Úvodná poznámka
Nepamätám si, kedy som prvýkrát zapochyboval o proporcionalite niektorých opatrení, ktorým sú vystavení obvinení vo vyšetrovacej väzbe.
Ako prvá sa mi však vybavila spomienka z roku 2019, keď som ešte v denníku SME informoval z hlavného pojednávania s Marianom Kočnerom v prípade obžaloby pre falšovanie zmeniek. Sťažoval sa na nedostatok neprerušovaného spánku, pretože z bezpečnostných dôvodov ho každú polhodinu budili. Nevenovali sme tomu väčšiu pozornosť.
Po odchode zo SME som sa k tejto téme pravidelne vracal.
Poukazoval som na to, že umiestňovanie obvinených do väzníc výrazne vzdialených od centra ich sociálnych a ekonomických záujmov je v rozpore s medzinárodnými štandardmi, prehlbuje nevyhnutnú mieru odlúčenia od rodiny a sťažuje výkon obhajoby;
že zdržiavanie listovej komunikácie obvineného s rodinou a známymi prehlbuje jeho sociálnu izoláciu; že hodinová vychádzka na malom dvore bez horizontálneho výhľadu je tiež v rozpore s medzinárodnými odporúčaniami a prispieva k otupovaniu zmyslov;
že orgány presadzujúce právo zmierňovali právnu kvalifikáciu skutkov a hrozbu vysokého trestu aj preto, lebo sa obvinení priznali a vypovedali proti iným osobám;
že to všetko má vplyv na ochotu obvinených priznať sa k trestnej činnosti, hoci aj falošne, a vypovedať pravdivo alebo skreslene proti spoluobvineným;
a že sa pričasto zdalo akoby prokurátori prepúšťali obvinených z väzby nie preto, že objektívne pominuli jej dôvody, ale preto, že sa priznali a vypovedali proti spoluobvineným.
Je fér pripomenúť to, ak sa v tomto newslettri vyjadrujem k najnovšiemu prípadu, ktorý policajná inšpekcia nazvala Kajúcnik.
Úrad inšpekčnej služby a Krajská prokuratúra v Trnave v ňom vinia policajtov okolo niekdajšieho vyšetrovateľa Národnej kriminálnej agentúry (NAKA) Jána Čurillu a prokurátora Michala Šúreka práve z toho, že aj takto si vynucovali, dohadovali a pripravovali výpovede proti konkrétnym obvineným.
Je to situácia, ktorá sa v minulosti objavila už mnohokrát. Ak novinár dlhodobo píše napríklad o ekonomickej kauze či o zodpovednosti verejného funkcionára za ňu a následne príde k jej vyšetrovaniu a vyvodzovaniu zodpovednosti, len málokedy býva k takémuto postupu kritický. Je totiž v súlade s jeho dlhodobo formovaným presvedčením o danej veci.
Kajúcnik však podnecuje aj niekoľko kritických otázok o tomto trestnom stíhaní.
„Je to legitímna diskusia,“ odkázal sudca. Obával sa náhlej kriminalizácie
Prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave Michal Žeňuch navrhoval, aby boli vyšetrovatelia bývalej NAKA Ján Čurilla a Pavol Ďurka stíhaní väzobne. K podstate obvinenia sa preto musel vyjadriť aj sudca pre prípravné konanie Mestského súdu Bratislava I Tomáš Hajduk.
Zapochyboval o ňom. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia je však zrejmé, že ani on si nie je celkom istý tým, ako hodnotiť postupy, ktoré inšpekcia čurillovcom vyčíta.
K využívaniu väzby na vynucovanie priznaní a výpovedí proti iným osobám sudca uviedol, že obvinení v rokoch 2019 až 2022 boli vzatí do najprísnejšej kolúznej väzby a obmedzenia styku s rodinou preto vyplývali zo zákona.
„Samozrejme, iná vec je, či boli obmedzení len tak dlho, ako si to vyžadoval účel väzby, a ak nie, prečo,“ pripustil T. Hajduk v rozhodnutí. K podozreniam zo zneužívania väzby sa však sudca bližšie nevyjadril.
Magazín Kontext má uznesenie k dispozícii; o vybraných argumentoch z neho ako prvý informoval Denník N.
Inšpekcia v obvinení spomína napríklad e-mail z októbra 2019, ktorý vyšetrovateľ J. Čurilla poslal prokurátorovi, keď Špecializovaný trestný súd rozhodoval o väzbe obvinených v prípade údajnej zločineckej skupiny takáčovci. Navrhoval v ňom, aby boli obvinení rozmiestnení do konkrétnych väzníc.
Otázka využívania umiestnenia obvinených do vzdialenej väznice ako formy dodatočného tlaku sa podľa policajnej inšpekcie vynára aj v iných kauzách. V prípade Kajúcnik ju ilustruje výpoveď bývalého policajného prezidenta a dnes podpredsedu parlamentu za Smer Tibora Gašpara, ktorý je v kauze Očistec obžalovaný a v minulosti v nej bol stíhaný väzobne.
Vypovedal, že sudca Špecializovaného trestného súdu v kauze Očistec nevyhovel požiadavke prokurátora, aby bol umiestnený do väznice v Prešove, lebo by to mohlo pôsobiť ako šikana, no prokurátor následne aj tak rozhodol o jeho presune z hlavného mesta na východ Slovenska.
T. Hajduk sa v rozhodnutí vyjadril aj k podozreniam, že by čurillovci po roku 2019 zámerne prísne právne kvalifikovali skutky, pre ktoré stíhali nespolupracujúce osoby. Argumentuje tým, že vo väčšine prípadov sa ku konkrétnym kauzám vyjadrili súdy a prehnanú kvalifikáciu v nich nevideli:
„(…) vo väčšine prípadov boli [skutky] opakovane predmetom súdneho prieskumu. Aj vzhľadom k tomu, že súčasťou (…) popísanej organizovanej skupiny zrejme neboli sudcovia, ktorí o väzbách rozhodovali, resp. schvaľovali dohody o vine a treste po vylúčení na samostatné konanie, nemožno a priori tvrdiť, že [právne kvalifikácie] boli od počiatku nadsadené,“ uviedol.
Protiprávnosť sudca nevidel ani v tom, že by vyšetrovatelia bývalej NAKA obvineným hrozili prísnejšími právnymi kvalifikáciami, aby ich navádzali na priznanie a spoluprácu, čím by si zaistili miernejšiu právnu kvalifikáciu a nižší trest.
„Ak orgány činné v trestnom konaní vytýkajú J. Čurillovi a P. Ďurkovi, že [obvinených] navádzali na priznanie a spoluprácu, [tak] v tomto, bez ďalšieho, súd nevidí trestnoprávne postihnuteľné konanie,“ uviedol sudca. „V praxi je celkom bežné, že vyšetrovacie orgány informujú obvinených o možnostiach spolupráce, t. j. priznania sa k vlastnej trestnej činnosti, resp. odhalenia trestnej činnosti iných osôb,“ dodal.
Ako „špekuláciu“ odmietol T. Hajduk aj ďalší aspekt obvinenia – vypočúvanie spolupracujúcich osôb na nečisto do technických spisov, o ktorých obhajoba budúcich obvinených nemala vedomosť, a preto nemohla konfrontovať aktuálne výsluchy kajúcnikov s ich predchádzajúcimi vyjadreniami v technických spisoch.
„Ak by skutočne bolo zámerom obvinených deformovať trestné konanie [tak], že vypočutí budú vypovedať nepravdu, aby na ich pokyn usvedčovali iné osoby z trestnej činnosti, je otázne, prečo (…) cez operatívcov vypočúvaných rovno nezúkolovali, ako majú vypovedať, ale zvolili si komplikovaný systém opakovaného prepočúvania osôb do tzv. technických spisov,“ uviedol sudca.
Táto úvaha nie je nová a zaznela už aj v rámci verejnej obhajoby v inej trestnej veci. Čurillovci sú totiž samostatne trestne stíhaní aj v prípade údajného skrývania výpovedí v technickom spise číslo 80.
Dá sa proti nej argumentovať tým, že „úkolovanie cez operatívcov“ by bolo neisté: ak by svedok prišiel na riadny výsluch, nebol by pod tlakom vypovedať podľa predchádzajúcej dohody, pretože nič z toho by nebolo formálne zachytené. Technický spis preto niektorí obhajcovia vnímajú ako nástroj na procesné zafixovanie výpovede spolupracujúceho svedka. Na riadnom výsluchu už nemohol cuknúť, pretože predtým o tom istom formálne vypovedal do technického spisu, o čom v tom okamihu vedeli iba policajti a svedok.
Samotný T. Hajduk však v rozhodnutí napokon pripúšťa, že kritizované postupy vyšetrovateľov vyvolávajú legitímnu polemiku, no zdá sa mu prehnané, aby za ne zrazu boli trestne stíhaní, ak sú tieto postupy roky zaužívané a súdy k nim doteraz nemali výhrady:
„Aby nedošlo k omylu, súd nespochybňuje legitímnu diskusiu o ne/správnosti takto realizovaného vyšetrovania. Má len obavu, aby sa ‚zrazu‘ nekriminalizovalo niečo, čo aj v minulosti bolo využívané a čo súdy akceptovali.“
Paralelné stíhania, obava zo snowball effect a čo sudca (ne)vidí
Sudca spochybnil dôvodnosť trestného stíhania čurillovcov v kauze Kajúcnik aj preto, že podľa neho „v zásade nie je možné viesť konkurujúce trestné stíhanie, ktoré by bolo zamerané na zákonnosť dokazovania v inej, dosiaľ neskončenej trestnej veci“.
Tvrdí, že integritu konkrétneho trestného stíhania treba preverovať počas neho samotného, nie v inom samostatnom stíhaní. „Inými slovami, prednostne v kmeňových veciach takáčovci a Očistec by sa súdy mali zaoberať otázkou, či pri obstarávaní dôkazov, ktoré im orgány činné v trestnom konaní predložili, nebol na obvinených, resp. svedkov vyvíjaný neprimeraný nátlak,“ vysvetlil T. Hajduk.
Táto časť jeho rozhodnutia je zjavne inšpirovaná uznesením Krajského súdu v Bratislave z roku 2022, hoci naň priamo neodkazuje. Vtedy išlo o snahu väzobne stíhať spolupracujúcich svedkov Ľudovíta Makóa a Borisa Beňu pre podozrenie z krivej výpovede. Senát krajského súdu zložený zo sudcov Petra Šamka, Marcely Kosovej a Jána Goliana vysvetlil, že pri podozrení z krivej výpovede je takéto paralelné stíhanie vylúčené.
„Takýto procesný postup nie je možné akceptovať, nakoľko by tak mohli vzniknúť konkurujúce si trestné konania vedené o tom istom dôkaze, v ktorých by ten istý dôkaz (výpoveď) mohol byť vyhodnotený rozdielne z hľadiska jeho pravdivosti a dokonca súčasne, čo by spôsobilo chaos v trestnom konaní. Navyše by tak mohol vzniknúť celý rad neprehľadných, súbežne vedených trestných stíhaní,“ vysvetlil senát.
Krajský súd však ani vtedy nespochybnil, že posúdenie pravdivosti výpovede môže byť predmetom iného samostatného trestného konania. Podľa neho sa však takéto konanie môže viesť až po tom, čo sa k nej vyjadrí súd alebo iný orgán v pôvodnom, teda primárnom či kmeňovom konaní: „Je nutné trvať na tom, aby sa o tých istých skutkových okolnostiach viedlo primárne jedno konanie a druhé konanie (napríklad o krivej výpovedi), aby na toto prvé konanie až prípadne následne nadväzovalo. Nie paralelné vedenie oboch konaní súčasne, ale až ich postupné vedenie, tak, ako to v aplikačnej praxi aj býva,“ uviedol senát.
Uplatnenie tohto názoru na kauzu Kajúcnik však podnecuje niekoľko otázok.
Napríklad, či je tento názor vôbec plne uplatniteľný v situácii, keď predmetom paralelného stíhania nie je iba pravdivosť jednej výpovede, ale integrita celého iného trestného konania.
S tým súvisí aj otázka reálnej možnosti viesť dokazovanie o integrite trestného stíhania priamo v pôvodnej, kmeňovej trestnej veci. Dá sa to ilustrovať na kauze Mýtnik:
Špecializovaný trestný súd síce na návrh obhajoby pripustil ako listinný dôkaz časť technického spisu číslo 80, v ktorom na nečisto vypovedali aj korunní svedkovia tohto prípadu. Odmietol však z neho prečítať ako dôkaz práve tieto výsluchy na nečisto – s vysvetlením, že tí istí ľudia už v kauze Mýtnik riadne vypovedali na hlavnom pojednávaní a nebolo by procesne možné konfrontovať ich aktuálnu výpoveď s vyjadreniami zaznamenanými v inom spise.
Celý tento problém v minulosti prorocky a výstižne zhrnul sudca Najvyššieho súdu SR Peter Paluda v rozhovore pre.týždeň:
Tento článok je dostupný iba predplatiteľom.
Kúpou predplatného získate prístup k celému archívu Magazínu Kontext, pravidelnému newslettru a podporíte vznik ďalších kvalitných článkov.