Vo štvrtok Mestský súd Bratislava IV vydal neodkladné opatrenie, ktoré umožnilo policajtovi Brankovi Kiššovi pokračovať vo funkcii viceprezidenta polície napriek zrušeniu jeho funkcie a preveleniu do Banskej Bystrice.
B. Kišš, ale aj Ján Čurilla s kolegami totiž od prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Matúša Harkabusa získali ochranu podľa zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti. V súvislosti s takzvanou vojnou v bezpečnostných zložkách podali trestné oznámenie na kolegov a nadriadených z druhého názorového tábora. Podľa M. Harkabusa má oznámenie takú kvalitu, že ich treba chrániť pred prepustením alebo inou odvetou. Podrobnosti oznámenia však nie sú verejne známe.
Podľa zákona treba na suspendovanie, prepustenie alebo preradenie whistleblowera na inú funkciu súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov. Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok (Hlas) oň nežiadal, ale J. Čurillu s kolegami suspendoval, pretože sú trestne stíhaní.
Viceprezidentskú funkciu B. Kišša zas zrušil a prevelil ho z policajného prezídia v Bratislave inam. M. Šutaj Eštok sa bráni, že postupoval v súlade so zákonom o štátnej službe policajtov. Predsedníčka Úradu na ochranu oznamovateľov Zuzana Dlugošová oponuje, že ministerstvo malo pýtať súhlas.
Sudca Mestského súdu Bratislava IV Michal Kubiš tiež argumentuje, že ministerstvo súhlas potrebovalo, ale nepýtalo a tak podľa neho ide o „sporné pracovnoprávne úkony“. Podľa zákona o ochrane whistleblowerov je totiž neodsúhlasený pracovnoprávny úkon neplatný; ak na ňom zamestnávateľ napriek tomu trvá, čo je aj tento prípad, tak o tom rozhoduje súd.
Sudca M. Kubiš argumentuje, že rešpektovanie sporného personálneho rozkazu by B. Kišša poškodilo, pretože by musel dochádzať do Banskej Bystrice, čo má ďaleko z domova a prišiel by tiež o „práva a oprávnené záujmy, ktoré mu vyplývajú z jeho služobného pomeru, funkcie a pracovného miesta“.
Krátko po zverejnení neodkladného opatrenia sa ministerstvo vnútra pohoršovalo, že Mestský súd Bratislava IV chyboval, keď vydal rozhodnutie bez toho, aby predtým ministerstvu poslal na vyjadrenie návrh na jeho vydanie. Táto kritika je smiešna, pretože pointou neodkladného opatrenia je vo väčšina prípadov práve to, že pre protistranu je prekvapením. Preto ani zákon nevyžaduje, aby sa návrh na jeho vydanie protistrane doručoval.
Následne však minister M. Šutaj Eštok prišiel so zmysluplnejším argumentom – Mestský súd Bratislava IV podľa neho nemal právomoc vydať neodkladné opatrenie. Jednoduché vysvetlenie znie tak, že mestský súd je civilný súd, ale rozkazy o suspendovaní J. Čurillu s kolegami a rozkaz o prevelení B. Kišša sú administratívnymi rozhodnutiami a ich zákonnosť preto bude posudzovať nie civilný, ale administratívny súd – Správny súd v Bratislave.
Právny zástupca policajtov – whistleblowerov Peter Kubina z advokátskej kancelárie Dentons oponuje, že civilný súd v tomto prípade mal právomoc vydať neodkladné opatrenie, pretože ide o antidiskriminačný spor, čo vyplýva aj priamo zo zákona o whistlebloweroch. P. Kubina na rokovaní ústavnoprávneho výboru parlamentu povedal, že návrhy na vydanie neodkladného opatrenia podali aj za ďalších policajtov – whistleblowerov a rozhodnú o nich rôzni sudcovia, čiže existuje priestor, že prípad posúdia rôzne.
Táto téma sa tak rýchlo vyvíja, že je ťažké formulovať zovšeobecnenia, ale risknem to a pár skúsim. Nateraz sa zdá, že existuje niekoľko problematických bodov:
- Interpretácie rozhodnutia niektorými médiami a parlamentnou opozíciou, a formovanie nesprávnych očakávaní verejnosti,
- formulácia samotného neodkladného opatrenia v porovnaní s iným podobným rozhodnutím, ktoré vyzerá zmysluplnejšie,
- otázka, či špecifické postavenie príslušníkov ozbrojených zborov ovplyvňuje ich možnosti brániť sa proti podozreniam z odvety za whistleblowing.
Problematická interpretácia. Rozhodnutie sudcu Michala Kubiša parlamentná opozícia a časť médií interpretujú tak, že prevelenie B. Kišša vyhodnotil ako nezákonné a zrušil personálny rozkaz o prevelení. V skutočnosti nič nezrušil a navyše sám sudca sa v rozhodnutí vyhýba silným vyjadreniam o nezákonnosti, opakovane hovorí o „spornom“ personálnom rozkaze alebo „spornom“ pracovnoprávnom úkone.
Je to dôležité rozlišovať, pretože spor o samotné personálne rozkazy a ich prípadné zrušenie je ešte iba na začiatku (policajti proti nim podali odvolania, M. Šutaj Eštok ich pravdepodobne zamietne a potom bude nasledovať konanie na Správnom súde v Bratislave).
Ale má to aj druhý dôvod – pretože treba pripustiť aj možnosť, že rozhodnutie sudcu M. Kubiša môže byť Krajským súdom v Bratislave zrušené, jednoducho preto, že rôzni sudcovia budú mať na túto tému rôzne pohľady. Obávam sa, že potom sa diškurz zvrhne na to, že „dobrý sudca M. Kubiš“ a „zlí sudcovia“ Krajského súdu v Bratislave. Už teraz sa tomu treba vyvarovať a vnímať, že tu existuje aj zmysluplný priestor na debatu o opodstatnenosti neodkladného opatrenia.
Napríklad v roku 2020 Krajský súd v Bratislave (senát zložení zo sudcov Ondreja Krajča, Jany Vlčkovej a Moniky Holickej) zrušil podobné neodkladné opatrenie (spomínam ho aj v ďalšom odseku) aj preto, že ho nevnímal ako potrebné na zabránenie vzniku škody. V tom prípade išlo o prepusteného príslušníka iného ozbrojeného zboru – väzenskej stráže a ak by uspel so žalobou proti personálnemu rozkazu o prepustení zo zboru, doplácali by sa mu prostriedky akoby bol naďalej riadne zamestnaný a chodil do roboty, upozorňuje krajský súd (20. bod rozhodnutia).
Formulácia neodkladného opatrenia. M. Kubiš vydal neodkladné opatrenie, ktoré je podľa výroku v podstate časovo neohraničené. Ministerstvo vnútra je podľa neho povinné zdržať sa uplatňovania sporného personálneho rozkazu a tiež je povinné „umožniť mu pokračovať vo výkone štátnej služby“ v Bratislave vo funkcii policajného viceprezidenta. Ani v jednom prípade sudca neuviedol dokedy ma tento stav ministerstvo rešpektovať. Práve toto môže vzbudzovať najviac vášní a podnecovať debatu, kde začína a končí právomoc civilného súdu a kde začína právomoc administratívneho súdu.
Správnejšie by sa zdalo, ak by bolo rozhodnutie časovo ohraničené, čo potvrdzuje aj spomínané neodkladné opatrenie v prípade prepusteného príslušníka väzenskej stráže z roku 2020. Sudkyňa vtedajšieho Okresného súdu Bratislava III Ivana Fekete pozastavila jeho prepustenie iba do rozhodnutia o odvolaní proti personálnemu rozkazu.
I. Fekete v rozhodnutí vysvetľuje (body 23 až 26), že prepustený príslušník väzenskej stráže tiež žiadal pozastavenie na časovo neobmedzené obdobie, ale nevidela dôvod mu vyhovieť. Ak totiž dôjde k zamietnutiu odvolania proti personálnemu rozkazu, netreba už viac neodkladné opatrenie od civilného súdu, ale prepustený príslušník sa môže obrátiť na administratívny súd a žiadať, aby ten priznal správnej žalobe odkladný účinok, čo by tiež prinieslo pozastavenie rozhodnutia.
Bezhraničná poslušnosť? Člen Súdnej rady a advokát Martin Bezák na sociálnej sieti LinkedIn upozornil na ďalší problém tohto neodkladného opatrenia – podľa viacerých kompetenčných rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu „neodkladným opatrením nemožno brániť vo výkone právomocí inému orgánu verejnej moci“, čo sa podľa neho v tomto prípade stalo.
Členka Súdnej rady a sudkyňa Správneho súdu v Bratislave Dana Jelinková Dudzíková zas upozornila na rozhodnutie Najvyššieho súdu, podľa ktorého služobný pomer policajtov má „osobitný charakter“. Nadriadení preto podľa Najvyššieho súdu nemusia vysvetľovať, prečo niekoho prevelia na inú funkciu mimo doterajšieho pôsobiska.
„Keďže policajný zbor je vojensky organizovaný zbor, je to nadriadený, ktorý je oprávnený v rámci organizačných zmien posúdiť potrebu jeho zaradenia na konkrétnu funkciu na konkrétnom mieste v závislosti od potrieb policajného zboru,“ cituje D. Jelinková Dudzíková z rozhodnutia.
Tieto dva pohľady podnecujú k otázke, či špecifické postavenie príslušníkov ozbrojených zborov ovplyvňuje ich možnosti brániť sa proti podozreniam z odvety za whistleblowing, napríklad aj formou neodkladného opatrenia.
Je isté, že o tomto prípade nepočujeme poslednýkrát. Ministerstvo vnútra totiž chystá odvolanie proti neodkladného opatreniu a na Mestskom súde Bratislava IV je ďalších šesť návrhov na vydanie podobných opatrení v súvislosti s J. Čurillom a jeho kolegami, čo tiež prispeje k diskusii.
