Kabinetná justícia stále existuje a našla ďalších podporovateľov

* * * *

✉️ Prepošlite tento newsletter komukoľvek, kto by ho mal čítať.

🔴 Pripomienky mi môžete poslať odpovedaním na tento e-mail alebo na adresu valcek@magazinkontext.sk. Ďakujem.

* * * *

Podporte vznik online nástroja, ktorý umožní sledovanie káuz, právnych zástupcov a sudcov na Ústavnom súde SR. Pre jeho vznik sme spustili crowdfundingovú kampaň cez Donio.sk.

* * * *

Disclaimer | Toto vydanie newslettra neašpiruje na nestranné zhodnotenie situácie a môže byť vnímané ako príliš emotívne.

Správny súd v Košiciach vo štvrtok zamietol žalobu, ktorú som v roku 2023 podal, pretože predseda Ústavného súdu SR Ivan Fiačan odmietol sprístupniť mená súdnych poradcov spolu s informáciou o tom, ktorému ústavnému sudcovi ktorý poradca radí. 

Argumentoval ochranou osobných údajov.

Proti tomu som argumentoval, že odopretie prístupu k identite a zaradeniu externých poradcov bolo bezdôvodné, pretože tieto údaje Ústavný súd SR kdekade po troškách zverejňuje a podľa zákona platí, že čo je raz zverejnené, nemožno odmietnuť sprístupniť. 

Tiež som argumentoval, že Kancelária Ústavného súdu SR a predseda Ústavného súdu SR nepreukázali, že by tieto údaje vo vzťahu ku všetkým poradcom boli osobné údaje. 

Ak by nimi boli, domnievam sa, že ich poskytnutie predstavuje osobitnú situáciu spracúvania osobných údajov a súhlas poradcov s poskytnutím nebol nevyhnutný.

Zároveň som argumentoval, že tieto informácie ani nepatria do súkromnej sféry poradcov. 

Podrobnosti nájdete v žalobe. Argumenty predsedu Ústavného súdu SR sú zas zhrnuté v tomto jeho rozhodnutí.

Trojčlenný senát Správneho súdu v Košiciach argumenty v prospech sprístupnenia údajov o súdnych poradcoch nepresvedčili a žalobu zamietol.

Nie je to prvá prehra sporu o poskytnutie informácií, ale je to prvýkrát, čo som po takej prehre odchádzal z pojednávacej miestnosti s pocitom nedôvery k súdu a vyhlásenému rozsudku.

Vždy doteraz som si vypočul už pri vyhlásení rozhodnutí podnetné zdôvodnenia. Aj nesúhlasiaceho poslucháča nútili zamýšľať sa o inej perspektíve prípadu. 

Trojčlenný senát Správneho súdu v Košiciach zdôvodnil ochranu súdnych poradcov pred publicitou stroho, hoci rozhodnutia mal dopredu pripravené. Predseda senátu Michal Magur odôvodnenie predniesol z pripraveného dokumentu a nevyzeralo to ako narýchlo rukou písané poznámky.

Takáto predpríprava nie je neštandardná, ale na iných súdoch to funguje tak, že ak už má senát takto predpripravené poznámky, tak práve preto, že v nich aspoň stručne reaguje na tie najpodstatnejšie aspekty prípadu.

V tomto prípade sa to nestalo. Ústne prednesené zdôvodnenie rozsudku sa sústredilo iba na konštatovanie, že úplná identita súdnych poradcov Ústavného súdu SR predstavuje osobné údaje, pretože právnická „societa v Slovenskej republike nie je tak veľká, aby nebola určiteľná konkrétna osoba“. Preto tieto údaje nemožno poskytnúť bez súhlasu samotných poradcov.

Senát Správneho súdu v Košiciach však podľa toho istého odôvodnenia pripustil, že pri niektorých osobách prevažuje verejný záujem na poskytnutí ich osobných údajov a vtedy netreba ich súhlas na poskytnutie. Ale čo z toho podľa senátu vyplýva pre publicitu identity súdnych poradcov, už nezaznelo.

„Zákonodarca kolidujúce záujmy vyvážil tak, že osobné údaje nemožno sprístupniť bez súhlasu dotknutej osoby, pokiaľ nejde o také fyzické osoby, pri ktorých verejný záujem na sprístupnení informácie titulu ich funkcie a úloh, ktoré plnia pri výkone verejnej moci, neprevyšuje záujem na ochrane ich súkromia a osobných údajov,“ konštatoval sudca M. Magur.

Ústne odôvodnenie už ďalej nepokračovalo. 

„To je v stručnosti všetko,“ znela bezprostredne nasledujúca veta. 

Kľúčový argument, prečo súdni poradcovia nepatria do kategórie osôb, ktorých identitu aj podľa Správneho súdu v Košiciach možno sprístupniť bez ich súhlasu, predseda senátu ústne nepredniesol. 

Podrobnosti uvedie až v písomnom odôvodnení rozsudku. Možno.

Senát prijal rozhodnutie jednohlasne. Senátu predsedal M. Magur, jeho členmi boli sudkyne Lenka Figulová a Renáta Smajdová. 

No pocit nedôvery voči tomuto súdu a vyhlásenému rozsudku nestojí iba na takomto povrchnom odôvodnení, ale aj na iných okolnostiach tohto konania – vrátane priebehu štvrtkového pojednávania.

Zloženie senátu? „Môžete sa s ním oboznámiť potom.“

Výrok rozsudku sa dal tušiť niekoľko minút dopredu.

Keď som na chodbe súdu prišiel za svojou právnou zástupkyňou Ivetou Rajtákovou, povedala mi, že deň pred pojednávaním (22. októbra) jej súd doručil oznámenie o novom zložení senátu. Vyplynulo z neho, že predchádzajúci člen senátu sudca Radovan Turčík bol z konania týždeň pred pojednávaním vylúčený. V dokumente neboli vysvetlené dôvody tohto vylúčenia.

Po otvorení pojednávania preto I. Rajtáková predsedu senátu upozornila, že nemáme k dispozícii uznesenie o vylúčení sudcu R. Turčíka z konania a preto ho požiadala, aby stručne oboznámil dôvody jeho vylúčenia.

Neochota predsedu senátu M. Magura vyhovieť tejto požiadavke bola evidentná. Najprv reagoval, že toto uznesenie sa účastníkom konania nedoručuje. Je však založené v súdnom spise a môžeme doň nahliadnuť, dodal.

I. Rajtáková vysvetlila, že takéto nahliadnutie nebolo ani teoreticky možné, pretože dokument jej došiel 22. októbra a pojednávanie začalo 23. októbra o 9.30 hod. Navyše, elektronický prístup k tomuto konkrétnemu súdnemu spisu jej ani mne pred pojednávaním nefungoval. 

„Môžete sa s ním oboznámiť potom,“ reagoval M. Magur. 

Práve toto bol moment, kedy som si uvedomil, ako bude znieť výrok rozsudku – bez ohľadu na zhrnutie argumentov, ktoré v nasledujúcich minútach ešte iba zaznie.

Ak totiž súd nemá vôľu vyjsť v ústrety účastníkovi konania v tom, aby sa aspoň narýchlo oboznámil s tým, či v prípade koná senát v zákonnom zložení, existuje iba zanedbateľná pravdepodobnosť, že prístup takéhoto súdu k podstate sporu by bol nestranný.

Manželka sudcu je súdna poradkyňa

Advokátka I. Rajtáková napriek poznámke predsedu senátu trvala na tom, aby senát aspoň stručne oboznámil dôvody vylúčenia sudcu R. Turčíka zo sporu o identitu súdnych poradcov.

Predseda senátu nakrátko pojednávanie prerušil, aby sa osamote poradil s členkami senátu a po krátkej prestávke predsa len privolil požiadavke právnej zástupkyne.

Ukázalo sa, že sudca R. Turčík sám oznámil svoju zaujatosť, pretože jeho manželka je dlhoročnou súdnou poradkyňou na Ústavnom súde SR.

Keď to predseda senátu čítal, uškrnul som sa. Neviem, či to vľavo sediaca advokátka I. Rajtáková vnímala, no pravdepodobne jej v tej chvíli napadlo to isté, pretože krátko nato v prejave povedala: „Vylúčenie pôvodného člena senátu z dôvodu, že má blízky rodinný vzťah so súdnou poradkyňou na Ústavnom súde SR dáva neplánovane za pravdu argumentácii žalobcu.“ 

Právni zástupcovia predsedu Ústavného súdu SR to síce namieste dôrazne odmietli a súd žalobu nakoniec zamietol, takže sa môžeme mýliť, ale veď nech si urobí každý názor sám:

Pôvodné zloženie senátu bolo známe od leta. K vylúčeniu sudcu R. Turčíka však došlo až takmer mesiac od predvolania na pojednávanie a týždeň pred jeho konaním. 

Ak by údaje o súdnych poradcoch boli verejnosti k dispozícii, pravdepodobne by sme tento spor vôbec neriešili. Ak by v nejakom rozsahu predsa len áno, tak by sa účastníci konania oveľa skôr mohli pýtať, či sú sudca a súdna poradkyňa iba menovci alebo rodina, a či by to teda nebol dôvod na vylúčenie. Vznikol by tak časový priestor na to preskúmať zákonnosť zloženia senátu v novom zložení, ktorý v tomto prípade reálne nebol.

Hoci treba pripustiť, že nie všetci účastníci tohto konkrétneho súdneho konania by o takéto skúmanie mali záujem. Veď predseda Ústavného súdu SR skôr nenamietol sudcu R. Turčíka, ale možno iba nevedel o rodinnom pute medzi týmto sudcom Správneho súdu v Košiciach a súdnou poradkyňou na Ústavnom súde SR (štátnozamestnanecký pomer manželky sudcu ku Kancelárii Ústavného súdu SR vyplýva z jeho majetkového priznania, kde sa uvádzajú aj rodinní príslušníci zamestnaní v justícii, nie je v ňom však uvedené, že je súdnou poradkyňou, pozn.).

Ale toto je iba pohľad z jednej strany. Druhý je pohľad na tie isté vzťahy z perspektívy Ústavného súdu SR. 

Pôsobia tam aj ďalší súdni poradcovia, ktorí majú blízke vzťahy so sudcami všeobecných súdov? Ako sa o tom dozvedia tí, čo sa na Ústavný súd SR obracajú so sťažnosťami proti rozhodnutiam, na ktorých sa títo sudcovia – rodinní príslušníci alebo iné blízke osoby podieľali? 

Bez toho, aby sme poznali identitu súdnych poradcov iba ťažko – musíme sa teda spoľahnúť, že všetci budú aspoň takí čestní, aby vzťahy oznámili neskôr, keď už nie skôr. 

Aby nedošlo k nedorozumeniu v tom, ako odmerane o tom píšem. Netvrdím, že blízke vzťahy a namietanie sudcov alebo súdnych poradcov prostredníctvom nich sú príjemnou a ľahkou témou. Naopak. 

Príhodne to ilustruje nedávne uznesenie Súdnej rady SR, podľa ktorého by mal sudca oznámiť svoj blízky vzťah s novinárom, aby tak vytvoril priestor pre námietkový súd vyhodnotiť vplyv tohto vzťahu na vnímanie nestrannosti – a odlišné stanovisko člena Súdnej rady SR, ktorý upozorňuje, že to predstavuje nedobrovoľný zásah aj do súkromia partnera alebo partnerky. 

Ale práve pre túto citlivosť by si táto téma zaslúžila poctivý prístup od sudcov, ktorí s ňou prichádzajú do styku.

Transparentnosť by viedla k spochybňovaniu

Táto neplánovaná odbočka s vylúčením sudcu súvisí s argumentami, ktoré som uviedol v žalobe a niektoré spomeniem aj tu, pretože na ne v zhrnutí na pojednávaní poukázali právni zástupcovia predsedu Ústavného súdu SR.

„Žalobca odvodzuje verejný záujem z odbornej činnosti poradcov, ktorí sa podieľajú na príprave rozhodnutí sudcov Ústavného súdu SR. Toto neobstojí. Je to až zavádzajúce. Poradcovia nie sú nositeľmi rozhodovacej právomoci. Vykonávajú dôležitú, nie nepodstatnú činnosť pri príprave rozhodnutí, ale nie sú nositeľmi rozhodovacej právomoci,“ konštatovala právna zástupkyňa predsedu Ústavného súdu SR.

Nesúhlasím.

Nielen samotná dispozícia s rozhodovacou právomocou odôvodňuje odhalenie identity stakeholdera bez jeho súhlasu. Európsky súd pre ľudské práva v podobných prípadoch hľadí aj na vzdialenosť konkrétnej osoby od verejných záležitostí alebo jej vplyv na rozhodovacie procesy. Nevyhnutne nemusí ísť o formálny vplyv.

Asi ťažko budeme matematicky merať vplyv jednotlivých poradcov na ústavných sudcov, ktorým radia – ale váha tohto vplyvu je otvorene priznaná v zákone o Ústavnom súde SR, ktorý upravuje pravidlá vylúčenia súdneho poradcu z rozhodovania o konkrétnej veci. 

Ak by si zákonodarca myslel, že vplyv poradcov na rozhodovacie procesy nie je natoľko významný, zvolil by inú právnu úpravu.

„Sprístupnenie osobných údajov o súdnych poradcoch by nielenže nemalo ako prispieť k zvýšeniu transparentnosti rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, práve naopak, ich zverejnením by mohlo dôjsť k tomu, že rozhodovacia právomoc bude spochybňovaná a taktiež by došlo k neprimeranému zásahu do súkromia dotknutých osôb,“ dodala právna zástupkyňa predsedu Ústavného súdu SR v zhrnutí na pojednávaní.

Nejeden sudca všeobecného súdu by súhlasil, že treba obmedziť prístup verejnosti k informáciám o absolventoch právnických škôl, pretože to vedie k „spochybňovaniu rozhodovacej právomoci“ – námietkam založeným na tom, kto bol s kým spolužiak. Napriek tomu sú tieto údaje verejne dostupné a sudcovia všeobecných súdov aj takéto námietky vybavujú. 

Navyše, tento argument spochybňuje samotná rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR. Ústavní sudcovia totiž podávajú oznámenia svojej zaujatosti, pre vzťah svojich poradcov ku kauzám, ktoré sa dostanú na Ústavný súd SR. Dokonca pritom dochádza k zverejňovaniu identity a zaradenia poradcov.

Takto vieme, že Radoslav Procházka je poradcom ústavného sudcu Ľuboša Szigetiho (III. ÚS 503/2025), Branislav Jablonka poradcom sudcu Roberta Šorla (IV. ÚS 309/2025) či Štefan Kseňák poradcom sudcu Libora Duľu (I. ÚS 230/2023) a tak ďalej.

Títo sú externými poradcami Ústavného súdu SR, ktorých je momentálne asi štyridsať a Ústavný súd SR má ešte aj interných poradcov. 

Je namieste tvrdiť, že takýmto odhalením identity poradcu a jeho zaradenia ku konkrétnemu sudcovi dochádza k spochybňovaniu rozhodovacej činnosti súdu a zasahovaniu do súkromia poradcov?

Na všeobecných súdoch takáto informačná asymetria (ústavný sudca má vedomosť, kto je jeho poradca, môže zvážiť a vyhodnotiť jeho väzbu k prípadu a prípadne podať oznámenie zaujatosti; účastník to urobiť nemôže, pretože nemá ľahko dostupnú informáciu o poradcoch) medzi sudcami a účastníkmi konaní nevzniká, pretože rozvrhy práce súdov detailne opisujú personálne zloženia jednotlivých súdnych oddelení až na úroveň administratívnych pracovníkov.

Ústavný súd SR však pristupuje k publicite identity súdnych poradcov a ich zaradenia k jednotlivým sudcom selektívne. V rozhodnutiach o námietkach zaujatosti tieto informácie ponecháva, zatiaľ čo vo zverejnených zmluvách o výkone činnosti externého poradcu je zaradenie poradcu k sudcovi vyčiernené. 

Vieme teda, že od leta je externým súdnym poradcom bývalý minister spravodlivosti Tomáš Borec, ale nevieme, ktorému sudcovi radí – to bude zverejnené inde iba v prípade, že by tento poradca bol niekedy témou oznámenia zaujatosti ústavného sudcu, ktorému radí.

Ak v tom vidíte zmysel, prosím, dajte mi vedieť.

Komunikácia v pozadí? „Ústavnoprávna intenzita“ asi nebude

Nakoniec spomeniem ešte jednu súvislosť, ktorá ovplyvňuje subjektívne vnímanie tohto rozhodnutia Správneho súdu v Košiciach.

Žalobu som podal v roku 2023, veľmi rýchlo sa k nej predseda Ústavného súdu SR vyjadril a potom nasledovalo obdobie nečinnosti správneho súdu. Tento rok v júli sme preto podali ústavnú sťažnosť proti zbytočným prieťahom v konaní. 

Ústavný súd SR dodnes nerozhodol, či ju odmietne alebo príjme na ďalšie konanie, hoci podľa dostupných dát v podobných prípadoch dokáže konať veľmi rýchlo. 

Nie je známe, či Ústavný súd SR formálne alebo neformálne komunikoval o tejto ústavnej sťažnosti so Správnym súdom v Košiciach. Ak by komunikovali, konanie by nevyzeralo inak:

K určeniu termínu pojednávania totiž došlo mesiac po podaní ústavnej sťažnosti, medzi jej podaním a vyhlásením rozsudku Správnym súdom v Košiciach uplynuli presne tri mesiace. Ak by Ústavný súd v takomto časovom okne sťažnosť na prieťahy aspoň predbežne prerokoval, nebolo by to podľa dát o rýchlosti jeho rozhodovacej činnosti výnimočné. Skôr naopak.

Pretože to neurobil, dovolím si vysloviť predpoklad, že ústavnú sťažnosť predbežne prerokuje v najbližších týždňoch a odmietne ju. Skonštatuje, že prieťahy možno boli, ale nedosiahli „ústavnoprávnu intenzitu“, pretože konanie sa medzičasom skončilo vyhlásením rozsudku.

Namiesto záveru

Tento newsletter odoberá nemalá skupina sudcov, vrátane sudcov najvyšších súdnych autorít v krajine. S niektorými predplatiteľmi komunikujem a viem, že sa ich môže dotknúť spôsob, akým som pristúpil k informovaniu o tomto prípade.

Toto však nie je príbeh, ktorý by mal prehĺbiť skepsu voči justícii ani živiť predstavu, že všetci sudcovia sú rovnakí. Nie sú. 

Je to príbeh konkrétneho prípadu, konkrétnych sudcov, súdnych funkcionárov a právnikov, ktorí sa v ňom rozhodli určitým spôsobom konať – či už zo zvyku, pohodlia alebo presvedčenia.

Ak sa tento text dotýka aj tých, ktorí si svoju prácu robia čestne, otvorene a s vedomím zodpovednosti voči verejnosti, mrzí ma to.

Nie sú jeho adresátmi.

Ale ak sa niekto v tomto newslettri spoznal, možno je to len preto, že kabinetná justícia sa neodohráva v budovách, ale v postojoch. A tie sa dajú zmeniť.