznámenie, docieli status chráneného oznamovateľa a tento status mu podľa mňa nezákonne doprial prokurátor ÚŠP. Pár dní dozadu rozhodol Krajský súd v Bratislave, že pán Čurilla a pán Magula (vyšetrovateľ NAKA Ján Čurilla a operatívec NAKA Robert Magula, pozn. autora) ostávajú mimo služby. Pán Kubina (Peter Kubina, obhajca vyšetrovateľov okolo J. Čurillu, pozn. autora) zverejnil tie rozhodnutia a keď si ich pozorne prečítate, tak zistíte, že krajský súd tam zhodnotil, že status chráneného oznamovateľa im bol poskytnutý v rozpore so zákonom, lebo nedávali trestné oznámenie na svojho zamestnávateľa, ale na iné osoby.
Nečítal som to rozhodnutie, preto vám neviem v tomto oponovať.
Uvádzam to, čo je tam uvedené. Ale poviem iný príklad. Dával som trestné oznámenie na prokurátorov Šúreka a Harkabusa (Michal Šúrek a Matúš Harkabus, prokurátori ÚŠP, pozn. autora), že zneužili svoju právomoc, keď čurillovcom dali status chránených oznamovateľov a teraz mi dal krajský súd za pravdu. Zoberte si, že ani Filip Rybanič nebol chránený oznamovateľ napriek tomu, že som argumentoval v prospech tohto jeho postavenia. Súd vytýkal práve to, že nepodal trestné oznámenie na svojho zamestnávateľa. Ja som to vykladal v širokom význame, že treba preveriť určité podozrenie aj v súvislosti so zamestnávateľom, ale trestné oznámenie nebolo podané priamo na zamestnávateľa. V tomto prípade však Úrad špeciálnej prokuratúry prizná neoprávnené ochranu a teraz čo? Odvoláme D. Lipšica?
Nie, že odvoláme, ale v ideálnom svete ešte pred zrušením ÚŠP by ste mali možnosť požiadať generálneho prokurátora, nech odníme tento prípad špeciálnej prokuratúre, ak má pochybnosti o nestrannosti výkonu dozoru a prikázal by ho bratislavskej, košickej či trenčianskej krajskej prokuratúre, aby sa to nezávisle preverilo.
Áno, ale to je odňatie veci. Ja alebo každý zákonne zmýšľajúci človek potrebujeme, aby napríklad postup podľa paragrafu 199 (začatie trestného stíhania, pozn. autora) bolo preveriteľné nadriadeným orgánom, aby sa nestalo, že tam vznikne kopec nezákonností, kým to generálny prokuratúra odníme ÚŠP. Naozaj nevnímam zrušenie ÚŠP ako nejaký problém, lebo tí prokurátori sa nevyparia, ale prejdú pod Generálnu prokuratúru a tie prípady si vedia dosledovať. Zrušenie ÚŠP znamená iba to, že sa nastoľuje priama kontrola, ktorá mne v tom systéme ÚŠP aktuálne chýba.
Ja rozumiem, čo hovoríte. Nespochybňujem samotné výhrady, ale polemizujem o adekvátnosti zvoleného riešenia. Prečo na to ísť hneď rušením ÚSP, keď sú po ruke proporcionálnejšie riešenia minimálne na skúšku? Ak by sa išlo tou cestou, už len pre verejnosť by celá táto snaha vyznela uveriteľnejšie.
Niektoré jednoduché riešenia, ktoré sú aj odborné a tiež nevyhnutné, môžu vo verejnosti vzbudzovať nejaké legitímne otázky. Čas ukáže. Začlenia sa do Generálnej prokuratúry, monokratického systému. Áno, možno medzi verejnosťou to vyvoláva vzrušenie a teraz to vzbudzuje emóciu akoby niečo zanikalo a nemohlo sa ďalej riešiť, ale ešte raz – tí prokurátori ostávajú a ostávajú prokurátormi Generálnej prokuratúry tak, ako doteraz. Len sa nastavuje systém kontroly, ktorý tam chýbal.
Poviem úplne banálny príklad, došiel som na súd a ako protistrana za prokuratúru prišiel Daniel Lipšic. Bol to prípad Norberta Bödöra. S N. Bödörom má D. Lipšic priamy vzťah, pretože je poškodený v inom trestnom konaní. Každý objektívny prokurátor by povedal, vylučujem sa, nesmiem tu byť. Ja som pozeral, že si sadol oproti a chcel normálne pojednávať.
Aké to bolo konanie?
V kauze Dobytkár neverejné zasadnutie o väzbe. Ja som hneď vzniesol námietku zaujatosti, hovorím, že máte pomer k môjmu klientovi, nesmiete tu byť. D. Lipšic reagoval, že prokurátor nemôže byť zaujatý. Ak Trestný poriadok vylučuje ešte aj zapisovateľku, ak má nejaký vzťah k obvinenému alebo poškodenému, tak zaujatý prokurátor tam nemôže byť. Podľa D. Lipšica sa však prokurátor vylúčiť nedá. Senát bol z toho podľa mňa rozhodený, sedel tam pán Hrubala a povedali, že nemôžu žiadnym spôsobom naprávať túto chybu. Rešpektoval som to, ale podal som sťažnosť generálnemu prokurátorovi na D. Lipšica a generálny prokurátor konštatoval, že pochybil a musí rozhodnúť o námietke zaujatosti. D. Lipšic povedal, že jeho pokyn nebude rešpektovať a tam to celé skončilo. To sú problémy, ktoré vznikajú.
Ale presne toto je situácia, ktorú by vyriešila delegácia.
Ale takýchto situácií je strašne veľa a kým sa dostaneme k delegácii, tak je tam 4-, 5- alebo 6-krát porušené právo. Akonáhle by tam bola priama kontrola, tak k tomu nedôjde alebo to viete efektívnejšie namietať.
Ak to zhrniem, hovoríte, že sme dnes tak ďaleko, že nemôžeme ani uvažovať o iných možnostiach než rozpustení ÚŠP?
Boli by príliš experimentálne. Zaradenie hŕstky tridsiatich prokurátorov pod generálneho prokurátora nenarúša systém, žiadnym spôsobom ho nezužuje, neberie im právomoci. Iba nastoľuje objektívnu kontrolu.
Ešte sa vráťme naspäť k debate, či vás niečo nevyrušuje na legislatívnom procese. Ďalším bodom, ktorý by vás mohol vyrušovať, sú pozmeňujúce návrhy vládnych poslancov, ktoré boli rozsiahle, ale predkladané boli krátko pred hlasovaniami.
Treba podotknúť, že rovnako boli predkladané aj opozičné návrhy. Tie návrhy, ktoré predkladali koaliční poslanci, boli návrhy, ktoré rešpektovali verejnú diskusiu. Tá verejná diskusia prebiehala a zapracovávali sa z nej určité podnety. Akonáhle boli zapracované, tak sa predložili. Na jednom z výborov som sa bol pozrieť a bol tam aj minister spravodlivosti Boris Susko a vysvetľoval, že takýto proces je štandardný. Napriek tomu, že som sa nikdy nezúčastňoval legislatívneho procesu, tak sa mi to zdá štandardné. Ak má niekto názor, že v iných veciach podobného charakteru prebiehalo legislatívne konanie štandardnejšie, tak v poriadku.
Nahrávame vo štvrtok 8. februára, v deň predpokladaného hlasovania o novelách. V stredu večer bol zverejnený pozmeňujúci návrh poslanca Tibora Gašpara a v podstate až dnes, teda o dvanásť až šestnásť hodín neskôr, vznikne konsolidované znenie – čo pre laického čitateľa, diváka a poslucháča znamená, že až teraz vidíme, čo ten návrh mení. Hlasovať sa má popoludní. To je v poriadku?
Za seba môžem povedať, že sa mi to zdá v poriadku. Z praxe vám poviem, že teraz niečo príde na súd a o pár hodín sa rozhoduje, tiež to niekedy má kopec strán. Takže neviem, či z niečoho vyplýva, že by to malo byť osem, sedem alebo dva dni vopred.
Aj rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, ktoré sa týka práva vládnej koalície obmedziť opozičné obštrukcie pri prerokúvaní návrhov zákonov hovorí, že jedným z limitov je práve to, aby bola zachovaná debata primeraná rozsahu zákona, ktorý sa prerokúva.
Predpokladám, že ten čas je primeraný. Predpokladám, že pozmeňujúci návrh vychádza z verejnej diskusie, ktorá je legitímna, prebieha a je na ňu reagované. Ak je pozmeňujúci návrh jej odzrkadlením, tak poslanci sa s tým dokážu oboznámiť, pretože s tými návrhmi sami prichádzajú.
Pôvodný vládny návrh noviel menil aj prístup k trestaniu drogovej trestnej činnosti. Pozmeňujúci návrh to potom vrátil späť a druhý pozmeňujúc návrh to vracal späť k pôvodnej liberalizácii, ale v miernejšej podobe než pôvodný vládny návrh. Nesvedčí len toto samo osebe o neúprimnosti návrhu?
Myslím, že to svedčí skôr o zdravej diskusii. Je veľmi komplikované nastaviť spravodlivú trestnú sadzbu, pretože niečo vyvoláva menej, niečo viac emócii. Poviem príklad z Rakúska. Tam sú tiež sudcovia z ľudu, v senátoch sú dvaja laickí prísediaci a jeden profesionálny sudca. Tí občianski sudcovia by mali vyvažovať prísnosť toho profesionála. Zaujímal som sa, ako to naozaj funguje. Väčšina sudcov mi povedala, že skôr oni krotia vášne, pretože tí laickí sudcovia sú prísni a za všetko by chceli doživotie. Je veľmi ľahké byť prísny a je veľmi ťažké byť spravodlivý. Väčšinou ju žiadate pre seba, nie pre iných.
Rozprával som sa s prokurátorom ÚŠP Matúšom Harkabusom aj o trestných sadzbách. On vlastne potvrdil argument, ktorý sa občas objaví aj vo verejnej diskusii, že potrebujeme vysoké trestné sadzby, pretože stíhania trvajú dlho, podľa judikatúry ESĽP potom musíme dĺžku konania kompenzovať a tak vysoká sadzba je iba na papieri, pretože na konci sa aj tak zníži. Podobne v minulosti argumentovala aj exministerka spravodlivosti Mária Kolíková. Čo si o tom myslíte?
No najprv otázka, či to je žart alebo je to myslené vážne?
Vážne sa objavuje tento argument.
Čo na to povedať? Nemôže to niekto myslieť vážne. Vysoké trestné sadzby skôr zodpovedajú tomu, aby niekto išiel do dohody o vine a treste, aby začal spolupracovať. Ak máme drakonické sadzby preto, že konanie trvá dlho a na záver dňa aj tak dôjde k mimoriadnemu zníženiu, tak to máme nastavené nešťastne. Potom sa mal lepšie nastaviť proces.
Veľa advokátov so mnou nebude súhlasiť, ale ja nerozumiem sťažnosti proti obvineniu. Oveľa rozumnejší je postup podľa paragrafu 363 Trestného poriadku alebo iný účinný opravný prostriedok tak, ako to vyžaduje právo Európskej únie. Vychádza to z toho, že ÚŠP úplne znegoval účinnosť sťažnosti. Ak vám vznášam obvinenie, tak vám vlastne umožňujem brániť sa. Sťažnosť proti obvineniu by mala byť efektívnym prostriedkom nápravy, aby neprebiehalo dokazovanie, v ktorom sú nenapraviteľné chyby. Ale v mojom prípade rozhodli o sťažnosti proti obvineniu dva dni po poradení obžaloby. Potom paragraf 363 predstavuje jediný efektívny prostriedok nápravy proti takémuto postupu.
Zjednodušenie procesu by veľmi uľahčilo situáciu obetiam trestných činov a verím, že k takej úprave v budúcnosti príde, aby sa nemuseli všetky úkony opakovať po vznesení obvinenia. Ale zároveň potrebujeme široké trestné sadzby, aby umožňovali individualizáciu trestov sudcami.
Nie je to, čo práve tvrdíte, v rozpore s filozofiou aktuálnych noviel? Pretože novely zavádzajú rad nových opravných prostriedkov, napríklad budeme mať postup na preskúmanie postupu prokurátora, budeme mať opravný prostriedok proti obžalobe a tak ďalej, čo z logiky veci natiahne trestné konanie.
Je to nevyhnutná reakcia na to, k akým závažným porušeniam zo strany ÚŠP dochádzalo. V prvom rad musíte chrániť ľudské práva.
Vrátim sa k pánovi Hrubalovi. V roku 2014 v procese s pánom Marekom Trajterom som prvýkrát namietal, že senát zložený z pánov Hrubalu, Šutku a Giertliho (Jozef Šutka a Ján Giertli, sudcovia, pozn. autora) prijal vyhlásenie o vine jedného zo spoluobžalovaných a tým v podstate zabetónoval skutok, čím akoby bolo rozhodnuté už aj o účasti pána Trajtera na ňom. Namietal som, že nemohli prijať vyhlásenie o vine bez dostatočných záruk, ktoré by vylúčili zásah do prezumpcie neviny pána Trajtera. Pán sudca Hrubala to vtedy tiež označoval za zdržovanie procesu. Dehonestovaná bola vtedy aj snaha o prejudiciálne otázky na Súdny dvor Európskej únie. Uplynulo desať rokov a tieto otázky sú už úplne štandardné a riešia sa pri každej dohode o vine a treste alebo vyhlásení o vine. Myslím si, že mnohé inštitúty, ktoré sú teraz prijímané v novele Trestného poriadku, budú proces legitimizovať a nebudú ho zdržiavať. Ani v minulosti nové inštitúty proces nezdržiavali. Napríklad v minulosti podanie obžaloby automaticky predlžovalo väzbu. Zaviedlo sa osobitné rozhodovanie o ponechaní vo väzbe. Opäť boli kritické hlasy, že to bude zdržiavať konanie, ale nestalo sa tak.
V podstate hovoríte, že nové inštitúty sa zvedú, bude nejaká prechodná náporová doba, vyjasní sa to a nakoniec to zdržiavať nebude.
Presne tak. Do budúcna bude určite možná nejaká úprava. Nevidím problém v samotnej dĺžke procesu, ale vidím problém napríklad v tom, že obeť trestného činu ide vypovedať štyrikrát, najprv po začatí trestného stíhania, potom po obvinení, potom doplňujúci výsluch, potom na súd a tak ďalej. Ďalší problém je, že tu je judikát, že neviete konfrontovať výpovede toho istého človeka v rôznych procesných postaveniach. Napríklad pred vznesením obvinenia vypovedal korunný svedok obžaloby inak ako po vznesení obvinenia a chcel som ho s tým konfrontovať, ale súdy rozhodli, že použiteľné sú iba tie výsluchy po vznesení obvinenia. Ja si myslím, že ak boli výsluchy urobené zákonne, tak nemusia byť opakované, ak sa na tom obhajca, prokurátor a vyšetrovateľ zhodnú, prípadne zákonodarca vopred určí objektívne pravidlo, aby sa ten proces zrýchlil.
ÚŠP koalícia ruší, pretože je neopraviteľný, hovoríte. Trestné sadzby je nevyhnutné znížiť, aby sme mali podobné tresty ako v iných štátoch Únie, vysvetľuje vláda. Proces je treba zlepšiť, aby sa dal lepšie kontrolovať a bol transparentnejší. Ku všetkému existujú určité výhrady, ale rozumiem týmto pohnútkam. Ale čo odôvodňuje skrátenie premlčacích lehôt? Tomu nerozumiem.
Skrátenie premlčacích lehôt vnímam v kontexte toho, že na úkor čerstvých vecí sa často vyťahujú nejaké staršie veci. Musí byť nejaký princíp právnej istoty. Vyšetrovať sa musí v aktuálnom čase.
Toto si rozoberme. Pretože ku všetkým iným zmenám existujú nejaké príbehy z posledných troch rokov. Ale aký príbeh je k argumentu, že sa vyťahujú staršie veci pred novšími?
Nemám problém s tým, ak sa v úvodzovkách vyťahujú staršie veci na úkor mladších, ale premlčacia doba má motivovať k tomu, aby sa vyšetrovali v aktuálnom čase, aby bol určitý tlak na orgány činné v trestnom konaní vyšetrovať. Nevidím v tom zásadný problém. Neskracujú sa extrémne a sú v súlade s právom Európskej únie. Máme dostatočné inštitúty, ktoré premlčacie lehoty prerušujú. Na ilustráciu. Ak niekto proti vám začne viesť vyšetrovanie s odstupom šesť, sedem, osem alebo desať rokov, tak máte problém, pretože po 10 rokoch bude problém s listinnými dôkazmi, máte problém s alibi a tak ďalej. Ak ma začne stíhať vyšetrovateľ za to, čo som urobil minulý týždeň, tak predložím letenky, harmonogram, kalendár.
Rozumiem. Vyrušuje ma to preto, že ostatné body, o ktorých sme sa doteraz rozprávali, boli viac či menej notifikované v diškurze, ktorý síce bol podceňovaný, ale v nejakej miere bol. Nikto však nenotifikoval problém s premlčacími lehotami. Ani predstavitelia vtedajšej parlamentnej opozície, terajšej vládnej koalície.
Tento článok je dostupný po registrácii.
Bezplatnou registráciou získate prístup k redakciou vybraným článkom a pravidelnému týždennému newsletteru.
