Slovenská národná strana (SNS) predložila do parlamentu novelu zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Chce spoplatniť „mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií žiadaných prostredníctvom jednej alebo viacerých žiadostí podaných tým istým žiadateľom v priebehu 30 dní“. Patrím k častým používateľom tohto zákona a táto novela, ak prejde v tomto znení, okamžite sťaží prístup k informáciám. Neopodstatnene.
SNS tvrdí, že chce spoplatniť prístup k informáciám, aby tak odradila od šikanóznych žiadostí o informácie. Ibaže k tomu neponúka žiadne dáta. Táto téma sa objavuje vo verejnom diškurze pravidelne (v minulosti bolo jej najčastejším nositeľom Združenie miest a obcí Slovenska) a už pred vyše desaťročím Martin Dubéci (teraz poslanec, predseda poslaneckého klubu PS, pozn. autora) skúmal, či sú podozrenia zo šikanovania obecných úradov pravdivé natoľko, aby sa dali zovšeobecniť a prijímať pre ne plošné legislatívne opatrenia:
„Aby som bol férový. Sú obce, v ktorých boli občania, ktorí zákon využívali na opakované podávanie zvláštnych žiadostí, ale vzhľadom aj na celkové čísla sa jedná o zanedbateľné prípady.“ Ďalšie podrobnosti sú aj v archívnom článku SME z 2013.
Už teraz sa za prístup vyberajú poplatky, ale ide iba o materiálne náklady – ak žiadam sprístupniť dvetisíc strán dokumentov (áno, aj také sú, napríklad privatizačný projekt Slovenského plynárenského priemyslu muselo ministerstvo hospodárstva priniesť na káričke), tak zaplatím materiálne náklady na papier, toner a podobne. Ale činnosť úradníkov sa osobitne neplatí.
Napríklad v Českej republike je to trochu inak. Tam sa platí aj hodinová sadzba úradníkov. Naposledy som takto platil dvesto korún za hodinu anonymizácie rozsudku. Na 60-stranový rozsudok to vyšlo 2,5 hodiny, teda 20 eur.
Problém návrhu SNS spočíva napríklad v tom, že nie je jasné, čo je „mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií“ v kontexte viacerých žiadostí v priebehu tridsiatich dní. Pozeral som si odoslanú elektronickú poštu a za posledný mesiac som poslal asi štyridsať žiadostí o informácie na rôzne súdy, niekde aj opakovane na ten istý súd (napríklad na Špecializovaný trestný súd, Ústavný súd a Najvyšší súd). Mesiac predtým ich bolo dvadsať a tak ďalej. Zvyčajne som chcel v jednej žiadosti viac než jedno súdne rozhodnutie, spravidla aj z rôznych prípadov. Je toto už „mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií prostredníctvom jednej alebo viacerých žiadostí podaných tým istým žiadateľom v priebehu 30 dní“? Podľa návrhu SNS platí, že kým sa budú žiadatelia o informácie sporiť o to, čo je to „mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií“, tak sa k samotným informáciám nedostanú – prístup bude podmienený zaplatením poplatkov.
Vstupuje do toho aj rýchlosť súdnej ochrany. Novela by mi vadila asi trošku menej, ak by sa dalo spoľahnúť, že do roka od zamietnutia žiadosti pre nezaplatenie poplatkov bude k dispozícii aspoň neprávoplatný rozsudok správneho súdu, ktorý povie, či konkrétne okolnosti sú alebo nie sú „mimoriadne rozsiahlym vyhľadávaním informácií“. Ale tak to nie je.
V lepšom prípade to potrvá roky. Práve pred pár dňami mi došlo vybavenie prvej z troch sťažností na prieťahy v konaní od predsedníčky Správneho súdu v Bratislave (vo všetkých prípadoch ide o žalobu pre neposkytnutie prístupu k informáciám a žaloby som podal v roku 2022), ktorý podedil administratívne spory po Krajskom súde v Bratislave. V liste píše, že podľa tabuliek by mali mať 44 sudcov, ale reálne je obsadených 33 sudcovských miest a z nich súdia tridsiati sudcovia.
Ďalší problém návrhu SNS je jeho posolstvo – podporuje totiž názor, že prístup k informáciám je niečo navyše, niečo, čo nepatrí k bežnej činnosti subjektov, ktoré majú v rukách verejnú moc alebo sa podieľajú na prerozdeľovaní verejných prostriedkov. Ibaže tak to nie je. Patrí to k normálnej agende úradov tak, ako iná zákonom zverená činnosť. Napríklad za podanie žaloby sa síce platí súdny poplatok, ale sudcovia už potom neinkasujú od účastníkov konaní hodinovú sadzbu alebo iný poplatok podľa zložitosti prípadu. Vyriešenie prípadov je základnou súčasťou ich práce, za ktorú dostávajú plat z príjmov štátneho rozpočtu (daní).
Vždy, keď sa niekde objaví návrh na dodatočné spoplatňovanie prístupu k informáciám bez toho, aby to bolo odôvodnené dátovou analýzou, že toto je skutočný problém, tak si spomeniem na pradávne vyjadrenia niekdajšej ministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej, ktorá tie isté reči počúvala pri presadzovaní povinného zverejňovania zmlúv: „Áno, treba otvorene povedať, že demokracia niečo stojí. Ja s takýmito nákladmi problém nemám.“